Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

VHT Orla Perć? Uwaga! / Orlia prť? Pozor!

Môže sa vysnívaná túra zmeniť na turistickú nočnú moru? Nuž, veľmi ľahko. Máme s tým čerstvú skúsenosť z Poľských Tatier. Orla Perć (Orlia prť) nás poriadne vytrestala a mohli sme sa tomu vyhnúť, keby sme pred odchodom trochu viac rozmýšľali.

Vzdialenosť
26 km
Prevýšenie
+2132 m stúpanie, -2132 m klesanie
Náročnosť
ťažká, 5. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 23.08.2011
Pohoria
Tatry, poľská časť Východných Vysokých Tatier (Polskie Tatry Wschodnie Wysokie)
Trasa
Voda
Turistická chata pri Prednom poľskom plese
Doprava
autom na parkovisko Lysá Poľana alebo Palenica Bialczańska (PL)
Poprad (vlak, bus) – Starý Smokovec (vlak, bus) – Tatranská Lomnica (vlak, bus) – Lysá Poľana (bus)
SHOCart mapy
» č.1097 Vysoké Tatry (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: orlia_prt.gpx

Trasa

Palenica Bialciańska – Wodogrzmoty Mickiewicza – Dolina Roztoka – Siklawa – Zawrat – Kozi Wierch – Skrajni Granat – Krzyzne – Siklawa – Schronisko w Dolinie Pięciu Stawów Polskich – Dolina Roztoka – Wodogrzmoty Mickiewicza – Palenica Bialciańska

Na počiatku

O Orlej prti sme sa dozvedeli pred piatimi rokmi a okamžite sme zatúžili tam ísť. Lenže... Vzali sme sa, stavali dom, splodili dve deti, kondička šla do hája a s ňou aj všetky horské plány. Až tohto roku sa karta obrátila, dostali sme sa opäť do formy. Túžba skúsiť Orliu prť bola späť. V nedeľu 21. 8. sme listovali kalendárom a zistili sme, že ak nepôjdeme tento týždeň, už sa tam v tomto roku zrejme nedostaneme. Manžel mal akurát 3 dni dovolenky, obe babky boli ochotné postarať sa o deti, počasie malo byť stále dobré. Tak sme sa splašili a šli. Do partie sme pribrali aj môjho otca, skúseného to turistu.

Za deň D sme určili utorok 23. 8. 2011. Vedeli sme, že streda by bola z hľadiska počasia lepšia, ale chceli sme si nechať aspoň jeden deň na regeneráciu. Lomnický štít hlásil na utorok zrážky, Poliaci však neboli takí pesimisti, ani model Aladin to s oblakmi nad poľskými Tatrami nepreháňal.

Rozhodnutie ísť celú trasu zo Slovenska a späť za jeden deň nebolo rozhodnutím sebavedomých borcov. Bolo to čisto pragmatické rozhodnutie. Ako rodičia dvoch malých detí sme potrebovali čo najviac skrátiť čas, ktorý deti strávia bez nás. Vedeli sme, že to bude náročné a nechystali sme sa lámať traťové rekordy. Počítali sme s tým, že k autu sa vrátime za tmy, najpesimistickejší odhad hovoril o 22.00 hodine.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ideme na vec

3.00 h – Vavrišovo, budíček; 3.45 – Liptovský Peter, nasadá otec; 5.00 – parkujeme na Palenici Bialciańskej. Neznalí pomerov divíme sa nonstop prevádzke parkoviska aj čulému ruchu, ktorý tu už vládne. Batohy na chrbty a svižným tempom míňame kadibúdkovú aleju (chemické záchody pozdĺž cesty). Čelovky sú tu zbytočné, rýchlo sa rozvidnieva. 5.30 obdivujeme Mickievičové vodopády (Wodogrzmoty Michkiwicza) a vstupujeme do Doliny Roztoka. Vzduch je vlhký a teplý, v noci asi pršalo. Dolinou vedie široký pohodlný chodník bez väčších stúpaní. Ani sme sa nenazdali a stojíme pod smerovníkom, kde sa cesta rozdeľuje, čierna značka ku chate, zelená ku vodopádu Siklawa.

Popri vodopáde stúpame do Doliny Piatich Poľských plies. Nádhera! Prebúdzajúca sa dolina nemá chybu. Vychutnávame si cestu pozdĺž plies, postupne rozoznávame Spiglasovu Przelecz, Liptovské múry, Hladký štít a Hladké sedlo s výrazne predupaným, neoficiálnym chodníkom na slovenskú stranu. Po pravej strane sa nám zároveň postupne odkrýva cieľ našej cesty – Orla Perć. Míňame odbočku na Kozí vrch aj ku Koziemu sedlu a začína stúpanie na sedlo Zawrat. Pozerám na sedielko pred sebou a nechápem. Ak to je Zawrat, prečo by sme k nemu mali ísť až hodinu? Keď sedielko prekonáme, ozve sa vo mne veľké Ahá! Pred nami sa otvára ďalší kotol a sedlo Zawrat je ešte vysoko, ďaleko... Konečne 8.40 h v dobrej nálade stojíme tam a plníme si brušká. Prezúvame sa do vibrám a gratulujeme si k rozhodnutiu ísť po sedlo v trekových topánkach. Máme za sebou 4 hodiny chôdze a zatiaľ necítime únavu. Pohľad do Kotla Zmrzlého plesa (Kociol Zmarzlego Stawu) nám berie dych. Tak tadiaľ by sme hore stúpať nechceli! Medzitým zo všetkých smerov prichádzajú ďalší spolubojovníci. Zdá sa, že dnes budeme jediní na trase s prilbou na hlave a jediní bez rukavíc.

Zawrat - Kozi Wierch

9.00 – najvyšší čas vyraziť. Svieti slnko, ale ponad hrebeň sa prevaľujú ľahké mráčiky a fúka vietor. Aspoň nám nebude horúco, hovoríme si a dúfame, že mráčiky ostanú ľahké po celý deň. Prvý úsek ubieha ľahučko, krátky výlez na Malý Kozí vrch (Maly Kozi Wierch) a vzápätí nám hlavu schladzuje zostup do Vyšného Zmrzlého sedielka (Zmarzla Przelaczka Wyznia). Skaly aj reťaze sú tu vlhké, priam slizké. Dochádza nám, že s týmto musíme na severnej strane hrebeňa počítať. Malé praktické upozornenie – rátajte s tým, že čokoľvek budete mať na sebe, skončí to špinavé od hrdze z reťazí a tá sa len tak neoperie.

Postup po Zmarzlych Czubach je príjemný, trochu reťaze, trochu chodník a potom dolu na Zmrzlé sedlo (Zmarzla Przelecz), kde stretáme známy viklan (kývavec). Cesta nás ďalej vedie nahor, po reťaziach aj kramliach a čo si nastúpame, to musíme aj prudko zliezť do Kozieho sedla (Kozia Przelecz) – zdolávame povestný rebrík a následne dlhý rad reťazí. Reťaze pokračujú celým sedielkom, musíme z neho poctivo vyrúčkovať. Niet času na výdych, pokračujeme prudko hore po reťaziach a kramliach. Tu sa nám prvýkrát zídu prilby, keďže turisti nad nami uvoľňujú spŕšku skaliek. Po reťaziach príde na rad dlhý úsek lezenia voľným štýlom bez istenia. Cesta je značená bezchybne, len to chce kúsok odvahy. Lezieme a lezieme, už sú tu opäť reťaze, už sme aj pekne vysoko. Kde do kelu je ten Kozí vrch (Kozi Wierch)? Furt tam ešte nie sme? Veru nie. Keď ho pred sebou vidíme, zisťujeme, že treba ešte poriadny kus zísť dolu, aby sa človek mohol vydať na záverečný výlez k vrcholu. Na poludnie konečne spokojne oddychujeme a rozhliadame sa z vrcholu. Rozpoznávať slovenské končiare z poľskej strany je pre nás nová a zábavná skúsenosť.

Tak čo? Ideme ďalej? To je ťažká otázka. Nikto z nás to nechce vzdať v prvej tretine, ale cítime, že už sme minuli dosť síl a trvalo nám to 3 hodiny. Viac, ako bol predpokladaný čas. Toto je naša posledná možnosť zísť z hrebeňa, ak pôjdeme ďalej, budeme to musieť doliezť až do konca. Počasie je stále fajn, mraky sú vysoko a ďaleko, s výhľadmi sme spokojní. Starší poľský pán nás ubezpečuje, že to najťažšie už máme za sebou, aj sami vidíme, že väčšinu cesty po Granáty tvorí chodecký terén. Jasné, že ideme ďalej, aj keby sme sa mali k autu len doplaziť;!

Kozi Wierch – Skrajny Granat

Od Koziecho vrchu (Kozi Wierch) vedie ďalej jednoduchý chodník popod hrebeň, je to zároveň aj začiatok čiernej ústupovej cesty. Spokojnosť, s akou prichádzame k sedielku nad Bučinovou dolinku (Przelanczka nad Buczynowa Dolinka), striedajú rozpaky. Pod nami je škaredé rozbité suťovisko bez akéhokoľvek istenia. Musíme pekne na všetky štyri a pomaly zliezame. Keď zdvihnem hlavu, poteší ma, že Poliaci postupujú rovnako opatrne a vzápätí ma šokuje pohľad na dvoch tínedžerov, ktorí okolo nás prefrčia vzpriamení, obutí v teniskách! Odmenou za tento úsek je pekný výlez komínom v Čiernych stenách (Czarne Ściany) a potom oddychový choďák.

Ani nevieme ako a cez hrebeň sa začínajú prevaľovať mraky, striedavo nám skrývajú a odkrývajú ďalší postup. Na Prostrednom Granáte (Pośredni Granat) sa nám nečakane stráca cesta pod nohami. Musíme zliezť prudko dole, ako inak, bez istenia. Akoby nám niekto hovoril: s reťazami to už viete, teraz to skúste bez nich. Dolu v sedielku Skrajna Sieczkowa Przelaczka nás čaká nová chuťovka – preskok cez trhlinu v hrebeni. Dlhonohá Poľka za mnou sklamane pokrúti hlavou: "A to jest wszystko?", ale pre mňa krátkonohú to bol celkom výkon. Konečne sme dorazili na Krajný Granát (Skrajny Granat). Je 14.00 a v diaľke počujeme hrmenie. Okolo nás sú len mraky, nevidíme ani ďalej na hrebeň. Asi by sme mali čím skôr vypadnúť, ale únava nás núti sadnúť si. Poliak, s ktorým sme išli a debatili väčšinu tohto úseku, žartuje: "Jaka glupota! Mogli šmy v domu śiedeť, pivko sobie piť i karty grať a nie tutaj...". Opäť hrmí, musíme sa pohnúť.

Skrajny Granat – Krzyzne

Až teraz sa v plnej miere ukazuje, ako málo sme si trasu naštudovali. Nemáme jasnú predstavu, čo nás v tomto úseku čaká. Zároveň sa plnou silou hlási únava, fyzická aj psychická. Pohyb nahor nie je problém, ale hneď po úvodnej reťazovej serpentíne, ktorá vedie dolu do Granátového sedla (Granacka Przelecz), cítime, ako nám zliezanie lezie na nervy. A bude že tu zliezania požehnane, s reťazami, bez reťazí, aj cez nepríjemné zaprášené suťoviská. Úseky, ktoré by nám ráno pripadali zaujímavé, sú teraz otravné. Severné steny sú navyše nechutne klzké. Na jednej takej ma manžel utešuje: "Neboj, odteraz už pôjdeme len po južnej strane, tam bude skala suchá."

No, chyba lávky. Keď konečne kráčame po južnom úbočí, začína pršať. Zakrátko je všetko beznádejne mokré. Jedine manžel sa odvažuje dať si pršiplášť, ja a otec dobrovoľne mokneme, bojíme sa, že by nám pršiplášť príliš zavadzal. Blýska sa, nevieme rozoznať, ako ďaleko, hrmí takmer neprestajne. Cesta smeruje stále dolu, šmýka sa nám aj na reťaziach, nieto ešte tam, kde ich niet. Postupujeme zúfalo pomaly. Našťastie poriadny lejak začne, až keď znovu stúpame po reťaziach k hrebeňu. Zdá sa nám, že blesky bijú rovno nám nad hlavami. V pohybe nás udržuje len vedomie, že inú možnosť, ako ísť ďalej, nemáme. Zrazu sa mraky akoby zázrakom rozostupujú. Sme znovu na hrebeni, vidíme sedlo Krzyzne, vidíme Poliakov, ako utekajú dolu do doliny. Musíme už len kúsok preliezť po hrebeňových balvanoch a budeme na záverečnom chodníčku. V momente, ako stúpame na chodník, mraky sa zaťahujú naspäť a spúšťa sa silné krupobitie. Sme vďační za svoje prilby. Chôdza po chodníku sa mení na brodenie potoka. V sedle sa zdržíme tak 5 sekúnd a pálime dolu.

Do bezpečia

Uľavilo sa nám, že sme preč z hrebeňa, ale vyhraté ešte nemáme. Búrka zúri, krupobitie pokračuje, všade sa leje voda. Chodník je strmý, kamenný, popretkávaný suťoviskami. Veľmi by sme chceli zrýchliť, ale nedá sa. Sme už dosť hlboko v Bučinovej dolinke (Buczynowa Dolinka), keď sa počasie upokojuje, teda aspoň nad nami, vidíme totiž, že búrka sa ďalej krúti po Tatrách. Všetko zlé je na niečo dobré, však? Spoza hrebeňa zasvieti slniečko a vyčarí nám krásnu dúhu nad Vološinom (Woloszyn).

Fascinovane hľadíme na poodkryté Tatry oproti nám – sú celé biele! Nechceme si ani predstaviť, koľko tam muselo spadnúť krúp, aby vznikol takýto efekt. S vďačnosťou si uvedomujeme, že nás zachytil len okraj búrky. Keď sa konečne odvažujeme zapnúť mobil, sme už pomaly na úrovni Siklawy. Je okolo siedmej večer. V sedle sme teda mohli byť tak o 18.00, to znamená, že poslednú tretinu trasy sme išli neuveriteľné 4 hodiny! Celkovo sme na Orlej prti strávili 9 hodín. Možno by sme mali ísť rovno do Doliny Roztoka a domov, ale zúfalo si potrebujeme sadnúť v suchu, prezliecť sa a spamätať.

Nad Siklawou preto odbočujeme k turistickej chate (Schronisko w Dolinie Pięciu Stawów Polskich), hoci vieme, že nás to poriadne zdrží. Už sa stmieva, keď vchádzame do chaty. Očakávali sme, že bude plná, ale aj tak je pohľad na to mravenisko fascinujúci. Niet si kde sadnúť, o posledné miesta na lavici musíme prosiť, aj to nás púšťajú len na pol hodiny, boja sa, aby neprišli o flek na spanie. Postupne sa nám darí aj prebojovať sa k jedlu a toaletám. Nemáme so sebou rezervné nohavice, ak chceme byť v suchu, musíme si vystačiť so sieťkovaným termoprádlom (vyzeráme fakt smiešne). Ešteže máme topánky na prezutie! Najradšej by som sa zložila na lavicu a zaspala, ale čaká nás ešte cesta k autu.

Je 21.00, úplná tma, ale prekvapivo teplo. Zapnuté čelovky okamžite lákajú nočný hmyz. Opatrne kráčame chodníkom od chaty do Doliny Roztoki, všade tečie voda, skál máme už plné zuby. Na širokom chodníku v Doline Roztoki sa cítime hneď lepšie, cesta potme má nádych dobrodružstva, kráčame a kráčame. Záverečná asfaltka k parkovisku nemá konca. Konečne otvárame auto a kontrolujeme čas – 23.20! S tým sme nepočítali ani v najhoršom variante. Nepočítali sme však ani s únavou, ktorá teraz komplikuje šoférovanie. Manžel do seba nalial dve ľadové kávy, ale aj tak stále bojuje s mikrospánkom. Mne sa oči zatvárajú hneď, ako sa auto pohne, ale zakaždým sa stŕham na desivé scény pádov z hrebeňa. Sme vďační, že sme cestu domov v zdraví prežili.

Poučenie?

Fakt si dajte pozor na počasie! Neoplatí sa riskovať. Ďalej si dvakrát rozmyslite, či to naozaj chcete prejsť celé za jeden deň! Áno, dá sa to, ale výsledný dojem nemusí byť len príjemný. My si teraz môžeme povedať, že sme prešli celú Orliu prť, ale naozaj sa to oplatilo? Napokon, nepodceňujte únavu. Na chodníku vám prekážať nemusí, ale za volantom na ceste domov vás môže aj zabiť!!!

Fotogaléria k článku

Najnovšie