Reportáž

Ponitrianska stovka 2011

07.10.11
Ani po absolvovaní dvoch stoviek v tomto roku (Lazovej - L100 a Trnavskej - TT100) si stále ako diaľkoplaz nepripadám. Napokon aj Teslácku som nechal plávať, pretože sa mi nechcelo po TT100 znova otravovať kamoša s ubytovaním v Bratislave a Špačínska mi nebola odporúčaná kvôli asfaltu, ktorý tvorí väčšinu trasy. A asfalt naozaj nemusím. Na Ponitriansku 100-vku som náhodou natrafil na internete a hneď sa mi zapáčila trasa cez pohoria Tribeč a Vtáčnik, ktoré som mal prelezené len čiastočne.

Ponitrianska magistrála

Nitra – Zobor – Žibrica – Veľký Tribeč – Zlatno – Hrušov – Jedľové Kostoľany – Veľké Pole – Tatra – Kláštorská skala – Vtáčnik – Jarabá skala – Pod Bielym kameňom – Veľký Grič (Veľký Kric) – Handlová

Najviac bili do očí nastúpané výškové metre. Organizátori sa “vyhrážali” 105 kilometrami a nastúpaním 4 kilometrov. No slovíčko VÝZVA je slovíčko magické a neviem vysvetliť, prečo a ako vôbec dokáže tak rafinovane zahmliť obranyschopné zmysly, ktoré v bežnom živote používam. Ale nakoniec, veď sú to len čísla, nevyskúšaš - nevieš.
S voľbou parťáka to už bolo horšie (nebudem rozmazávať) a tak som sa spoliehal na Ivana a jeho partiu, s ktorými som sa zoznámil už na L100 a ktorý bol tak trochu agentom provokatérom. No nemali sme na seba kontakt a tak si hovorím, že prinajhoršom to potiahnem aj sám. Takéto bolo odhodlanie, napriek tomu, že mi rozum kázal inak, uvedomujúc si členitý terén aj možnosť stretnúť medveďa či divú sviňu.

Dosť ma prekvapilo, že nemám šancu žiadnym ranným spojom stihnúť uzáveru prezentácie aj napriek tomu, že bola až do ôsmej hodiny. Tak som zohnal kamoša, čo ma tam ochotne zaviezol. To ma upokojilo, že ešte dobrí kamaráti nevymreli, dokonca ma úplne dostal Miro, ktorý mi ochotne prisľúbil vyzdvihnutie kdekoľvek a kedykoľvek počas trasy v prípade nezdaru, ideálne však samozrejme v cieli v Handlovej. Takže som sa už nemohol ozaj na nič vyhovoriť, počasie hlásili veľmi priaznivé a tak neostávalo nič iné, len vyraziť.

Štart - Nitra (0 km)

Po príjazde na miesto určenia mi poriadne odľahlo, Ivan s družinou sa už na mňa ceril z autobusovej zastávky. Zakýval som Maťovej popolnici (Š 105), ktorá ma sem doviezla a zvítal som sa s ostatnými. Bolo niečo po siedmej a nikde naokolo ani nohy. Išlo o nultý ročník, tak sme rátali s nejakými nedostatkami, no ako tak čas plynul, pomyselné otázniky nad našimi hlavami stále pribúdali. Dni sú čoraz kratšie a tak sa nám žiadalo vyraziť čo najskôr. Postupne prichádzali ďalší “masochisti” a okolo pol ôsmej konečne dorazil aj organizačný tím. Po prezentácii a obdržaní “štempel karty” sme stále neboli vypustení, vraj máme čakať na úvodnú reč. Tej sme sa dočkali akurát na konci limitu, o ôsmej, kde sme dostali potrebné informácie a upozornenia a bez výstrelu z “flinty” sme konečne dostali rozchod.

TK1 - tajná kontrola pod Zoborom (1,5 km)

Ako som predpokladal, po odštartovaní sa za UTMB šlacháčmi zdvihlo lístie, no pár ľudí zostalo a upokojil som sa, že nie som jediný “obyčajný” turista na trase. Ivan ma síce zaskočil otázkou, či bežím aj do kopca, alebo iba z kopca, no pochopil som, že stihnúť limit 28 hodín na takejto trase bude vyžadovať viac ako vychádzkové tempo. Poniektorí sa ešte šli pokochať na prvý hríbik (rázcestník) Ponitrianskej magistrály so smrteľnou informáciou: Veľké Pole 19.35 h, čo bolo asi trištvrte našej trasy.

Stúpanie na Zobor je vcelku slušné a rýchlo nás zahrialo na prevádzkovú teplotu. Tempá boli rôzne, niekoho sme obiehali my, niektorí nás. Počasie na parádu, pofukoval príjemný vetrík. Aby dostali nekalé živly po prstoch, na trase boli okrem klasických kontrolných bodov dva tajné, na prvý z nich sme narazili hneď pri vstupe do lesa pod Zoborom.

K1 - Remitáž (16,5 km)

Ďalej sme si ešte plní síl plachtili smerom na vrchol Zobora metódou hore krokom, dole miernym poklusom. Skoro až škodoradostný úsmev naskočil Ivanovi na tvári, keď sme vyšli z lesa na lúčku a stretli sa zoči voči vrchu Žibrica a tušil som, že to nebude len tak. Ivan si totiž cvične pred nejakým časom strihol trasu Nitra - Veľký Tribeč, čo malo aj výhodu, že som nemusel nejako extra sledovať značky. Škodoradosť však nebola na mieste, keďže si to musel vyšliapať aj on a navyše som mal výhodu neznalosti terénu, ktorá chránila morál pred sebatrýznením. Výstup hore nám dobre preveril “pajšle” a to, čo sme si nastúpali, sme za chvíľu poriadnym padákom zbehli dole. Na trase som stretol dvojicu mladých chalanov, jeden nevidiaci a druhý vodca. Keď som videl terén, kde má zdravý človek čo robiť, aby nezahučal dole bradou, s obdivom som na nich civel. Dokonca som s nimi chvíľu držal tempo v tesnom závese a mal som čo robiť, aby mi neutiekli.

Po čase sme vyšli z lesa a nad hlavami nám prechádzala lanovka z blízkeho kameňolomu. Na asfaltke pred dedinkou Žirany bolo pekne vidieť rozsah, do akej miery sa kameňolom zahryzol do kopca. V obci trasa pokračovala cez most pochybnej kvality a o chvíľu som ocenil službu sprievodcu, keď sme narazili na úsek zarastenej lúky, kde bolo treba hľadať značku na okraji lesa. Sám by som zatlčený kolík veľmi dlho hľadal, to mi verte. Takto sme išli na hotové, až sme dorazili na Remitáž. Tu sme hľadali kontrolu, kúsok sme sa vracali do miestnej krčmy, no nikde ani nohy. Postupne prichádzali ďalší a ďalší a tak sme všetci s vytreštenými očami pokračovali po značke, vykrúcajúc krky v snahe nájsť aspoň náznak kontrolného stanovišťa. Po chvíli sme K1 našli a hneď aj pochopili zámer organizátorov, nakoľko sa nachádzala na veľmi zradnej odbočke červenej značky. Tu sme dostali pečiatku, možnosť doplniť pitnú vodu a zahryznúť sa do banánu.

K2 - Veľký Tribeč (28 km)

Pokračovali sme v diaľkoplazení a keď sme vyliezli z lesa do Kostolian pod Tribečom, bolo už možné vidieť zrúcaninu hradu Jelenec, ktorý je žiaľ stále známy a všade uvádzaný pod maďarským názvom Gýmeš. Trasa viedla až po horáreň Jedliny po asfalte, no ešte sa to dalo vydržať, nakoľko bola už slušne rozbitá a tak lepšie vstrebávala nárazy nôh.

Nedalo sa nevšimnúť si opäť potmehúdsky Ivanov úsmev, keď sa spomínal Veľký Tribeč. To bolo samé: "To bude šupa kopec." a "Ten nám dá zabrať.", až som mal pocit, že prefix kontroly K2 tam nebude náhodou. A veru, poviem vám, zabrať mi dal. Riadna strmina, akoby Pacho povedal, ale ten vzduch, ten vzduch! Lapal som po dychu a pod zámienkou fotenia som si robil kratučké prestávky. No každý kopec raz musí skončiť a tak som sa konečne vydriapal hore, kde už odpočívala časť našej družiny. Tak, prvý referenčný kopec bol za nami, opísali sme si kód z hríbika do knižôčky, nakoľko tu nebola živá kontrola a pri miernom mrholení pokračovali ďalej.

K3 - Zlatno (35,1 km)

Na čo ma Ivan upozornil a na čo sme všetci tak nejak pozabudli, je fakt, že trasu za Tribečom už vo svojej hlave nemá. A tak sme sa prešli dobrých 500 m mimo značky cestou lákavou, no nesprávnou. Až Ivan zahlásil, že dlho značku nevidel a po nahliadnutí do mapy sme zistili, že kufrujeme, ako sa hovorí v turistickom žargóne. Museli sme sa teda vrátiť a prudkou šmykľavou strminou sme sa napojili späť na značku. Samozrejme, že sme všetkým rozprávali, aký sme zvedaví turisti a že sme si chceli obzrieť Tríbeč aj z druhej strany.

Po zarastených lúčinách a okolo horárne Kľačany sme dorazili do Zlatna. Mnohí tu vraj mali problémy s lokalizáciou krčmy, kde bola kontrola K3, no toto miesto som kedysi navštívil a tak som vedel, že tu sa už v škôlke nalieva. Pohostinstvo Škôlka je vraj skutočne v pôvodnej budove škôlky a tak ťažko povedať, kam chodia miestni s dorastom, no vieme, kam na pivo.

Dvaja členovia našej výpravy sa nechceli zmieriť s tým, že sa tu varí nanajvýš voda na kávu a tak sa nechali zlákať ponukou neďalekých hodov, kde sa vraj varil guláš a iné maškrty. Mne osobne stačili dva kúsky oroseného moku. Medzitým nás dobehol ďalší zaujímavý účastník pochodu, relatívne čerstvý sedemdesiatnik Julo, ktorého šediny budili rešpekt a obdiv zároveň. Napokon sme sa k nemu pripojili a spoločne sme opustili škôlku.

K4 - Jedľové Kostoľany (55,4 km)

Po debate s Julom sme sa dozvedeli, že tam, kde sme “stratili” jedného sprievodcu, našli sme druhého. Julo mal trasu zväčša prejdenú a tak sme sa vyhli viacerým nástrahám kufrovania. Smerovník s údajom “cez pole k okraju lesa” sme tak v pohode trafili a po nejakom čase sme prekonali aj zmenu v značení pred vodnou nádržou Žikava. Potom nasledovala dlhšia asfaltka okolo národného žrebčína Topoľčianky, kde sme stretli ďalšie duo hodné obdivu, tentokrát mládencov s plnou poľnou a to doslova.
Mne sa doma tiež zvykli vždy smiať, kam idem s krosnami, keď som si vždy nabalil veci aj do rezervy, pre prípad nepriaznivého počasia, nič zbytočného. Veci, o ktoré som sa potom delil s tými, čo išli s dvoma horalkami na celodennú túru. No tu som vedel, že sa ráta každé deko a štartoval som s mojim rekordným, asi 8 kg batohom. Chlapi si niesli každý okolo 20 kg! V kuloároch kolovali žarty, že tam niesli určite aj stan s príslušenstvom a tak niekde prespia a ráno budú pokračovať. No napriek tomu chalani nestrácali tempo a aj keď sme ich predbehli, zase sme na nich narazili. Došli až do Veľkého Poľa (71,5 km). Všetká česť.

Trasa viedla aj popri zrúcanine hradu Hrušov, kde som naozaj nenašiel silu na jeho opätovnú návštevu, iba som si vyprosil krátku pauzu po dlhom stupáku a popri sieste nás dobehli naši dvaja gulášmajstri z hodokvasu. Náš starší spoločník Julo nás udivoval svojim svižným tempom a mali sme čo robiť, aby sme mu stačili. Kúsok pred Skýcovským mlynom sme prešli cez veľkú bránu a začali sme sa zvedavo rozhliadať. Čakala nás totiž podľa tvrdenia organizátorov a terénu znalých lahôdka v podobe prekážok na trase. Malo ísť o brod, ktorý sme sa rozhodli prejsť na boso, na čo som sa už aj celkom tešil, nohy by to privítali. No hladina vody nebola nejako výrazne vysoko a tak sme to preskákali cez tri kamene. Aká škoda. O to väčšia radosť bola, keď nám Julo palicou na horizonte vykresľoval, kadiaľ pôjdeme. Ani nie preto, že by to nebolo ďaleko, ale že sme sa už blížili ku krčme v Jedľových Kostoľanoch (ach áno, ďalšie Kostoľany).

Tu sa mala nachádzať živá kontrola, no na naše prekvapenie sme našli len kontrolný kód na hríbiku. Kód, ktorý mal (nielen) maďarským účastníkom ukázať írečitosť slovenského jazyk, znel: "ľaľa ho papľuha, ogrcal mi kapce (krpce)". Ako sme sa neskôr dozvedeli, kontrola sa neplánovane musela presunúť na predposledné stanovište, nakoľko niektorým účastníkom zabudli povedať, že limit je 28 a nie 16 hodín.

V krčme nastali veľké objednávačky, niektorí pre peknú mladú šenkárku, ktorej meno o chvíľu kolovalo éterom, chodili pre dve kofoly a dva rumy na štyrikrát. Aj pečiatku sme si pre istotu od nej vypýtali, ak by kontrolný kód bol len výmyslom miestneho fiškusa. Tu už nás zahalila tma a bolo treba aj niečo priobliecť. Po nutnej výmene ponožiek a doplnenia stravy, vody a alkoholu sme sa s čelovkami na hlave pobrali ďalej.

TK2 - tajná kontrola na Penhýbli (67,3 km)

Dostali sme avízo, že si máme dávať bacha na úseku od horárne Krížne cesty. Keď hríbik ukazoval ku horárni 35 minút, bral som to, že za chvíľu sme tam. Cesta sa ťahala, točila, rozdeľovala, krútila a stúpala. A horárne nikde. Nakoniec sme sa asi po trištvrte hodine k nej dostali. Tempo sa evidentne po tme a 60 kilometroch spomalilo. Do polovice sme si udržiavali priemerne 5 km/h, ale počítali sme s tým, že to nepôjde stále.

Kúsok za horárňou sa naozaj lesáci poriadne vybláznili a tak sa tento úsek stával behom cez tankodrom. Popadané odrezky stromov krížom-krážom cez rozbahnenú a od lesných mechanizmov rozomletú masu blata, čo bývala kedysi lesnou cestou. Našťastie to netrvalo dlho a ocitli sme sa na Penhýbli, kde sa to farmami len tak hemžilo. Koníky spoza ohrady nechápavo pozerali na svetlušky, čo s nezrozumiteľným mumlaním prešli okolo nich.

K5 - Veľké Pole (71,5 km)

Zámerne spomínam tému vhodnej obuvi až teraz. Tu u mňa nastáva totiž zlom v trase, kedy by bolo ideálne zhodiť moje trailové tenisky a obuť “bagandže”. V teniskách som spravil L100 aj TT100 takmer bez problémov, no terén P100 je omnoho tvrdší a kamenistejší, takže otlaky nemusia vzniknúť odrením v samotnej obuvi, ale skôr nárazmi o tvrdý a ostrý neabsorbčný povrch. Skrátka, ako keby vás po šľapajách trstenicou bili. A tu sa začala moja temná časť pochodu. Žiadne "necítim si nohy" a kamarátove "tak si čuchni k mojim", sa nekonalo, cítil som každý krok. Najviac si to odniesli podušky na šľapajach.

Od Penhýblu po Veľké Pole vedie nekonečná asfaltka a ako som v úvode spomenul, nemám asfalt v láske a pri otlakoch to platí niekoľkonásobne. Tešil som sa na živú kontrolu, potreboval som si trochu oddýchnuť. "Veľké Pole, ty vole", som nahlas zakričal. Asfaltová trýzeň konečne skončila a ku kontrolnej pečiatke sme si mohli prilepšiť omasteným chlebom s cibuľou, horalkou a doplniť si pitnú vodu. Už to vyzeralo aj na teplý čaj, no nejako sa plynovému variču nechcelo spolupracovať. Posadali sme si na pripravené karimatky a potichu odpočívali.

Sedem statočných, ako niekto spomenul, toľko nás celkovo bolo a vraj sme tvorili najpočetnejšiu skupinu. Vlastne ani neviem presne, kedy sme sa toľkí nazbierali.
Neviem, či to bolo kilometrami v nohách, no tu som spravil ďalšiu osudovú chybu. Po tom, čo mi ponúkli ku pitnej vode sirup, som si povedal, že by nebolo zlé to trochu ochutiť. Lial som sirup do vodného rezervoáru (princíp camelbak) a stále som mal pocit, že na 1,5 l ešte treba kúšťok. Nekoštoval som, zatvoril uzáver a po rozlúčke s organizátormi sme vyrazili smer Vtáčnik.

K6 - Vtáčnik (85,2 km)

Mal som pred očami oba profily trate, z Nitry po Veľké Pole a od Veľkého Poľa po Handlovú. Prvý profil je rozhodne členitejší a tak som kdesi v kútiku duše veril, že Vtáčnik, vzhľadom na hladší nábeh na hrebeň a zopár “pohupov”, bude “brnkačka”. To sú úvahy v laboratórnych podmienkach. Ono to tak v skutočnosti naozaj môže byť, ale nie po 70-tich kilometroch v nohách. Navyše sa čoraz viac ozývali moje otlaky. Keď dakto zo skupiny zahlásil, že nás čakajú vyše 4 hodiny na Vtáčnik, zamrazilo ma. Ale čo už, dali sme sa na boj, treba bojovať. Stúpanie sa predpokladalo a tak aj psychika bola tak nejak zmierená, no už sa začínala u mňa prejavovať únava. Paličky, ktoré zo začiatku boli skôr podporou dýchania a zamestnávania rúk v rámci nordic walking, prípadne krátkodobým pomocníkom pri výstupoch a pri prudších zostupoch, sa teraz stali cepínmi či predĺženými rukami a tak som zatínajúc paličky do drsného povrchu vlastne kráčal po štvornožky.

Aspoň, že sme mali doplnené tekutiny. V momente, ako som sa však napil z môjho rezervoáru, dostal som takú sladkú facku, že mi skrútilo prsty na nohách. S tým sirupom som to poriadne prehnal. Čo však bolo horšie, po chvíli som bol zase smädný a čoraz častejšie som cítil nekontrolovateľnú chuť sa napiť. Uvedomoval som si, že to môže mať fatálne následky, lebo takýmto tempom by som všetku vodu vypil raz dva. Na ďalšej kontrole nemusela byť voda a to bolo ešte sakramentsky ďaleko. Vedel som, že kúsok pred vrcholom Vtáčnika je studnička, no zlieza sa tam cez nahustené vrstevnice dole a nebol som si istý, či budú kolegovia ochotní ma čakať. Už aj tak bolo moje krívajúce tempo čoraz slabšie. Musím však partiu pochváliť, keď som aj nestíhal, vždy sme sa všetci zgrupili pri hríbiku, kde sme si dali 5-minutovú prestávku. Takto sa každý jeden hríbik stával pomyselnou oázou a mal som pocit, že sú čoraz ďalej od seba.

Čas na tabuľke 30 alebo 45 minút bola bolestivá informácia, cifry ako 3.15 h, či nebodaj väčšie zobrali úsmev z tváre aj tomu najodolnejšiemu. Najhoršie stavy som prežíval, keď sa moje nohy ťažko vliekli a svetielka čeloviek od kolegov sa pomaly strácali v diaľke. Striedali sa vo mne rôzne myšlienky, niekedy silne deprimujúce. V duchu som počul hlasy domorodcov, ktorí si zakaždým neodpustili poznámku, že hore sú medvede. V týchto chvíľach mi to však bolo jedno. Kamene pod nohami vo svetle čelovky sa mi už zlievali do súvislej mazaniny, občas som mal pocit, že sa hýbu. Dýchal som ťažko, napriek tomu, že som išiel pomaly. Aj som chvíľu banoval, že som si na plecia naložil priveľa. Nebolo veľa možností, ako prerušiť trasu, všade bolo ďaleko do civilizácie. Snažil som sa tieto čierne myšlienky zaháňať rôznym spôsobom, sem-tam som si dobre vynadal a vyhecoval sa, alebo som si predstavoval môjho 14-mesačného syna Filipka a jeho maminu. Ako mu zažiaria očká, keď ma zbadá vo dverách. To ma asi najviac držalo pokope.

Neviem, či som sa presladenou vodou dehydroval, no mal som smäd ako po výdatnej veselici. Uvedomoval som si, že nemám inú možnosť ako definitívne navštíviť studničku pred Vtáčnikom. Keď som to navrhol partii, bol tam nejaký šum, že to je z kopca mimo trasy, ale starejší Julo zavelil, že keď vodu treba, tak sa nedá nič iné robiť. Nevedel som sa dočkať, strašne som bol smädný. Keď už sme boli na Kláštorskej skale, vedel som, že to už je neďaleko. Nakoniec sme išli ku studničke traja, ostatní pokračovali na Vtáčnik. Voda bola ľadová jak ďas, ale ignoroval som varovanie od Jula a plnými dúškami som do seba spláchol dva poháre. Našťastie to bolo bez následkov. Rozriedil som zostatok sladkej vody a konečne mala zmes chuť, ako sa patrí. Vrátili sme sa na hrebeň a o chvíľu sme už stáli na vrchole Vtáčnika. Fúkal tu poriadne studený vetrisko a tak sme sa dlho nezdržiavali. Pozreli sme ešte na hríbik a morál dostal riadnu po papuli: Handlová 5.35 h. Inú možnosť ako šliapať ďalej sme však nemali. Zostupovali sme z vrcholu nepríjemným strmákom, mokrým od rosy a tak nebezpečne šmykľavým. Sústredenie a napätie z nás žmýkalo posledné sily.

K7 - Veľký Grič /Veľký Kric/ (99,1 km)

Stále sme pokračovali metódou krátkych odpočinkov pri hríbikoch. Je neuveriteľné, ako taká krátka pauza dokáže pomôcť, ako fyzicky, tak psychicky. Aj majstri prežití v prírode tvrdia, že si treba v takýchto prípadoch vytyčovať kratšie ciele. Po ich dosiahnutí sa vždy psychika vzkriesi, keď to človek prijíma ako malé víťazstvá. Pauza sa však nemôže pretiahnuť dlhšie, pretože vám potom nohy úplne zdrevenejú a stuhnú, o to ťažšie sa potom znova rozkývajú. Únava sa už prejavovala aj na tých zdatnejších, mikrospánky pri týchto pauzách neboli výnimkou. Uvedomil som si, že toto už s bežnou turistikou nemá nič spoločné. Výhľady žiadne, človek šliape v kuželi svetla čelovky, snaží sa udržať morál ako tak pokope a presviedča ubolené nohy, že už o chvíľu si oddýchnu. Je tu však opäť slovíčko VÝZVA, prekonať a spoznať sám seba, siahnuť si na dno svojich síl a mnohokrát ešte hlbšie. Raz darmo, sme masochisti.

Všetko zlé sa raz musí skončiť a tak ako sa blížila posledná kontrola pred cieľom, začalo na východe svitať. To musí človek zažiť, ťažko sa opisuje ten pocit, keď konečne vypína čelovku a slnečné lúče začínajú zohrievať atmosféru. Je to jednoducho paráda. Nie, že by ma nohy prestali bolieť, skôr naopak, no človek si nejako uvedomuje, že to do cieľa doklepe, aj keby ako bolo. Z nohy na nohu som sa dopravil na Veľký Grič (Veľký Kric), kde bivakovala partia dvoch organizátorov. Štamperlíček kalvádosu príjemne zahrial a zvalil som sa pod slovenskú vlajku.

Cieľ - Handlová (105 km)

24 hodín pochodu padlo práve na Veľkom Griči (Veľký Kric). Prestávku sme napriek tomu zámerne nenaťahovali. Sťažka som sa zodvihol zo zeme, no s pocitom, že už to mám “za pár”. Pamätal som si hustotu vrstevníc z mapy, no poviem vám, v teréne a po takmer rovných 100 km je to trýzeň. Klzká suť ostrých kameňov skúšala zásobu mojich síl, respektíve zvyšku, čo som (stále neviem) odkiaľ vykutrával. Partia už išla svojim tempom a krivkal som za nimi. Keď sa konečne hrozný padák skončil, začala tvrdá a nekonečná panelovka, nasledovaná už mestským asfaltom. No vedel som, že to už dorazím.

Párkrát som sa miestnych spýtal na námestie, pretože sa značka občas predo mnou schovala. Z námestia mi už kýval neznámy panáčik a ukazoval, kadiaľ do cieľa. Asi bolo zďaleka na mne vidieť, že som nevyskočil z postele a idem na rožky do pekárne. Ceduľky P100 už odpočítavali posledné minúty utrpenia. Ešte stupáčik po niekoľkých schodoch a otvoril som v záplave endorfínov dvere. Dokázal som to! Tam sa už na mňa zas ceril Ivan aj s partiou, organizátori ma milo privítali. Odovzdal som “štempel kartu” a vyfasoval diplom. Zvalil som sa na sedačku a ulial si pivo. Slastný to pocit! Pocit víťazstva samého nad sebou. Po krátkom osviežení prišiel po mňa Miro a na kúsok cesty sme zobrali aj kolegovcov. Snažil som sa v aute o udržanie hovoreného slova, no po chvíli sme postupne všetci “poodpadávali”. Našťastie všetci okrem šoféra.

Stále nie som rozhodnutý, či si ešte zopakujem takéto “maso”. Spomínam si, ako som pred Vtáčnikom päsťou do neba prisahal, že už na žiadnu stovku nepáchnem. Teraz si v duchu hovorím, že Lazovečka je trasa ľahšia a ešte k tomu v mojom regióne... Človek rýchlo zabúda na to zlé a zostávajú v ňom len krásne pocity. Veď uvidíme.

Viac informácií o Ponitrianskej stovke nájdete na www.ponitrianska100.wbl.sk.

Článok bol zároveň napísaný pre http://turanskehovada.ning.com/profiles/blogs/ponitrianska-stovka-2011?xg_source=activity

Diskusia
Ponitrianska stovka 2011 23/09/12 17:51 28 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Sicília - výstup na Monte Cofano Ak ste čítali môj predošlý článok, ako a kam zdrhnúť z pláže na kopce počas rodinnej dovolenky na západe Sicílie, určite viete, že základom je vybrať destináciu, kde sa vôbec nejaké kopce nachádzajú. Počas dovolenky som si tak odbehol po Monte Monaco na Monte Cofano, ktorému je venovaný článok. 25/10/16 Jaroslav Naď Svet
Túra Sicília - výstup na Monte Monaco Ak ste si na úvodnom obrázku všimli len slnečníky a more, ďalej radšej ani nečítajte. Článok je, aj keď samozrejme nie výhradne, určený obetavým partnerom-horalom, ktorých krajšia polovička preferuje chytanie zlúčeniny bronzu v polohe ležmo na piesku, za ktorý by si slovenský murár nechal do kolena vŕtať a za šplechotu nepitnej vody pod slnkom, ktoré za ideálnych podmienok aj starému vetchému berberovi vysuší posledný tuk na ušnom laloku. 11/10/16 Jaroslav Naď Svet
Príbeh Jarná extáza Vošiel som do pivnice. Zažal som svetlo a v temnom kúte sa ukrýval ON. “Poď so mnou von,” hovorím mu. “Daj mi pokoj,” ozvalo sa otrávene z kúta. “Čo je, čo máš za problém?” prekvapene sa ho pýtam. “Ako, ty ma tu necháš pol roka, v tme, v prachu a pýtaš sa, čo mám, kurva, za problém?!” 02/04/15 Jaroslav Naď Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
PR Nanomembrána NANODRY v ponuke Prabos Spoločnosť Prabos plus a.s. v spolupráci s firmou Nanomembrane vyvinula textilný laminát novej generácie NANODRY® určený špeciálne pre obuvnícke účely. Jeho základnou súčasťou je klimamembrána na báze nanovláknových materiálov, t.j. vlákien s priemerom menším než 500 nm. dnes sponzorovaný článok Obutie
Cyklotúra Podhorie Slanských vrchov 14 Konečne sme sa dostali do východnej časti Slanských vrchov, keď sme počas predchádzajúceho výletu prešli celú južnú-maďarskú časť za jeden deň v sedle bicyklov. Opäť sme na Slovensku a budeme pokračovať od južnej hranice z Michalian na sever, aby sme to zdarne v tomto roku aj ukončili. Je pravdepodobné, že zostávajúce časti budú len na bicykloch. dnes Marián Jaššo Slanské vrchy
PR Tipy na vianočné darčeky od Sport-Outdoor.sk Opäť nastal čas chystania sa na najkrajšie sviatky v roku, ku ktorým neodmysliteľne patrí prekvapenie pod vianočným stromčekom. Tradične vám zopár nápadov na outdoorové darčeky pre tých z vašich priateľov a blízkych, ktorí radi trávia čas v prírode, či už sú to dámy, páni, deti, rekreační turisti alebo výkonnostní športovci. Ak sa rozhodnete pre niektorý z našich produktov na poslednú chvíľu, môžete ho objednať ešte v utorok 22. 12. 2015 do 14-tej hodiny. včera sponzorovaný článok Poradca

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ponitrianska stovka 2011 23/09/12 17:51 28 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Tríbeč, Vtáčnik
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1346 m n. m.
    • min: 142 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 4191 m
    • klesanie: 3907 m
  • Vzdialenosť
    • 105 km
  • Náročnosť
    • 5
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 17.09.2011
  • Štart trasy
    • šírka: 48.3371 ° SŠ
      dĺžka: 18.0987 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.7278 ° SŠ
      dĺžka: 18.7603 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • bez nocľahu (nonstop diaľkový pochod)
  • Voda
    • Nitra, Žirany, Remitáž, Kostoľany pod Tribečom, prm. pod V. Tribečom, sedlo pod V. Tribečom (Pustovníkova studňa), Zlatno, Jedľové Kostoľany, Brezov štál, Krížne cesty, Veľké Pole, prm. pod Vtáčnikom, Kanie studne, prm. Zbojnícke, Handlová
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Nitra (vlak, bus)
      Handlová (vlak, bus) - Prievidza (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 1374 ľudí
1.55 (1.09)