Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Becherovská tisina a Javorina

Prijať pozvanie na poldňovú túlačku lesmi slovensko-poľského pohraničia sa naozaj oplatí. Človek zažije zdanlivo bezcieľne blúdenie medvedími chodníčkami, znenazdajky objavuje čriepky (ne)dávnej histórie a spozná doteraz neprebádané zákutia našej krajiny.

Vzdialenosť
12 km
Prevýšenie
+650 m stúpanie, -650 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 20.05.2011
Pohoria
Nízke Beskydy - časť Ondavská vrchovina a Busov
Trasa
Voda
vlastné zásoby
Doprava
Bardejov (vlak, bus) - Becherov (bus)
SHOCart mapy
» č.1113 Bardejov a okolie (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: becherovska_tisina.gpx

Trasa

Dolina Kamenec – Becherovská tisina – Javorina – Dieročky – cintorín č. 46 – Kamenec

Prístup

Po narýchlo dohodnutom výjazde za spoznávaním lesov kdesi za Bardejovom sa nakladám do ranného vlaku do Prešova, kde ma už čaká „taxi“, z ktorého vystúpim až v bočnej doline nad dedinkou Becherov tesne pred poľskou hranicou. Rampa je síce otvorená, no veľavravne naznačuje, kde sa máme vnoriť do lesa a vydať sa na poznávaciu prechádzku.

Sprvoti stúpame postaršou lesnou cestičkou, kde nám mokré malinčie dodáva poriadnu dávku sviežosti. Odmietam prepálené tempo vodcu našej miniskupinky a pokojne sa nechávam zlákať sledovaním makroživota cez hľadáčik fotoaparátu. Čaká nás ale ešte dlhá trasa, takže sa naveľa pripájam a keď cesta prestane prudko stúpať, odbočujeme do šera podrastu a razíme si cestou za šípkou v turistickom GPS-ku. Chvíľami je to brodenie zarasteným potôčikom, občas preliezanie vývratov, niekedy antireumatická kúra v mori žihľavy. Nosy nám začína precvičovať silná aróma medvedieho cesnaku, ktorý sa stáva našim sprievodcom až takmer pod strmé steny Becherovskej tisiny. Táto NPR bola vyhlásená už pred vyše polstoročím za účelom ochrany súvislejších porastov zvyčajne plazivého tisu na skalnatých svahoch kdesi pred nami.

Tajomná história

Nás však v tejto chvíli viac zaujíma pohľad pod nohy ako nad hlavy, keďže sme sa ocitli medzi nízkymi múrikmi z naukladaného kameňa. Pôvod týchto stavieb, ktoré sporadicky vykúkajú z porastu a na prvý pohľad sú roztrúsené po širšom okolí bez akejkoľvek systematickosti, je aj dnes istou záhadou. Indície ukazujú na vojenský tábor z čias 1. svetovej vojny, no priamych dôkazov vraj nieto.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Aj my si tu rozkladáme dokrmovací tábor a presúvame obsahy batôžkov na spracovanie trávením. Čas však pokročil, takže mierne klesáme na dno bočnej dolinky, pričom míňame pomerne rozsiahle jazierko, pri ktorom by si na svoje prišiel nejeden priaznivec pozorovania lesnej zveri. Srnky nás však tentoraz neinteresujú a medvedíkov na svoju prítomnosť preventívne upozorňujeme. Chôdza sa stáva pohodlnejšou, keďže už napredujeme starou lesnou cestou. Priebežne sledujem strminu po ľavej ruke, no žiaden tis mi do očí neudrie. Asi nie sme na správnom mieste... Pripájame sa na vychodený chodníček, ktorý tu pôsobí ako zjavenie. Tesne pred našou návštevou sa tu pravdepodobne konalo nejaké turistické podujatie, lebo tráva je zľahnutá do podoby chodeckej diaľnice, ktorá neomylne smeruje k hranici kdesi pod Javorinou.

Na Javorinu

Našim cieľom je však samotný vrchol, takže dočasne preberám velenie a rozhodujem o prudkom výstupe na hrebeň po slabučkom chodníčku, ktorý sa vinie priamo nahor. Po prvotnej neistote sa predierame hranou takmer kolmého svahu bočnej dolinky a naše podozrenie nadobúda reálne kontúry. Ideme totiž v stopách brumkajúceho pána miestnych lesov a krovím. Zarastené okolie rozbieha fantáziu na plné obrátky. Prederieme sa až na hrebeň, po ktorom vedie nevýrazný chodníček, ktorý nás dovedie priamo ku križovatke chodníkov doplnenej dvojicou hraničných kameňov a turistickým značením. Dnes ho vidíme prvýkrát.

Objavovanie histórie

Krátka pauza na zorientovanie a vydávame sa na poľskú stranu do húštiny za objavovaním dávno zabudnutej histórie. Z mladej smrečiny vyháňam rodinku mladých diviačikov, no sebakriticky si musím priznať, že v tej sekunde som mal „nastopro“ viac strachu ako tie štyri svinky dokopy. Nejaký čas tápeme po okolí, až natrafíme na orientačný majáčik v podobe šípky a nápisu na strome „kameň 50 m“. Paráda, veď toto predsa hľadáme. Posledné húštie a vynárame sa na drobnej čistinke osvetlenej priam rozprávkovým svetlom. A uprostred nej si tróni, akoby sa nechumelilo, pamätný kameň. Prekvapivo zachovaný nápis v nemčine prezrádza strohú informáciu o tom, ako na tomto mieste roku pána 1901 istý muž menom Aldringen zastrelil svojho prvého srnca. Nuž, aj takíto nemí strážcovia spomienok tu robili spoločnosť pohraničiarom bdejúcim nad ochranou čiary v mape.

Vraciame sa k orientačnému stromu a po sporadicky nakreslených šípkach sa pokúšame vrátiť pohodlnejšou cestou na hraničný hrebeň. Darí sa nám to. ale iba krátky úsek a keď les zredne, ideme rovno nahor. Vychádzame na hraničný priesek a pohodlným chodníčkom dorazíme na vrchol Javoriny. Pre dnešok je to naše výškové maximum. Hrebeň tu miestami dáva najavo svojich cca 900 nadmorských metrov bizarne poskrúcanými listnáčmi, ktoré často bojujú s vetrom a nepriazňou podmienok.
Neďaleko si dávame krátky piknik pod taktovkou dvojice tvarohový závin/acidofilné mliečko, sediac na hraničných stĺpikoch a obdivujúc už takmer zarastený výhľad do vnútrozemia nášho severného suseda.

Návrat po hranici

Následne sa pomedzi bielo-červené kamene vrátime na ostrý zlom hranice a začneme prudko klesať z Javoriny. Stĺpiky sú tu miestami násilím vyvrátené a my môžeme len tušiť, aké pohnútky k tomu niekoho viedli. Varovné hrozby dažďa sa premenili na realitu a dostávame lekciu domácej prípravy a podcenenia podmienok. Tentokrát znášam najmenšie škody, lebo som sa vyzbrojil šiltovkou a pláštenkou na batoh, ktorá mi núdzovo končí na hlave. Chodník sa pod prídelom vody mení na kĺzačku a schádzať kopec kolmo cez vrstevnice začína byť celkom slušná „zábavka“. Po najhoršej prehánke sa končí aj strmina a v sýtom vzduchu si už pohodlne vykračujeme až do blízkeho sedielka s turistickým hríbikom Dieročky, kde končí kvalitná lesná cesta zo slovenskej strany, na ktorej máme v doline odparkované auto. Poľské pokračovanie na moje počudovanie chýba, alebo ho aspoň nevidím. Organizačný výbor akcie „tour de hranica“ rozhoduje demokratickým princípom prehlasovania menšiny o pokračovaní po prieseku až k nášmu ďalšiemu cieľu za objavovaním histórie tohto kraja.

Na cintorín

Hraničné pásmo je miestami chodníkom, miestami cestou a občas aj kurióznou kombináciu koľají vyjazdených z oboch strán stĺpikov. V jednej z mnohých mlák nás zaujme pestrá škála vodného života, ktorú dopĺňajú nie veľmi bežné mladé mloky. Chvíľu sa zdržíme balansovaním na hrane ponožkovej suchoty a celotelového blata pri pokuse o makrozábery, no vyhráva zdravý rozum a pokračujeme aj bez fotoúlovkov vhodných publikovania v kalendári.

S orientačnou istotou konečne prichádzame k vojenskému cintorínu z 1. svetovej vojny. Na naše prekvapenie tu pracuje dvojica poľských „rangerov“, od ktorých sa po úvodných formalitách dozvedáme, že rekonštruujú drevené kríže. Offroadom dovezená kopa hranolov svedčí o tom, že to rozhodne nebude len kozmetická oprava a so zachovaním tejto pamiatky to myslia vážne. Nachádzame sa pri vojenskom cintoríne číslo 46, mieste posledného odpočinku vyše troch stoviek rakúskych a ruských vojakov, ktorého stavebné stvárnenie navrhol známy architekt Dušan Jurkovič, podobne ako je tomu aj pri desiatkach ďalších cintorínov, ktoré sú roztrúsené v blízkom aj vzdialenejšom okolí hraničného hrebeňa. V nasledujúcich dňoch a týždňoch ešte navštívime mnohé z nich, no to je už námet skôr do rubriky roadtrip s možnosťou využitia bicyklov pri túlaní po dávno opustených dolinách s osamelými artefaktmi bývalého osídlenia. (viac info o Akcii Wisla)

Návrat

Najjednoduchší variant návratu by bolo pokračovanie po hranici až k cestnému prechodu v sedle Dujava. No naše prevážadlo odpočíva v doline pod nami, takže od cintorína ešte klesneme hranicou pár desiatok metrov a potom si to strihneme rovno lesom na blízke lúky, ktoré poskytujú panoramatické výhľady na strmé svahy Becherovskej tisiny a dolinu smerom k Bardejovu.

Prechádzajúc okolo neprehliadnuteľných stôp diviačej aktivity hľadáme vhodné pokračovanie klesania do doliny. Po chvíli motania nachádzame starú lesnú cestu, ktorou sa dostaneme až k osamotenej chalupe neďaleko potoka. Poslednou prekážkou nám je pole poriadne šťavnatej žihľavy, ktorou sa musíme prebojovať až na chodníček k domčeku. Podarilo sa, pohodlne zdolávam aj potok pomocou drevenej lávky a keďže vedúci zájazdu sa od nás prednedávnom oddelil, zhora už prichádza gumokolesový tátoš, ktorým sa presúvame do sedla Dujava a odtiaľ ešte na rýchlu návštevu niekoľkých cintorínov a drevených kostolíkov v blízkom pohraničnom pásme.

Fotogaléria k článku

Najnovšie