Palenica Bialczańska

Štartovali sme z parkoviska Palenica Bialczańska, ktoré sa nachádza pri hraničnom priechode Lysá Poľana. Ak idete zo Zakopaneho, navedie vás priamo k parkovisku dopravné značenie – najskôr sa orientujte na Lysú Poľanu a potom pred hraničným priechodom odbočte doprava k parkovisku. Zo slovenskej strany treba ísť do Tatranskej Javoriny, odtiaľ pokračovať do Lysej Poľany, prejsť hraničný priechod a hneď za ním odbočiť vľavo. Parkovné je 20,- PLN na celý deň a pracovníci vyberajúci peniaze sa vás nezabudnú opýtať, na koľko dní tam auto nechávate (dolina Piatich Poľských plies je častým cieľom tých, ktorí plánujú zdolať Orliu prť). Neodporúčam nechávať v aute jedlo, najmä ak ho tam necháte aj cez noc, lebo lokalita je známa výskytom medveďov.

Palenica Bialczańska – Morskie Oko – Czarny Staw pod Rysami

O pol deviatej ráno sa parkovisko Palenica Bialczańska pomaly plnilo autami a mikrobusmi s turistami. Poliaci vediac, že pleso je vyhľadávanou turistickou atrakciou, kam bežne chodia aj mamičky s kočíkmi, vám ponúkajú možnosť neničiť si nohy hneď na začiatku, ale vyviezť sa takmer až k Morskému oku na voze ťahanom koňmi. Posledných pár minút musíte zvládnuť sami, či sa vám to páči alebo nie.

My, ako správni turisti plní elánu a energie, nevediac do čoho lezieme, sme si obuli trekové topánky a vyrazili peši. Zhruba po dvadsiatich minútach sme sa pristavili pri Mickievičových vodopádoch (Wodogrzmoty Mickiewicza), kde sa začína zelená turistická značka k Piatim Poľským plesám, vedúca dolinou Roztoki. Pôvodne sme chceli trasu prejsť týmto smerom, ale v poslednej chvíli sme si to rozmysleli a zamierili najskôr pod Rysy. Ako sa neskôr ukázalo, nebol to najšťastnejší nápad.

Pokračovali sme teda ešte ďalšiu hodinu a pol dolinou Bieleho a Rybieho potoka (Dolina Bialki i Rybiego Potoku), pri ktorej nás po ľavej strane strážil hraničný Žabí hrebeň (najvyšší bod 2098 m). Miestami sa nám v lese otvárali výhľady na Gerlachovský štít (2654,4 m), Batizovský štít (2448 m), Kačí štít (2401 m), Ľadový štít (2396 m) a Mlynár (2170 m) na našej strane Tatier a hrebeň Opaloniego Wierchu (2115 m) na poľskej strane. Práve cez jeho hrebeň sme sa podľa mapy mali dostať do doliny Piatich Poľských plies.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ako sme sa blížili k plesu, uvideli sme začiatok krásneho výhľadu do doliny, v ktorej sa nachádzajú Rysy (2503 m) a Žabia veža (2338 m) sa skrývali za Žabím hrebeňom, no Mengusovský štít (2431 m), Hincova veža (2372 m) a Volia veža (2371 m) dávali tušiť, že nešľapeme nadarmo.

Morskie oko/Rybi Staw/Morské oko (1396 m) sa nám v plnej svojej kráse ukázalo o pol jedenástej, asi po dvoch hodinách od odchodu z Palenice Bialczańskej. Bez zastávky sme pokračovali pravou stranou okolo plesa k Čiernemu plesu (Czarny Staw pod Rysami) – značenie hlásilo, že nám to bude trvať hodinu. Už z diaľky sme videli strmý chodník, ktorý k hornému plesu vedie popri vodopáde a premýšľala som, či sa mi tam vzhľadom na zvyšok trasy vôbec chce ísť a ničiť si nohy. Priateľ mi však nedal na výber a „dokopal“ ma po skalách až hore. Stálo to za to, to musím uznať. Pofotili sme si pleso, dolinku lemovanú strmými skalnými stenami a pochopili sme, prečo Poliaci na Rysy chodia radšej z našej strany. Tri hodiny na reťaziach strmo hore sú rozhodne horšou variantou ako z Popradského plesa. Najmä ak je počasie také, ako sme ho mali počas túry my – oblačnosť, zlá viditeľnosť a nakoniec aj dážď.

To, čo nám hore trvalo viac ako pol hodinu, sme dole zbehli za pár minút. Našťastie bolo stále sucho, skaly sa nešmýkali a skalné schody sa dali „skamzíkovať“, šetriac tak kolená na ďalšie výstupy a zostupy. Dole sme sa znova napojili na chodník vedúci okolo plesa a dohodli sme sa, že na chate si dáme dlhšiu zastávku, aby sme si pred výstupom na Kepu oddýchli. Naše plány však stroskotali na celej čiare. Chata bola do prasknutia preplnená, nebolo kde si sadnúť dnu ani von a čo sa jedla týka – mali sme na výber zapekanku alebo hot-dog. Ani jedno ani druhé nespĺňalo naše požiadavky na chatový obed, preto sme do seba hodili pár krowiek, plnené piškóty, prezliekli sa do suchých tričiek, prepotené sme hodili do ruksakov a s Morským okom sme sa rozlúčili chvíľu po jednej poobede.

Každý, kto chce prejsť do Doliny Piatich Poľských plies, má na výber dve trasy. Jednu časovo kratšiu, no náročnejšiu, čo sa týka prevýšenia, druhú časovo síce dlhšiu, no podľa slov majiteľky penzióniku, v ktorom sme boli ubytovaní, aj pohodlnejšiu.
Tá dlhšia a pohodlnejšia vedie po žltej turistickej značke, na ktorú sa odbočuje hneď pri plese a ide Szpiglasowym sedlom/Spiglasowa Przelecz (2110 m) k rázcestiu "stan. Bronikowskiego", ktorá sa nachádza medzi Čiernym Poľským plesom (Czarny Staw Polski) a Veľkým Poľským plesom (Wielki Staw Polski). Cesta trvá približne 3.45 hodiny a k zostupu do doliny Roztoki si treba pripočítať aj pol hodinku k Chate pri Prednom Poľskom plese (Schronisko v Dolinie Pieciu Stawów Polskich), odkiaľ začína čierna turistická značka, zostupujúca od plies.

Kepa – Šwistówka Roztocka – Schronisko v Dolinie Pieciu Stawów Polskich

Nielen kvôli času, ale aj kvôli počasiu sme zvolili kratšiu, no na prevýšenia náročnejšiu trasu. Vrátili sme sa niekoľko metrov po asfaltke a nastúpili na modrú značku, ktorá nás kamenistým až skalnatým terénom viedla kosodrevinou pomerne strmo hore na vrch Kepa. Keďže jeden strmý výstup sme mali za sebou, tento nám už také problémy nerobil. Kde-tu sme sa pristavili a fotili si Tatry, kým sme sa vyhýbali turistom, idúcim v opačnom smere. Nestačili sme sa čudovať, čo všetko si dokážu Poliaci na takúto túru obuť. My v poriadnych trekových topánkach nad členky, oni v poltopánkach, teniskách, v lepšom prípade botaskách určených na outdoorové športy. Len málo ľudí malo na nohách poriadne topánky. V dolinke sme dokonca stretli školský výlet, kde ani jeden študent nemal obuté niečo iné ako tenisky. Vzhľadom na skalnatý terén, ktorým sme stúpali nad Dolinu Piatich Poľských plies, a ktorým oni potom už v poriadnom lejaku po mokrých skalách museli zostupovať k Morskému oku, sme nevychádzali z úžasu.

Kepa je vo výške 1683 m, za ňou sa klesá v relatívne príjemnom sklone do dolinky medzi dvoma hrebeňmi, ktoré sú pod Opalonym Wierech (2115 m), a popri Świstówke Roztockej (1706 m) nasleduje prudké stúpanie na najvyšší bod trasy vo výške 1967 m. Chodník vedúci Świstówou Czubou (1763 m) až k Poľským plesám je ešte strmší ako ten, ktorým sme stúpali na Kepu a následne na najvyšší bod celej trasy nad Świstówkou. V daždi to skalnými schodmi nebolo nič príjemné, museli sme dávať pozor na skaly, ktoré už boli mokré a na turistov, idúcich v oboch smeroch, ktorí sa snažili neprísť v nevhodnej obuvi k úrazu. Fotiť sa jednak v daždi veľmi nedalo a jednak ani nebolo čo, dolina bola zahalená v mrakoch, vidieť bolo len prvé dve plesá – Čierne Poľské pleso (Czarny Staw Polski) a Veľké Poľské pleso (Wielki Staw Polski). Tatry nám nedožičili ani výhľad na Orliu prť – bola v oblakoch a jediné, čo sme videli, bolo sedlo Kryzne (2112 m), kde táto náročná trasa končí, a za ním hrebeň Woloszyn. Pod sedlom Kryzne, v dolnej časti trasy, sa nachádzajú nádherné vodopády Siklawa. Pôvodne sme k nim chceli z plies prejsť, ale kvôli neustávajúcemu dažďu a časovému sklzu, ktorý sme nabrali prechodom do doliny, to nebolo možné.

Zamierili sme rovno na chatu dúfajúc, že si dáme nejakú dobrú gulášovú polievku a v daždi by nám vhod padol aj teplý čaj. Na rozdiel od Chaty pri Morskom oku mali, čo sa jedla týka, väčší výber. No rovnako ako tam, aj tu bola chata preplnená ľuďmi, ktorí postávali, sedeli, kde sa dalo, sušili mokré veci a čakali v dlhom rade na výdaj jedla. Naša zastávka teda skončila rovnako rýchlo, ako začala. Vnútri v chate bolo kvôli veľkému počtu zmoknutých ľudí dusno a vlhko, priateľ sa len prezliekol, obaja sme sa poriadne obliekli a doslova sme z chaty ušli.

Piec Stawów Polskich – Palenica Bialczańska

Z chaty sme vyrazili o 15.45 h po čiernej turistickej značke ďalším zo strmých skalnatých zostupov dole k potoku Roztoka. Pred nami sa pomaličky „šuchtali“ starší poľskí manželia, ktorí mali obuté, ako inak – tenisky. Zostup mal podľa značenia trvať pol hodiny, dúfali sme, že ho „skamzíkujeme“ rýchlejšie. Už sme boli naozaj unavení a potrebovali sme teplé jedlo. Zásob sme mali v batohoch dosť, pod chvíľou sme zobkali plnené piškóty, perníky, krowky, keksy a zalievali vodou. No teplé jedlo je teplé jedlo. Zvyknutí zo slovenskej strany Tatier sme nečakali, že to na poľských chatách bude až také odlišné.

Manželov sa nám podarilo obehnúť približne v polovici trasy a konečne sme mohli začať zostupovať kontrolovanými prískokmi, ktoré nám šetria kolená. Od spodnej časti lanovky, určenej na presun potravín hore na chatu, nám mala cesta k Mickievičovým vodopádom (Wodogrzmoty Mickiewicza) trvať hodinu a štvrť. Terén sa zvoľnil, prudké klesanie prešlo do príjemnejšieho a nabrali sme na rýchlosti. Pri vodopádoch sme boli už o štvrť na šesť. Čakali nás však celé tri kilometre po asfaltke k autu. Naše unavené nohy už sa ledva prekladali jedna pred druhú a keď opäť začalo pršať, dážď som nevnímala, len som sa pomaly posúvala vpred. Tak, ako sme v doline Roztoki predbiehali množstvo Poliakov, teraz Poliaci s prehľadom predbiehali nás. K autu sme dorazili okolo trištvrte na šesť, vyzuli topánky, prepotené ponožky, namasírovali nohy, obdarili ich suchými ponožkami a teniskami, prezliekli sme tričká a s vierou v teplú večeru sme zamierili k stánku s občerstvením. Myslím, že v živote mi guláš nechutil tak, ako v ten večer.

Pár odporúčaní na záver

Keď sa rozhodnete absolvovať túto trasu, zvoľte ju radšej v opačnom smere. Od Morského oka sa totiž môžete nechať zviezť nazad na parkovisko na voze ťahanom koňmi. Výhľady, stúpanie i klesanie sú na trase v oboch smeroch približne rovnaké, takže náročnosť túry sa nemení – akurát si ušetríte nohy, ktoré by ste inak dorazili kráčaním po asfaltke.

Vzhľadom na preplnenosť turistických chát sa vydajte na túru s naozaj bohatými zásobami jedla a vody a nespoliehajte sa na to, že na chate doplníte tekutiny aj potravu. Môžete mať rovnakú smolu ako my. Na osobu odporúčam minimálne 3 litre vody.
Odhliadnuc od asfaltky je terén celú dobu skalnatý. Nie tak, ako sme zvyknutí u nás. Aby Poliaci zabránili erózii chodníkov, všetky sú vyložené skalnými schodmi, ktoré na jednej strane môžu pomôcť pri výstupe, na druhej strane sú veľmi nepríjemné počas zostupu.

Prístupová asfaltová cesta k Morskému okou zo záchytného parkoviska Palenica Bialczańska resp. od Lysej poľany nie je oficiálnou cyklotrasou a pohyb na bicykli je po ceste zakázaný!

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek