Pravé sochy s historickou hodnotou máme možnosť vidieť v archeologickom múzeu, ktoré sa nachádza v hlavnom meste Kos. Milovník histórie si v tomto meste príde na svoje. Nachádza sa tu viacero archeologických nálezísk, kde sa ukrývajú fragmenty z dôb minulých. S bedekerom v ruke, foťákom na krku a túžbou spoznať čo najviac z histórie ostrova, sa dá aj takto užiť dovolenkový deň. Možností, ako stráviť dovolenkový čas na ostrove Kos, je však veľa. Okrem bezstarostného polihovania na krásnych plážach alebo výletov za historickými pamiatkami sa dá deň na tomto neveľkom gréckom ostrove príjemne stráviť turistikou.

Za prírodnými krásami Kosu

Keď som sa od našej delegátky Zuzky dozvedela, že sa na ostrove dá ísť aj na túru do hôr, potešila som sa. Ide sa o pohorie Dikeos s najvyšším bodom Dikeos Christos – 846 m n. m. Večer pred túrou som si ešte na hotelovej izbe narýchlo pozrela článok, a najmä fotky značenia, ktorý taktiež popisuje výlet do tohto pohoria. Túra sa začína v dedinke Zia. S presunom medzi letoviskami a vnútrozemím nie je problém. V mojom prípade som sa vybrala do hlavného mesta Kos a z tamojšieho autobusového terminálu som sa za 2,- € dostala do Zie.

O 9-tej vystupujem z autobusu s fľašou vody a ďalšiu si kupujem v miestnom supermarkete. Viem, že mám ísť na koniec dediny a tam bude značka. Pohorie mám pred sebou a na ňom stojí biely kríž. Pri poslednom dome sedí na priedomí starší pán a pýtam sa ho na Christos. Naznačí mi, aby som mala pri sebe vodu a ukáže mi prstom hore na kríž a povie: "Christos, straight". "Straight?", opýtam sa ho. "Straight." No dobre, pomyslím si, asi myslel niečo ako choď rovno za nosom. Na rozlúčku mi podá ruku a potľapká po pleci s výrazom "dievča, ideš na to".

Kráčam ďalej po ceste a vidím prvú značku, takže idem naozaj rovno za nosom. Míňam malé gazdovstvo, kde pyšne kráča kohút a kikiríka. Hodinky ukazujú skoro pol desiatej. Keby som mala vstávať podľa tohto kohúta, v práci by mali radosť. Grécky kohút, bohém. Nič mi už nestojí v ceste, takže "Věď mě dál, cesto má!" Približne 1,5-hodinovú trasu by som rozdelila na dva úseky. Prvý, zhruba 2/3 úsek tvorí širšia prašná cesta, ktorá sa kľukatí a obtáča pohorie. Časťou prechádza pomedzi olivové a píniové háje, takže človek nechodí len po slnku. Otvárajú sa mi prvé výhľady na more. V diaľke zazriem soľné jazero Alikes. Široko-ďaleko nevidím ľudskej duše, len pasúce sa kozy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Už som asi po tretíkrát oľutovala výber topánok. Svoje biele tenisky som nechala ušetrené na hotelovej izbe, ale zakopávať prstami v sandáloch o kamene ma už nebaví. Po zhruba hodine cesty sa dostávam na rázcestie. Schádzam z prašnej cesty a trasa stúpa skalným chodníkom. Stretávam prvého turistu a možno kvôli ženskej márnivosti mi ako prvé napadlo, že ma aspoň bude mať kto na vrchole odfotiť. Pozdravíme sa a kráčame si každý svojim tempom. Les postupne ustupuje. Ďalej pokračujem medzi skalami a bodliakmi.

Ako turistické značenie sú využité malé tabuľky zapichnuté v zemi so šípkou a s nápisom Dikeos, ale poslúžia tu aj tzv. kamenní mužíkovia. Už len pár šľapov a som na vrchole. Stojí tu biely kríž a kaplnka. Som tu sama, turistu – môjho nádejného fotografa nevidím. Musím sa uspokojiť so selffotom. Výhľad je úžasný, vidno na blízke ostrovy Kalymnos, Pserimos, Plati, ale taktiež do Turecka na bodrumskú riviéru.

Pokochám sa výhľadom a pomaly sa vraciam nazad. Po pár metroch sa spoza skaly vynorí hľadaný turista, ktorého hneď zneužijem na fotku. Z malej konverzácie sa dozvedám, že je z Nemecka. Ďalej už ideme každý svojou cestou. S malou bolesťou kolena (aj bandáž som nechala na hotelovej izbe) schádzam dolu. Míňam známeho kohúta a dostávam sa do dediny. Zrazu niekto na mňa pokrikuje. Spoznávam staršieho pána z rána, ktorý teraz sedí na opačnej strane cesty, na schodoch. Ukazuje mi, aby som si prisadla. Pýta sa ma opäť na vodu, tak prikývnem, že poctivo som pila. Predstavuje sa mi ako Vasilis. Ukazujem mu fotky z vrcholu, nakoniec si ho na jeho želanie odfotím. Podanie ruky, potľapkanie a výlet sa naplnil. V tieni citronovníka sedím na zastávke, pozerám fotky a čakám na autobus nazad.

Odporúčania na záver

Namiesto športových sandálov odporúčam pevnú obuv. Padne vhod najmä na poslednej skalnatej časti cesty. Kto má po túre ubolené kolená a svaly, v obchode pani Kateriny, na hlavnej ceste dediny Zia, dostane kúpiť typický výrobok, ktorý je určený presne na tieto ťažkosti - masť z vavrínu. Keďže pre mňa návšteva cudzej krajiny znamená taktiež spoznať aj jej gastronómiu, v neposlednom rade odporúčam sadnúť si po túre do jednej z malebných taverien. Okrem tradičného gyrosa alebo gréckeho šalátu môžete vyskúšať ako dezert na osvieženie grécky jogurt s medom. Očarujúci výhľad na more je viac ako pridaná hodnota.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek