Trasa

Polomka – Zadná hoľa (3.40 h) – sedlo pod Veľkým bokom (0.45 h) – Veľký bok (0.55 h) – Svarínska dolina (1.35 h) – Svarín (2.05 h) – Kráľova Lehota (1.00 h)

Budíček

Nedeľa 2.00 v noci – nepríjemný zvuk prerušuje môj spánok a nastoľuje závažnú otázku – vstať, či nevstať? Spomeniem si na Roba a je rozhodnuté – predsa ho v tom nenechám. Zbaliť ruksak (neviem prečo som lenivý prichystať sa už večer), rýchle raňajky, jedlo na celý deň, liter čaju do termosky a ako vždy zdesený pohľad na hodinky – opäť to bude zrýchlený presun v pokluse na košickú stanicu. Zvládnem to za 25 minút a cestou mobilom odpovedám na Robove urgencie – 3.38 však pohodlneme sedíme v osobáku. V Spišskej Novej Vsi vystupujeme a v chladnom ráne, či skôr noci, sa presúvame na autobusovú stanicu. Nastupujeme spolu s miestnou mládežou, vracajúcou sa z horúcej sobotnajšej noci, na autobus smer Brezno. Mládež postupne vystupuje v tej svojej rodnej vieske a pomaly začína svitať. Rysuje sa pekný jarný deň. Kráľova hoľa je ešte plná snehu, tak rozmýšľame, čo nás asi čaká. Pred siedmou vystupujeme v Polomke.

Zadná hoľa

Hneď v Polomke (628 m) sa napájame na zelenú značku – smer Zadná hoľa. Trochu máme obavy o priechodnosti cesty – novembrová víchrica z roku 2004 zanechala aj v tejto oblasti značné stopy. Začiatok vedie po asfaltovej ceste Ždiarskou dolinou. Míňame väčšiu nádrž s vodou, ktorá zrejme v lete slúži ako miestne kúpalisko. Za chrbtom vidíme kopce Muránskej planiny s Fabovou hoľou. Na konci asfaltovej cesty zelená značka odbočuje vpravo do lesa. Ak by bol chodník zavalený stromami, máme ešte možnosť obísť ho po zvážnici. Je to síce dosť dookola, cesta je však udržiavaná kvôli zvážaniu kalamitného dreva. V lese na chodníku snehu pribúda a keďže zima bola na sneh bohatá, vyše metrové nánosy zjednodušujú prechádzanie po spadnutých stromoch. Ide to síce pomalšie, ale s trochou námahy sa to dá. Križujeme zvážnicu, ktorá je riadne rozbitá a zablatená. Na chodníku je však snehu dosť a vyššie ho ešte pribúda. Slniečko pripeká a hlavný hrebeň Nízkych Tatier je už nadohľad. Objavujú sa prvé krásne výhľady na Horehronie a Muránsku planinu (obr. 1). Asi o 10-tej sme v sedle medzi Homôľkou a Zadnou hoľou (1570 m, obr. 2) Sneh na hôľnatom hrebeni už úplne zmizol a nachádzame dokonca aj minuloročné čučoriedky. Za 20 minút sme na Zadnej holi (1620 m) – naša prvá zastávka.

Sedlo pod Veľkým bokom

Pofukuje mierny, ale predsa chladný vetrík. Nájdeme si závetrie na severnej strane odkiaľ máme krásne výhľady nielen na hlavný bod našej trasy – Veľký bok, ale ako na dlani máme kompletné Tatry. Vysoké od Lomnického štítu až po Kriváň, Západné od Bystrej po Baníkov, vpravo východnú časť Nízkych Tatier s Kráľovou hoľou a naľavo Ďumbier a Chopok. Všade okolo božský kľud, nikde ani človiečika – úplná idyla. Po doplnení kalórií a tekutín Robo ešte vyťahuje svoj nový ďalekohľad, ja samozrejme skúšam možnosti svojej novej fotovýbavy. Veľmi sa nám nechce, ale o 11.30 sa musíme pohnúť. Pri rozcestníku na Zadnej holi sa ešte kocháme pohľadmi smerom na juh (obr. 4). Naša cesta však vedie opačne – odbočíme z hlavného hrebeňa smerom na sever po žltej značke smer Sedlo pod Veľkým bokom. Táto strana je ešte opäť plná snehu. Je však dostatočne tvrdý a tak je cesta pohodlná. Vchádzme opäť do lesa a po miernych problémoch s hľadaním správnej cesty prichádzame do sedla (1479 m), kde kedysi stála veľká turistická chata. Otvorená bola v roku 1936, avšak koncom roku 1944 ju Nemci ‘preventívne‘, ako mnoho ďalších na Slovensku, vypálili. Bola to jediná chata vo východnej časti hlavného hrebeňa Nízkych Tatier. Bohužiaľ, aj keď plány na jej obnovu po vojne boli, už nikdy sa nezrealizovali. Na časti základov pôvodnej veľkej chaty dnes stojí poľovnícka chatka patriaca Štátnym lesom OZ Malužiná (obr. 5). Je to veľká škoda, pretože verejne prístupnú chatu by ocenilo mnoho návštevníkov i absolventov klasickej nízkotatranskej hrebeňovky. A tak jediná možnosť na prespanie v tejto oblasti ostáva Andrejcov a Ramža.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Veľký bok

V sedle sa na žltú značku napája modrá, vedúca z Malužinej. Po nevyhnutnej fotodokumentácii začíname opäť stúpať už na náš hlavný cieľ – Veľký bok. Opäť vychádzame z lesa a máme ho pred sebou ako na dlani (obr. 6). Z diaľky vyzerá vrcholová rovina nenápadne, avšak až tu pri ňom sa dá zistiť, čo je to za masív – dĺžka je asi 2 km. Podľa legendy tu mali počas Slovenského národného povstania pristávať lietadlá s pomocou pre povstalcov. Či to však naozaj tak bolo, alebo to boli len neuskutočnené plány sa mi nepodarilo vypátrať. V každom prípade to určite bolo realizovatelné. Pomalým krokom, vychutnávajúc neskutočnosť okolitého priestoru, stojíme o 13.20 pri vrcholovej značke v západnej časti plošiny (1727 m) Pohľad ktorýmkoľvek smerom vyráža dych – Vysoké a Západné Tary na severe, Ďumbier s Chopkom na západe (obr. 7), Muránska planina na juhu a Kráľova hoľa na východe (obr. 8). Polovica Slovenska na dohľad. Bez nadsádzky jednoznačne jeden z najlepších výhľadov u nás vôbec. Aj keď tento prívlastok sa niekedy spája s Chočom, pre mňa je to určite tak. Identifikujeme všetky ‘veľké’ ľudské výtvory – počnúc mestami a dedinami, cez dialnicu D1 až po prečerpávaciu nádrž Čierny Váh, ktorá je čo by kameňom dohodil. Čas je však neúprosný a tak sa o 14.30 poberáme smerom dole do civilizácie. Pokračujeme po žltej značke do Svarínskej doliny. Ešte posledné obhliadnutie počas klesania (obr. 9) a fotovýbava už musí definitívne putovať do ruksaku. Času už nie je nazvyš a čaká nás ešte dlhá a únavná cesta.

Svarín

Stále klesáme a postupne vchádzame do lesa. Sneh sa však pod našimi nohami čoraz častejšie prepadáva a my sa zabárame až povyše kolien. Je to dosť nepríjemné. Značku veľmi nevidno, ľudia tadiaľ veľmi nechodia, takže chodník nie je vôbec prešľapaný. Našťastie to tu celkom poznám a smer je pomerne jasný, takže prichádzame na Nemeckú (1536 m), kde cesta zatáča a prudko klesá do doliny. Popri potoku prichádzame k prvému lesníckemu zrubu, kde už začína asfaltová cesta, po ktorej zvážajú drevo. Odtiaľ sú to ešte ďalšie 2 hodiny do Svarína. Asfalt je však momentálne takmer pod jedným metrom snehu, ktorý sa už prebára priemerne pri každom treťom kroku. A tak postupujeme veľmi pomaly. Dolina sa zužuje až na šírku niekoľkých metrov a z obidvoch strán ju obklopujú strmé svahy. Roba napadne myšlienka, že ak by sme tu stretli medveďa, ťažko mu niekde ujdeme. Zbadáme na ceste prvé stopy – nie však ľudské, ale zrejme po statnom jeleňovi. No, a aby to bolo zaujímavejšie, k týmto stopám sa pridali ešte úplne jasné stopy po medveďovi. To už každých 30 sekúnd preventívne pískame. A zrazu ho zbadáme – nie medveďa, ale toho jeleňa. Leží uprostred cesty – mŕtvy a ohlodaný až na úplnú kosť. Všetko vyzerá veľmi čerstvo. Úroveň vydávaného hluku preto zvyšujeme. Dolina sa začína rozširovať a tak uberáme na opatrnosti. Zákruta vľavo a je tam – asi 15 metrov od nás ‘malý’ medvedík. Ťažko povedať, kto sa zľakol viac. Našťastie, on bol pohotovejší a okamžite zamieril hore do strmého kopca a stratil sa medzi stromami. Veľkosť medveďa nám však na bezpečí nepridalo – s pravdepodobnosťou išlo o mláďa. Našťastie, medvedicu sme už nestretli. V závere doliny sme ešte zbadali diviaka – zdalo sa nám to na jeden deň až neuveriteľné, ale ako sa neskôr ukázalo, žil v obore. Unaveným pomalým krokom približne o 17.30 prichádzame do Svarína.

Kráľova Lehota

Svarín je osada s pár starými domami, budovami Lesného závodu a ‘útulným’ rekreačným zariadením s názvom Ranč Gaburovci. Kedysi tu bola aj autobusová zastávka, dnes už tadiaľ ale nič nepremáva. V dobe rančov sa už asi predpokladá, že každý jazdí na svojom džípe. A tak nám nezostáva nič iné, ako odšľapať si tých pár kilometrov do Kráľovej Lehoty po svojich. S tou dobou to nebude asi až také zlé, pretože hneď prvé auto nám zastavuje a až priamo na železničnú stanicu nás dovezú dvaja ochotní mladí ľudia z Banskej Bystrice. Podelíme sa s nimi o medvedie zážitky a keďže do odchodu vlaku máme ešte dostatok času, môžme si posedieť v miestnej krčme. Do rodných Košíc prichádzame po 22.00.

Záver

Ďalšie možnosti výstupu na Veľký bok sú po modrej značke z Malužinej do Sedla pod Veľkým bokom a odtiaľ po žltej na vrchol. Odporúčam ho aj ako spestrenie klasickej hrebeňovky odbočením z červenej značky za Zadnej holi. Popisovanú trasu som chcel pôvodne absolvovať na pásoch, začiatkom apríla už však snehu, hlavne na hrebeni, bolo málo. Určite by som to chcel vyskúšať túto zimu.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek