Trasa

Bratislava, hlavná stanica (schody) – Slamená búda – Kamzík – Spariská – Biely kríž – Bystrické sedlo – Marianka – Záhorská Bystrica

O účasti na DP Barbora sa u nás neuvažuje, jednoducho patrí k životu, tak ako dýchanie. Otázne je množstvo zúčastnených. V roku 2010 som išiel sám, nakoľko manželka bola chorá. Pre Bratislavčana treskúci mráz neodradil mňa, ani desiatky skalných. Zišli sme sa v krčmičke pod schodmi na hlavnú železničnú stanicu. Zuzka Javorská nám rozdala kontrolné lístky, počastovala nás štartovným kalíškom a kto ako mal chuť, sa vybral Jaskovým radom k odbočke na Slamenú búdu. Ako deti sme sa sem chodievali pomedzi záhrady sánkovať. Dnes sem dorazila výstavba a luxusné vily úplne zmenili jej charakter. Strmá ulica nie je zasnežená, no ako vychádzame pri vynovenej Slamenej búde, už je všetko biele. Sedemnásť rokov som tu v pracovné dni vystupoval z trolejbusu a moje kroky smerovali do Filmových laboratórií. Dnes tu na ruinách SFT funguje komerčná televízia JOJ.

Na Kamzík pokračujem po asfaltke a míňam novú kamenodrevenú reštauráciu Schoppa. Voľakedy tu bývali „telatníky“ a môj starší brat tu bol ako Bratislavčan v pionierskom tábore. Dnes by to deti považovali za sci-fi. Z hmly sa vynára televízna veža. Na zábradlí je lampáš a kytica. Asi tu niekoho zrazilo auto. Míňam pamätníky vojakom padlým v rakúsko-pruskej vojne a som pri bufetoch na Somárskej lúke. Snehu je už toľko, že vyťahujem snežnice a obúvam si ich. Okamžite sa stávam exotom, ktorého si všetci prichádzajú obzerať. Nevšímam si ich vtipné poznámky, veď uvidíme, kto to má lepšie premyslené. Dnes má premiéru môj nový fotoaparát a paličky, tak sa musím nejako skoordinovať.

Už pri klesaní z Kamzíka si pochvaľujem snežnice. Ak nechcú peší ničiť bežeckú stopu, brodia sa snehom, kĺžu sa a ja si v pohode vykračujem. Pri stúpaní za Chlmcom už počúvam závistlivé poznámky. Zatiaľ sa kochám panenskou belobou okolitého lesa a dosť nechápavo sledujem bežcov v tenkých pančucháčoch, ktorí nás obiehajú. Keď sa spoza zákruty vyrútia cyklisti, balansujúci v 30-centimetrovom snehu, pochopím, že dnes sú v lese všetci. Obloha je už nádherne modrá a popri Máriinom prameni prichádzam na Spariská. Aj po asfaltke sa v pohode dá ísť na snežniciach a veru sa zabávam na nechápajúcich pohľadoch okoloidúcich. Lavice pri ohnisku na Zbojníckej studničke sú pokryté hrubou perinou snehu a dúfam, že sa sem dostanem aj na Silvestra, hoci bude pracovný deň. Červený kríž so svojimi altánkami drieme nerušene pod bielou perinou a stretám stále viac bežkárov. Asfaltkový okruh po modrej z Rače je ich raj. Účko napriek mrazu nie je ešte celkom zamrznuté, kto vie, či sa bude na Silvestra na ňom dať kĺzať? Teraz s údivom sledujem dvojicu, skúšajúcu stúpajúce pásy. Ale veď niekde sa to treba naučiť používať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Už pod priam gýčovo modrou oblohou dochádzam ku Včelínu na Bielom kríži. Je v obložení turistov a zriadiť tu v maringotke bufet bol vynikajúci nápad. Čaká nás tu už Vlado Javorský a okrem pečiatky ponúka varené vínko z bandasky obalenej novinami. Dlhšiu dobu sme sa nevideli a tak sa zakecám. Vychladnuté telo mi pripomenie potrebu pohybu a tak sa odporúčam a po žltej pokračujem na Marianku. Napriek dostatočnej vrstve snehu je cítiť, že cesta je rozoraná od áut a už to nie je pohoda ako z Kamzíka. V zákrute pri Svätom vrchu schádzam pozrieť studničku. Voda je studená, ale glg si dám. Prichádzam ku krížu, ktorý dal postaviť 1856 Ján Pialcek. Po renovácii v roku 2003 mu spravili drevenú striešku. Tu sa odkláňam zo žltej a idem ponad bývalý bridlicový lom. Svokor má na fotkách zachytených trampov, ako v 1943 skáču hlavičky do jazierka na jeho dne. Neviem, aký samovrah by to dnes riskol.

Smutne hľadím na výstavbu pod sebou. Už aj sem sa dostali developeri. Zahryzávajú sa pomaly, ale iste do lesov v okolí Bratislavy a Marianka je už domami prepojená so Záhorskou Bystricou. Bývalými záhradami stúpajú na hrebeň Malých Karpát a stále silnejšie počuť ich túžbu zastavať údolie Vydrice (Železná studienka). To bude definitívny koniec Bratislavského lesoparku a kúzla Bratislavy. Vinohrady od Koliby po Raču im už padli v podstate definitívne.

Pri futbalovom ihrisku nad Mariankou si dávam snežnice dolu a keď sa skoro zabijem na poľadovici, nadávam si. V krčme je už veselo, oheň praská v kozube, Zuzka rozdáva diplomy a perníčky, Bahuro diaľkoplazecké hlinené topánočky. Každý vyťahuje nejakú poživeň a v družnej debate sa hodnotí pomaly sa končiaci rok. Kto chce, môže ešte pokračovať do klubovne Teslákov neďaleko Mladej gardy, ale väčšina z nás pokračuje do Záhorskej Bystrice a autobusom pod Nový most. Síce sa stmieva, ale podľa účasti, nie nad diaľkoplazectvom.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek