Turistika ma posledné dva roky zblížila s mamou možno viac ako čokoľvek iné. Sprvu to bývali len krátke prechádzky lesom, hubačky. Časom, sme prešli už mnoho spoločných kilometrov slovenskými horami. Každú jej dovolenku sa vyberieme aj niekam na hory. Nikdy ani len nepomyslela na dovolenku pri mori. Ležať nečinne na lehátku a škvariť sa pod Slnkom na pláži plnej ľudí? To nikdy nebola ideálna predstava dovolenky pre mňa ani pre ňu.

Plánovaná tohtoročná dovolenka nevyšla tak, ako sme si predstavovali. A tak ostali len úlomky času, ktoré sa dali využiť na spoznávanie našej malej, krásnej krajinky. Dlho mi mama spomínala, že by chcela vidieť konečne čergovské horské lúky, keďže ako mladé dievča po nich bežne zberávala čučoriedky, černice, alebo pomáhala z nich voziť seno do stodoly na zimu. Každého človeka to časom ťahá zaspomínať si na časy, ktoré už boli. A pre mňa bolo potešením, že môžme stráviť opäť spoločný deň v prírode.

Trasa

Majdan – sedlo Priehyby – Horošovík – Solisko – sedlo Lysina – Tokáreň – Majdan

Začali sme až na pravé poludnie v dedinke Majdan. Preto sme mali v pláne len kratšiu a nenáročnú trasu cez hlavný hrebeň, z ktorého sme plánovali zísť a dôjsť späť do dediny k večeru, tak aby nás nezastihla noc. V batohu sme mali len vodu a jedlo a tak kroky boli ľahučké.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Začíname na zelenej značke pri potoku Horošov, ktorá vedie až do sedla Priehyby po spevnenej asfaltovej ceste, ktorá ma svoje najlepšie roky už dávno za sebou. Takisto aj les v okolí toho už má za sebou dosť. Zablatená skládka dreva obrastená horcami je zvláštnym paradoxom. Cesta stále sleduje koryto potôčika, míňa aj studničku s prístreškom a postupne les získava na svojej kráse. Stúpame pozvoľna ale už po trištvrte hodinke sme pomerne vysoko a pomedzi stromy už vidno siluety nižších vrchov.

V lesnom chládku sa kráča príjemne, ľahký vetrík a voňavý svieži vzduch v pľúcach dodávajú telu neskutočný príjem pocitov kľudu, pohody, vyrovnanosti... Prichádzame do sedla Priehyby. Vystupujeme z lesa na lúku zaliatu prudkým poludňajším Slnkom. Vzduch je zrazu nehybný a ťažký, ale ten najvoňavejší aký len vzduch môže vôbec byť. V sedle oddychujeme na kmeňoch vyťažených stromov, dávame si dúšok vody a bez zbytočného zdržiavania sa napájame na modrú značku smerujúcu na Horošovík a Solisko. Cesta stúpa až na vrchol Horošovíka, ale je príjemná. Pamätám si na túto trasu, ktorú sme raz išli v jeseni po daždi a blate a stúpanie sa mi zdalo byť veľmi namáhavé. Cestou si berieme zopár darov prírody – lieskovce a nedočkavo ich tlčieme a chutnáme. Výborné!

Od vrcholu Horošovíka začína kráľovstvo čergovských horských lúk, ktoré mi tak nesmierne prirástli k srdcu. Rozhľad je dokonalý. Vidíme aj siluety Tatier a celý Čergov je ako na dlani. Horské lúky porastené vysokou, do zlata sfarbenou trávou, sú ako oceán – vo vetre sa stonky tráv ohýbajú a vytvárajú vlny a človek má až strach, keď sa k nemu takáto vlna rúti. A pritom, len trošku pošteklí... a v týchto vlnách plávajú fialové ostrovčeky horcov ako čerešnička na torte.

Za Horošovikom sa rozhodujeme najesť. Takéto obedy milujem. Najprv vyšľapať niekam do hôr, na lúky a do lesov, sadnúť do trávy, vyzuť topánky a vychutnať si ticho a kľud i vôňu a voľnosť s fľašou ľadovej vody a s chutným krajcom poctivého chlebíka. Sedíme s mamou vedľa cestičky a nikto nič nerozpráva, obaja sa len obzeráme a tešíme z toho pocitu. S plnými bruchami mierime na Solisko, už zdiaľky sa pred nami zjavuje jeho silueta a každým krokom sa približujeme. Nachádzame aj pár smrekových hríbov, ale nechávame ich tak, pretože vyzerajú, že toho majú za sebou už asi dosť.

Zo Soliska schádzame do sedla Lysina. Cestou sa núkajú výhľady poväčšine na sever, ale takisto nie je problém vidieť aj Lysú, alebo Škaredé – ľutujem, že som ďalekohľad zabudol doma. Cestou stretávame dvoch mladých turistov, ktorí sa nás pýtajú na studničku. Ale tu na hrebeni je s vodou problém. Je potrebné zísť do dolín. Poznám viacero výdatných studničiek, aj blízko, pod hlavým hrebeňom, ale práve v tejto časti pohoria nie. Zo sedla Lysina je trošku problém nájsť zelenú značku, ktorá vedie k potoku Tokareň. Je nutné sa spustiť až k lesu a nájsť značku na prvom strome, značkovanie je od tohto miesta výborné. Takmer každý tretí strom je vodítkom, kam kráčať ďalej. Cesta prudko klesá a neraz vedie aj cez popadané stromy a tak je nevyhnutné obchádzať a preliezať. Les je tu naozaj nádherný a cestička je ledva viditeľná, asi tu nechodí veľa turistov. Problém nastáva až v mieste, kde je potrebné prejsť na druhú stranu potoka. Značka tu chýba a človek nevie, či sa držať koryta alebo prejsť na druhú stranu, kde nie je po cestičke taktiež ani stopy, tá je zarastená žihľavou a stromčekami. Ale už po pár desiatkach metroch sa z húštiny na opačnom brehu potoka, stáva vcelku pekná cestička, sledujúca koryto riečky a odtiaľ už sú kroky viac intuitívne. Značky akosi nesledujeme, len sa držíme koryta. Okolo cesty sa striedajú krásne bukové lesy ale aj rúbaniska a zničené cesty od techniky.

Pomalým tempom schádzame stále nižšie a nižšie. Slnko už je takisto nízko a aj vzduch sa ochladil. Ale späť do Majdanu to nemáme ďaleko a tak sa nikam nenáhlime. Neďaleko záveru doliny potoka Tokareň nachádzame drevenú búdu. Pri rázcestníku Tokáreň sa napájame na žltú značku smerom do Majdanu a asfaltovou cestou, kedysi spájajúcu osady Baranie a Ambrušovce s okolitým svetom. Teraz je už cesta v zlom stave a využívajú ju najmä cyklisti, lesníci, poľovníci a turisti. Osady sú už roky zaniknuté. Kedysi po tejto ceste premával aj autobus. Až sa mi to nechce veriť, ale v dobách pred desiatkami rokov akosi neexistoval argument, že je nerentabilné tam posielať spoje.

Trasa je pomerne nenáročná, ale pritom veľmi vďačná, čo sa týka výhľadov a okolitej prírody. Určite to nie je nič pre turistov, ktorí robia viac ako 30 km denne. Skôr je to relaxačná prechádzka s možnosťou načerpať nové sily, ako fyzické, tak aj duševné. Tak batoh na plecia a môžete sa vyraziť.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek