Trasa

Vyšná Boca – Starobocianska dolina – Bocianske sedlo – Králička – Chata gen. Milana Rastislava Štefánika – Krúpovo sedlo – Ďumbier a späť

Vyšná Boca – Králička

Z chaty vo Vyšnej Boci vyrážame okolo pol deviatej, zostupujeme do dediny, naberáme si do fliaš kyselku a hor sa do ústia Starobocianskej doliny. Naposledy sme ňou prechádzali asi pred dvoma rokmi, keď sme v Nízkych Tatrách trávili májové dni voľna. Bola plná stromov.

Najskôr sa dobre bavíme na mape, ktorú máme v rukách, a smerovníkoch pri asfaltovej ceste cez Čertovicu. Cesta dolinou podľa našej mapy má trvať hodinu a štvrť, podľa smerovníkov hodinu a štyridsať minút. Časový údaj hodina pätnásť je aj na staršej mape Nízkych Tatier, ktorá sa nachádza pri smerovníku. Nuž čo, naša mapa má tak dva – tri roky. Možno smerovníky vedia o niečom, o čom my nie. Pozeráme na hodinky a vyrážame po žltej prašnou a širokou cestou, po ktorej (ako onedlho zisťujeme) pomerne často jazdia nielen lesné stroje, ale aj drevom plne naložené kamióny – však čo na tom, že sme v národnom parku...

Vstup do doliny nevnímam nijako dramaticky – vidím ho pomerne často, keď chodíme z Bratislavy cez Čertovicu do Vysokých Tatier. Zvuk motorovej píly a traktorov je niečo, čo ma neprekvapuje. Podvedome však čakám, že keď sa od asfaltky vzdialime, dostaneme sa do lesa. Kráčame a kráčame a jediné, čo nachádzame sú ďalšie maringotky, traktory, motorové píly a lesní mužíci. Ani neviem, či slovné spojenie „lesní mužíci“ môžem použiť. Dnes už si síce z vysokoškolských čias presne nepamätám, koľko metrov štvorcových musí mať porast stromov na to, aby spĺňal definíciu lesa, ale určite to nie je nič, čo by zodpovedalo úbočiam Starobocianskej doliny. Akosi automaticky sa mi do hlavy vkráda pesnička Horehronie, ktorou nás Kristína reprezentovala na Eurovízii. O čom to tam spieva? O tom, že najkrajšie stromy sú na Horehroní? Viem, že nie som na Horehroní, ale hranicu tvorí príliš tenká čiara.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ťažbári bez prilieb, rukavíc či akýchkoľvek iných osobných ochranných pracovných pomôcok pília stromy jedna radosť. A hlava nehlava – však čo na tom, že jeden spílený strom so sebou strhne ďalšie? Aj tak sa zrejme plánujú vypíliť a robotníkom je zjavne jedno, či strom odpília nad koreňmi alebo sa zlomí v polovici. Smutný pohľad... Rovnako smutný ako pohľad na aktuálne znenie lesného zákona.

Cesta rozbitým a prašným chodníkom s vyjazdenými koľajmi, popadanou haluzinou a kde-tu zvyškami kmeňov trvá asi trištvrte hodiny. Celú dobu sa mi prudko dvíha hladina adrenalínu pri každom voľne pohodenom obale od motorového oleja alebo iného nebezpečného odpadu (najlepšie priamo v potoku), ktoré tu pracovníci nechávajú denno-denne a tak nejak automaticky si v hlave prepočítavam, akú pokutu by firma, ktorá tu ťaží, dostala za všetky porušenia zákona o odpadoch, ktoré som si za ten čas zbežne všimla, keby to niekto ohlásil príslušným kontrolným orgánom. Konečne sa dostávame do niečoho, čo by les mohlo pripomínať. Dokonca tu rastú čučoriedky! Začíname chápať údaj na smerovej tabuli – vďaka času, ktorý trávime jedením čučoriedok, sa naozaj blížime k hodine a štyridsiatim minútam.

Záverečný výstup a sme v Bocianskom sedle. Netrvalo to ani veľmi dlho, len bolo treba dávať pozor, aby sme nepristúpili lúčnych koníkov. Pokračujeme po žltej a konečne sa vzďaľujeme od zvuku motorovej píly. Stačí zájsť za kopec a bude ticho. Božské nízkotatranské ticho.

Cesta z Bocianskeho sedla na Králičku vedie väčšinu času viac–menej po vrstevnici popod hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Je síce úzka, ale dostatočne pohodlná a obrastená kosodrevinou. Posledný strmý výstup nášho výletu na Ďumbier začína tesne pod Králičkou a netrvá viac ako desať minút. Dostávame sa na červenú turistickú značku – Cestu hrdinov SNP. Podľa smerovníkov mala táto časť túry trvať pol hodinu, no čas je neúprosný – stúpali sme 40 minút (rovnako nám dlhšie trval aj návrat).

Králička – Ďumbier

Počasie sa začína mierne zhoršovať. Na hrebeni nepríjemne fúka a zo západu pribúda oblačnosť. Podľa predpovedí a modelu Aladin by však pršať nemalo. Navyše máme obaja v ruksakoch pršiplášte a to je v mojom prípade na istotu, keby som prišiplášť nechala na chate, určite zmokneme.

Stále premýšľame, či to dáme až na Chopok, alebo sa zmierime „len“ s Ďumbierom. Pokračovanie na Chopok by, vzhľadom na čas, znamenalo obísť Chatu gen. M. R. Štefánika a nikde sa nezastavovať, len šlapať. A aj tak by sme sa do Vyšnej Boce pravdepodobne vrátili až za tmy. Darmo, vyrazili sme neskoro.

Cesta po hrebeni od Králičky po chatu je veľmi príjemná a vďaka nadmorskej výške ponúka výhľady široko-ďaleko. Aj napriek oblačnosti je viditeľnosť relatívne dobrá a po dostatočne dlhej „obhliadke terénu“ mi Janko okrem iného ukazuje starú cestu na Ďumbier, ktorá je od roku 1993 uzavretá kvôli erózii a ochrane svišťov.
Na chate sa zdržíme asi pol hodinu, dáme si guľáš, pol litra výborného čaju s medom a posilnení pokračujeme v ceste. Oblačnosť sa zase o niečo priblížila a ako tak pozeráme smerom k Chopku, prestávame ľutovať, že to časovo nestíhame. V Krúpovom sedle partia mladých chalanov debatuje o tom, ako si na "Štefáničke" dajú fazuľovú polievku a ako im vďaka nej v noci na chate nebude zima. Upozorníme ich, že fazuľovú dnes v ponuke nemajú, chvíľu podebatíme a s Jankom stúpame ďalej. Už je to len kúsok. Keď však prichádzame na vrchol, viac ako davy ľudí nám prekážajú oblaky a hmla, ktorá už zahalila Chopok a tvári sa, že chce pokračovať až k nám. Keď si predstavím cestu skalami nazad na chatu v daždi alebo hmle, prechádza ma, aj napriek pevnej a dobre odskúšanej obuvi, mráz po chrbte. Pri kríži a vrcholovom kameni sa teda dlho nezdržiavame a čo najrýchlejšie zostupujeme nazad do sedla. Niekedy som asi až moc opatrná, ale holt – starnem a adrenalín s radosťou prenechávam mladším ročníkom.

Späť do Vyšnej Boce

Po skalných platniach je to z vrcholu celkom pohodlná cesta a čo nám hore trvalo zhruba 20 minút, máme dole zbehnuté za polovicu. Opäť sa stretávame s partiou, ktorá si na chate chcela dať fazuľovú polievku, smejeme sa, zdravíme a všetci svorne hľadíme na Chopok, ktorého vrchol a ani stanicu lanovky nevidieť. Tipujeme, či tam už prší a dúfame, že sa oblaky aspoň chvíľu zdržia. Chata je poobede beznádejne plná. Vonku vo vetre sa nám sedieť nechce a tak si hľadáme miestečko vo vnútri. Darí sa nám nájsť voľnú lavicu hneď pri vchode do kuchyne a keďže miesta je tu dosť, voláme k sebe aj našich nových známych, ktorých sme prvý raz stretli v Krúpovom sedle. Vypijeme pol litra čaju, lúčime sa a odchádzame.

Oblačnosť síce neustupuje, ale nevyzerá, že by chcelo pršať, preto sa nikam neponáhľame. Koniec–koncov, čo sa terénu týka, najhoršie úseky máme za sebou. Už nijaké skaly a skalné platne, už len lesné cestičky pomedzi kosodrevinu, čučoriedky, brusnice a trávu. Hrebeňom ku Králičke ide pomerne dosť ľudí, no od sedla všetci pokračujú po červenej na Čertovicu. My s Jankom sme (rovnako ako ráno v opačnom smere) široko–ďaleko jediní, kto schádza na žltú značku do Bocianskeho sedla a Starobocianskej doliny.

Kamióny odišli, traktory sú odparkované, okolie maringotiek tiché a prázdne. Nikde nepočuť zvuk motorovej píly. Aj napriek tomu, že stromov je v doline zúfalo málo a mnohé z nich stále čakajú na vypílenie, je cesta späť príjemnejšia ako ráno. Od Králičky sme na ceste sami, nikým nerušení, a môžeme si vychutnávať ticho tatranskej prírody, hoc zničenej víchricami (vďaka absolútne nevhodnej monokultúre smreka, ktorá tu nemá čo robiť), lykožrútom (vďaka vekovo rovnakej skladbe stromov) a vzácnym druhom živočícha menom pilčík tatranský, ktorý je charakteristický tým, že motorovou pílou vypíli všetko, čo mu stojí v ceste.

Prichádzame na asfaltovú cestu, vedúcu na Čertovicu, odpájame sa z nej smerom do dediny a o pár minút sme na chate. Spolu s dvoma dlhými zastávkami na Štefánikovej chate nám dnešný výlet trval približne deväť a pol hodiny a vzhľadom na celkové prevýšenia a klesania nás stál aj nemálo energie.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek