Svet Ľadová jaskyňa Eisriesenwelt
Rakúsko má verejnosti prístupných celkovo 29 jaskýň po celom svojom území. Najväčšia z nich, Eisriesenwelt pri meste Werfen, je zároveň najväčšou ľadovou jaskyňou na svete – momentálne je objavených 42 km. Navštíviť sme sa ju rozhodli počas našej augustovej dovolenky v Salzburgsku, deň po výlete cestou Großglockner Hochalpenstraße.
Ľadová jaskyňa Eisriesenwelt sa nachádza na okraji masívu Tennengebirge, ktorý sa vypína nad priesmykom Paß Lueg. Či pôjdete zo smeru Sankt Johann alebo od Salzburgu, zjazd z diaľnice ku jaskyni určite neminiete – je výrazne označený pri výjazde na Werfen a k hradu Hohenwerfen. Autom je možné prejsť až k budove, v ktorej sa predávajú lístky, a ktorá sa nachádza pod spodnou stanicou lanovky. Podobne ako mnohé iné prírodné turistické atrakcie, aj jaskyňa je veľmi obľúbeným výletným miestom, preto odporúčam prísť sem skoro ráno. Jednak bezproblémovo zaparkujete na najvrchnejšom parkovisku a jednak nebudete čeliť nespočetnému množstvu turistov, hrnúcich sa na prehliadku.
Po zakúpení lístkov pokračujeme peši po širokej štrkovej ceste k spodnej stanici lanovky. Pre skrátenie času prechodu Rakúšania vykopali na ceste tunel, takže si môžeme vybrať, či smerom hore pôjdeme panoramatickou cestou s nádhernými výhľadmi na Hohengebirrge a obľúbený turistický cieľ Hochkönig, alebo si prírodu vychutnáme až smerom dole. Volíme tunel a o chvíľu sme pri chate pod lanovkou. Ráno lanovka premáva v polhodinových intervaloch alebo podľa množstva turistov. My prichádzame k stanici o štvrť na desať a pri vchode svieti oznam „Najbližší odchod 9.30 h“. Nikde žiaden turista, sadáme si na lavičku a čakáme. Kým nastane čas odchodu, nahromadí sa okolo nás asi 30 ďalších ľudí. Behom troch minút prekonávame výškový rozdiel necelých 500 metrov. Vystupujeme z lanovky a pokračujeme po širokej ceste, ktorá je pod svahom okraja Tennengebirge zabezpečená proti padajúcim skalám strechou. V diaľke už vidíme obrovskú dieru, kde sa nachádza vchod do samotnej jaskyne. Už teraz ráno je tu pomerne veľa ľudí, preto pridávame do kroku.
Krátko pred desiatou pre nás prichádza sprievodca. Rozdáva nám karbidky a upozorňuje na silný vietor, s ktorým sa stretneme po otvorení vchodu do jaskyne. Ten je podľa jeho slov prirodzeným javom – v jaskyni sa nachádza množstvo trhlín a puklín, ktorými sa vzduch dostáva do vnútra, prudko sa ochladzuje a pri otvorení dverí sa tlačí von. Rýchlosťou 100 km/h. Samozrejme, karbidky väčšine z nás zhasli. Vchádzame dnu, sprievodca nám znovu zapaľuje karbidky a vedie nás ďalej. Jaskyňa nie je vôbec osvetlená, je v nej zakázané fotiť a filmovať. Jedinými zdrojmi svetla sú naše karbidky a sprievodcov magnéziový knôt, ktorý na ľad okolo nás vrhá príjemné biele svetlo. Jaskyňa je nepredstaviteľne obrovská, v zime sa tu hromadí studený horský vzduch, a keď sa na jar začne topiť sneh, voda steká puklinami a trhlinami do vnútra, kde sa takmer okamžite mení na ľad. Vďaka uzavretému vchodu sa do jaskyne nedostáva veľké množstvo tepla zvonku a na rozdiel od našich ľadových jaskýň tu nemajú problém s topením ľadovej výzdoby – je tu skôr opačný efekt. Od objavenia a uzatvorenia jaskyne sa im rok čo rok darí zväčšovať množstvo ľadu v nej.
Jaskyňu ako prvý objavil Anton Posselt zo Salzburgu v roku 1879. Nedostal sa však ďaleko, už po pár desiatkach metroch bol pre neho ľad taký strmý, že sa musel vrátiť ku vchodu. Bod, ku ktorému sa dostal, si označil čiernym krížikom na skale – je viditeľný dodnes. Za týmto miestom stúpame aj my najstrmším miestom prehliadky. Prechádzame okolo 25 m hrubej ľadovej steny, ktorú sa po prvý raz podarilo zdolať v roku 1913.
Za ľadovou stenou prichádzame k Hymirovmu hradu. Hymir je zhruba 80 rokov starý ľadový útvar pripomínajúci mytologickú bytosť severnej Európy. Pri tejto „soche“ nám sprievodca vysvetľuje, že celá skala je vápencová, nad sochou je v nej veľké množstvo trhlín a tými sa do vnútra a na sochu dostáva na jar voda z topiaceho sa snehu, ktorá vzápätí zamŕza, čím sa socha neustále zväčšuje. Vo vápenci celkom zreteľne vidieť železité žily. Tie sa rýchlo menia na hrdzu, čo spôsobuje veľmi vysoká vlhkosť v jaskyni.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Ďalšou zastávkou na prehliadke je ľadová socha zvaná Friggin závoj. Názov opäť pramení zo severskej mytológie – ide o ľadovú kráľovnú. Frigga má približne 70 rokov a stalagmity a stalaktity sa už na niektorých miestach v strede spojili a vytvorili tak stalagnáty. Hneď vedľa Friggy sa nachádza Ľadový slon – útvar, ktorý pri troche fantázie naozaj pripomína slona so skloneným chobotom.
Za sochami sa dostávame do najväčšej časti jaskyne – do Dómu Alexandra von Mörk. Ide o 70 m dlhý a 40 m vysoký priestor a nad nami sa práve nachádza asi 400 výškových metrov vápenca. Meno dal dómu salzburgský speleológ Alexander von Mörk, ktorý zahynul v priebehu prvej svetovej vojny vo veku 27 rokov. Jeho prianím bolo, aby bol pochovaný v jaskyni – v rohu môžeme vidieť pomník, v ktorom je umiestnená urna s jeho popolom.
Z Dómu prechádzame k niečomu, čo pripomína obrovské prírodné klzisko. Sprievodca nás informuje, že sa nachádzame v najvzdialenejšom mieste turistickej trasy jaskyňou – vzdialenosť k vchodu je jeden kilometer.
Pri ceste nazad sa zastavujeme pri vysokej ľadovej stene, v ktorej môžeme voľným okom vidieť jednotlivé vrstvy ľadu. Avšak vrstvy nehovoria nič o skutočnom veku ľadovca. Ako hovorí sprievodca, boli roky, kedy ľadovec nemal kam rásť, pretože medzi ním a skalou nebol nijaký priestor. Vek najstaršieho ľadovca stále zisťujú vedci.
Ešte chvíľu ideme po schodoch hore, dosahujeme najvyšší bod túry, 1775 m n. m., a čaká nás ďalších 700 schodov smerom dole k východu.
Pri Frigge a Slonovi stretávame dve skupiny turistov, idúcich smerom hore. Sme vcelku prekvapení – je ich naozaj veľmi veľa a navyše sú hneď vedľa seba. To z jaskyne taký skvelý zážitok ako my mať nebudú. Vstupujeme do ľadového tunela a kráčame za sprievodcom smerom dole. Musíme dávať pozor a pozerať sa pod nohy, aby sme sa nepošmykli, no našťastie sa nikto neponáhľa, takže máme čas pri tom obdivovať aj tunel, ktorým prechádzame. Keď z neho vylezieme, dostávame sa opäť do obrovského otvoreného priestoru, pod ktorým začínala naša prehliadka. A na naše relatívne veľké zdesenie na opačnej strane jaskyne vidíme v malých rozostupoch za sebou ďalšie tri skupiny. Čaro z karbidiek a tmy sa stráca. Až tu naplno oceňujeme to, že sme neboli leniví, ráno sme už o siedmej boli na raňajkách a po nich sme okamžite vyrazili k jaskyni. Vychutnali sme si ju sami, naša skupina nemala viac ako 20 členov a nemuseli sme sa ponáhľať, aby nás nedobehli turisti za nami.
Vychádzame von, zastavíme sa na toaletách, ktoré sú vysekané do skaly, aby tematicky pripomínali jaskyňu, a smerujeme k vrchnej stanici lanovky. V protismere stretávame ľudí snáď z troch zájazdových autobusov a množstvo ďalších turistov. Vzhľadom na počet návštevníkov lanovka už nepremáva v polhodinových intervaloch, ale každých pár minút, aby sa hore dostalo čo najviac ľudí. Parkoviská sú beznádejne plné a áut stále pribúda. Pomaly schádzame serpentínami dole k rieke Salzach, prechádzame most a mierime cez Werfen k hradu. Na tom strávime celé popoludnie prehliadkami expozícií, vystúpenia sokoliarov a kochaním sa výhľadmi na Tennengebirge.
Vstupné
S lanovkou – dospelí 19,- €, skupiny nad 15 členov, členovia niektorého z alpských rakúskych turistických klubov alebo speleologických klubov 17,- €, deti do veku 14 rokov 9,50 €.
Bez lanovky – dospelí 8,50 €, skupiny nad 15 členov, členovia niektorého z alpských rakúskych turistických klubov alebo speleologických klubov 7,50 € a deti do veku 14 rokov 4,50 €.
Ceny lanovky – obojsmerný lístok pre dospelých 10,50 €, lístok hore 5,50 €, lístok dole 5,- €, členovia niektorého z alpských rakúskych turistických klubov alebo speleologických klubov dostanú obojsmerný lístok za 9,50 €, deti do veku 14 rokov zaplatia za obojsmerný lístok 5,- €.
