Už hodinu pred budíčkom som hore. Posledné minúty plynú veľmi pomaly a preto som rád, keď sa ozve zvuk mobilu. Je pol piatej a v rámci možností sa rýchlo a potichu balíme. Som rád, že to mám za sebou a tesne pred piatou vychádzame von. Je ešte tma, len moja halogénová „kvázi-čelovka“ nám svieti pred nohy. O 15 minút sme pri prameni a plníme fľaše až po okraj. Dlho žiadna voda nebude. Cestu na Krížnu zvládame vo sviežom tempe, veď osvetľujúce zore nás poháňa vpred. To by bol trapas, ak by sme to nestihli. Tesne pred šiestou už stojíme na Krížnej. Ani dlho nečakáme, o 10 minút už s úžasom sledujeme prvé lúče, ktoré sa derú spoza Veľkej Chochule. Po raňajkách v tráve a rose :-) ešte chvíľu sedíme a pred štvrť na osem sa vydávame na zostup.

Smerovník Cesty hrdinov SNP síce udáva vzdialenosť Rybovského sedla, ale ani tí najpomalší nech tomu neveria. Nám sa vlhký raňajší zostup rýchlo míňa a o pol ôsmej sme v onom sedle. Na dnes som operatívne zvolil neturistickú obuv, no vravím si, že mi to je jedno. Už sa neviem dočkať, keď sa umyjem v Nižnej Revúcej. Ešte jeden pohľad na Krížnu s Ostredkom a vnárame sa do lesa. Viem, že máme pred sebou náročný úsek s hlbokými sedlami a neustálymi zmenami výšky. Nasledujúce 3 hodiny šliapania vedú výhradne lesom, prevažne sa držia hrany hrebeňa a výhľady chýbajú. Niekde v oblasti kóty Repište nás na chodníku dvakrát zamrazí, keď z blízkych húšťav obaja počujeme nejaký šum. Zase využívam svoju píšťalku a vravíme si, že je treba sa nahlas rozprávať. Pokračujeme ďalej medveďmi obývanou oblasťou, sem-tam niečo zvoláme a máme rešpekt pred podobnými úsekmi v zarastenom lese. Strmým a dosť dlhým klesaním vychádzame na lesnú cestu (Západné Prašnické sedlo), no hneď veľmi strmo hore. Stúpanie nie a nie skončiť. Potom zdĺhavo zostupujeme po prašnom lesnom chodníku a na záver priamo po spádnici dosiahneme najnižší bod hrebeňa – Východné Prašnické sedlo (920 m).

Kolená cítia svoje a dávame pauzu. Všade dookola rastie vzácny endemit – cyklámen fatranský, ktorý sa vyskytuje iba v južnej časti Veľkej Fatry (nikde inde na svete!), zasahuje až po Donovaly. Oblasť Šturca je centrom jeho výskytu. Úsek, ktorý nasleduje bol pre nás veľmi zdĺhavý a okrem fyzickej kondície dostala zabrať aj psychika. Trasa vedie priamo po hrebeni a sú na nej iba stúpania alebo klesania. Miestami pomedzi skalné bloky, inde zase ako na ozubenom kolese. Nestíhame čas uvedený na smerovke v Prašnickom sedle (45 minút) a na sedlo Veľký Šturec prídeme s mankom skoro 15 minút. Ďalej znova dlho stúpame nepríjemným chodníkom v nevzhľadnej mladine. Na vrchole stúpania sa mení smer o 90° doľava a pre zmenu príkrym svahom padáme do sedla. Chvíľu prechádzame po lesných čistinkách a stretávame prvých ľudí. Na Motyčskú hoľu (1292 m) vedie strmé stúpanie prerušené klesaním.

Až za ňou sa nám začína vracať entuziazmus a krásne pohľady aspoň kompenzujú námahu vynaloženú pri výstupe. Spoznávame Donovaly a Kozí chrbát a približujúci sa vrch Zvolena. Ešte strmým výstupom zo sedla Prípor a v horúcom počasí vychádzame do výšky 1402 m. Patrične unavení si líhame do trávy. Zo Zvolena sú nádherné kruhové rozhľady do Fatry i Nízkych Tatier. Po hodine nič nerobenia sa zhodneme, že je čas ísť ďalej. V čase poludnia sme už niekde pri Malom Zvolene. Tento úsek trvajúci pol hodiny nám spestrujú zvuky lúčneho hmyzu. Cítime menší útlm kvôli teplému a slnečnému počasiu. Útlm zmyslov vystrieda od Malého Zvolena stereotypný hodinu trvajúci zostup. Celkové prevýšenie do Nižnej Revúcej je 740 m. Približne v polovici zostupu prichádzame k lyžiarskemu vleku. Priamo najkratšou cestou bez vôle hľadať značky vchádzame do civilizácie a skladáme záťaž pri zavretom obchode.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vyjedáme posledné dobroty a ja neodolám a chladím si špinavé nohy v potoku. Po čase oddychu sa poberáme nájsť autobusovú zastávku. Zisťujeme, že ak by sme toľko nesedeli, tak by sme stihli spoj. Teraz nám neostáva iné, ako počkať ešte hodinu v miestnom pohostinstve. Bratranec pri kofole zisťuje, že sa pokazil digitál – na pohode nám to nepridá. Konečne prichádza bus a odvážame sa na poslednú zastávku vo Vyšnej Revúcej. Paľo sa rozhodne, že digitál je průser poriadny a preto chce dnes spať až na Rakytove. Mne sa to moc nepáči...

Z Vyšnej Revúcej si vychutnávame vyše hodinové stúpanie s prevýšením skoro 700 metrov! Najprv po širokej ceste serpentínami naberáme hlavné prevýšenie, aby sme po výstupe na hrebeň Magury (miestny názov Mogury) tiahlym kopcom okolo funkčného salaša (tu som pôvodne chcel nocovať) dosiahli plytké sedlo Ploskej. Po trase od salaša je na viacerých miestach možnosť nabrať vodu. Čas sa kráti a tak bez prestávky pokračujeme popod Čierny kameň. Okolo upraveného prameňa vstúpime do lesa a v ňom traverzujeme perlu Veľkej Fatry. Mierne zablatení vychádzame z lesa von a usadáme pri prameňoch. Som sklamaný ich výdatnosťou a tak hodnú chvíľu vrchnákom naberám vodu, aby mi vystačila minimálne do zajtrajšieho rána. Otváram veľké balenie keksov, dobíjam energiu.

Hneď však pokračujeme po zelenej smerom pod Kračkov. Obaja sa potešíme, keď poviem, že jeho vrchol sa traverzuje vpravo. Iba v zime sa chodí výhradne po hrebeni. Miestami mimoriadne strmé svahy sú dosť lavinózne a chôdza cez ne v lete tiež nie je najpohodlnejšia. Začínam cítiť únavu a preto dojedám celé keksy. S námahou dosahujeme Južné Rakytovské sedlo a cítime (teda hlavne ja) rešpekt pred horou nad nami. Začínam mať trochu svalové problémy a preto výstup zvládame len s problémami. Poháňa nás vidina tak očakávaného spánku. Objavuje sa kosodrevina a o chvíľu aj kríž na vrchole. Ten je pre nás spásou a konečne sme hore. Hodinky ukazujú 18:45 a my sme na nohách od pol piatej. Tak ako mi doteraz bolo horúco, začína mi byť zima a rýchlo sa prezliekam do všetkého teplého, čo mám. Rozkladáme lehovisko tesne za vrcholom a ja už iba vleziem do spacáku.

Každý raz prežije nejakú krízu a mne sa ju podarilo prežiť na Rakytove. Či už to bolo úpalom, rýchlymi zmenami nadmorskej výšky alebo výrazným deficitom spánku je jedno. A bolo mi to jedno aj vtedy, lebo som vedel, že o osude ďalšieho dňa sa rozhodne až ráno. Klepala so mnou zimnica a preto som sa snažil do seba hádzať energetické veci, veď viem, čo je to hypoglykémická kríza. Na všetko ostatné ostal Pali sám. Všetky veci uložil pod pršiplášte a ešte fotil aj západ slnka. Mne to bolo vtedy ukradnuté. Aj to, keď sme niekde neďaleko nás začuli chrapľavé zvuky – asi diviaky. Pali odpálil zopár petárd a k spokojnosti zvuky utíchli. Noc bola hviezdnatá a chladná...

Posledný deň sme vstali niečo po siedmej. Uľavilo sa mi, že som sa od polnoci na moje pomery vyspal dobre. To, že som unavené svaly ešte dosť cítil mi na nálade nepridalo, ale vedel som, že do Ružomberka to asi zvládnem. Nanútil som sa zjesť tri krajce chleba a po zbalení sme vyrazili. Obul som sa do pohoriek, aby som zmenšil váhu batoha. Náš posledný deň sa už niesol v znamení toho, kedy stihneme prísť na vlakovú stanicu a ktorý rýchlik stihneme. Chvíľu mi trvalo, kým som sa viac rozchodil, ale potom to šlo celkom fajn.

Trochu sme poblúdili za Tanečnicou a zbytočne tak traverzovali hrebeň. V sedle pred Skalnou Alpou sme sa vyšplhali hore na chodník. Skalná Alpa je zaujímavý vrch, ale nám sa brodiť cez kosodrevinu vôbec nechcelo a boli sme radi, že podľa našej mapy značka vedie pravým úbočím. Pekným prostredím sme následne zostúpili ku chatám na Smrekovici. Opäť sme pleciam priťažili a do ruksaku putovala plná fľaša. Prameň je hneď oproti odbočke žltej značky do Blatnej doliny. Mierne stúpajúc po lúkach sme prišli k vojenskej zotavovni. V tú chvíľu bolo v tejto oblasti veľa rekreantov hlavne staršieho veku. Na malej križovatke sme sa zorientovali podľa našej mapy a zabočili ostro doľava. Trochu neistí sme stúpali hore, lebo značku sme dlho nevideli. Až po hodnom kuse cesty sa k nám pripojil značený chodník. Pomedzi borovkový raj na temene Malej Smrekovice a dole do krásneho lesa. V ňom počúvame tokavé zvuky tetrovov a nakoniec skoro po hodine chôdze vystúpame na Nižné Šiprúňske sedlo. Uprednostníme pre nás praktickejšiu variantu zostupu do Ružomberka a pokračujeme po zelenej. V lese zopár serpentínami nadol. Paľo tu začína mať náskok a tak si každý ide svojim tempom. Ešte krátkym výstupom popod mohutný smrek a oddychujeme pár minút pod Vtáčnikom. Ďalej klesáme po spevnenej ceste, ktorej serpentínu si značka jednoducho skráti. Nenápadným odbočením z asfaltky do lesa sa dostávam pod Sidorovo na Vlkolínske lúky. Pali ma tu netrpezlivo čaká. Má pocit, že o trištvrte na jednu ide rýchlik. Nie žeby som mu neveril a tak hneď dlhými krokmi pokračujeme ponad Vlkolínec a cez borovicový les. Zopár krát nepríjemne zakopávam o korene stromov a privádza ma to do zúrivosti. Serpentínou podľa značiek pod Krkavú skalu a šotolinkou až na začiatok záhradok. Prezúvame sa do horúcemu počasiu odolnejších sandál. Ešte chvíľu ponárame nohy do potoka a prechod je minulosťou. Asfalt je rozpálený, no mi si to neuľahčíme a pochodom cez celé mesto prichádzame v čase 12.50 h na stanicu.

Ani nenadávame, že sme vlak nestihli, lebo taký nešiel. A tak skladáme vercajk v bufete a umožníme nohám stvrdnúť. A to tak, že len s veľkými obtiažami vchádzame do osobáku (išiel o hodinu neskôr). Hurá, smer Spišská Nová Ves! Čo sa odohrávalo ďalej nevieme, hlavné je, že sme unavení jak psi, ale spokojní, šťastlivo došli až domov.

Veľká Fatra v 2 číslach – 106 km s prevýšením 6100 metrov.

Redakcia HIKING.SK neodporúča nocovanie na vrchole Rakytov, je to v rozpore s návštevným poriadkom NP Veľká Fatra.

Fotogaléria k článku

+4 ďalších fotiek