Trasa

Záhorská Bystrica – Marianka – Borinka – Pod Dračím hrádkom – Medené Hámre - kameňolom – PR Strmina – Felixova studnička – Silnického prameň – Jurské jazero – Biely kríž – Sakrakopec – Márova búda – Vajnorská dolina – Bratislava, Rača - Komisárky

Napokon sa nás ráno pod Novým Mostom nezišlo plánovaných deväť, ale len štyria. Nasadli sme do autobusu č. 37 a nechali sme sa zaviesť na konečnú do Záhorskej Bystrice. Tu nás privítali naozaj Traja králi, v podaní počernejších chlapcov. Správne nabudení sme sa po modrej vybrali do Marianky. Búrlivá výstavba prakticky spojila tieto dve obce. V Marianke sme z modrej pri krčme nakrátko prestúpili na červenú, ktorú sme opustili pri futbalovom ihrisku. Mojich spoločníkov som totiž viedol rovno do lesa po mierne rozbahnenej ceste. Na hrebeni sme prekrižovali žltú zo Stupavy do Svätého Jura a už sme sa kochali pohľadom na Pajštún. Potom sme lúkou zostúpili k cintorínu, prešli cez Stupavský potok, zahli doprava a po asfaltke prešli cez Borinku. Čoskoro sa k nám pridala pod Dračím hrádkom zľava žltá a sprava modrá a zelená od Rače. Pristavili sme sa pri kaplnke a malom jazierku, kúsok pod Medenými Hámrami, a po dva a pol hodine sme zastali na hrane kameňolomu. Škoda, že nie je nejako zmysluplne využívaný pre outdoorové aktivity a stavby na jeho začiatku mu tiež nepridávajú na kráse. Ale inak je to celkom romantické miesto, kde býva podľa mňa, pri jarnom topení snehu, najväčší vodopád v Malých Karpatoch. Najedli sme sa a tu začalo naše putovanie mimo značky.

Na konci kameňolomu, napravo od cesty, je tabuľa označujúca PR Strmina. Vybrali sme sa po ceste, ktorá sa vinula chvíľu po ľavej strane a neskôr po pravej strane bezmenného potôčika. Popadané stromy, často už porastené machom, nás nezastavili. Keď sme vyšli na rovinku pod lúkou, odklonili sme sa od potôčika a pokračovali doprava lesom. Narazili sme na ihličnatý les a cestu, ktorá nás doviedla na asfaltku. Kúsok pred ňou sme cez konáre zbadali striešku. Keď sme k nej prišli, zistili sme, že je to Felixova studnička, postavená Felixom Hankem v roku 1935.

Prístrešok

No a päť minút chôdze doprava od nej je poľovnícka chata s prístreškom (pozri polohu), lesnícka škôlka a maringotka s terasou. Ideálne miesto na prespanie aj desiatich turistov. Terasa pri maringotke má rozmery asi 4 x 2,5 m, drevenú podlahu, po obvode lavice, zábradlie a kvalitnú plechovú strechu na šiestich stĺpoch. Prístrešok za poľovníckou chatou má veľký stôl, dve široké lavice, kvalitnú plechovú strechu na siedmych stĺpoch, zábradlie a hlinenú podlahu. Rozmery cca 5 x 4 m. Dreva je naokolo dosť, voda je vzdialená asi 5 minút chôdze.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračovanie s krvavou holeňou

Po skúmaní terasy som zostupoval po schodíkoch. Tretí zhora podo mnou povolil a zahučal som dolu. Pazuchami som sa zachytil na zábradlí a ľavou holeňou obrúsil hranu druhého schodíka. Fotoaparát som udržal, slzy a nadávky tiež. Odkrivkal som sa najesť k zakrvavenému stolu, pokrytému ešte aj štetinami. Evidentne tu kuchali zabitú zver. Keď bolesť ako tak ustúpila, vybrali sme sa smerom na Medené Hámre, no hneď prvou lesnou cestičkou sme odbočili doľava a vnorili sa do lesa. Odtiaľto som pred rokom došiel na moje počudovanie až na modrú z Košariska do Svätého Jura. Teraz som chcel dôjsť na Biely kríž a tak keď sa cestička príliš stáčala doľava, vykročil som vpravo do lesa a po asi 200 m klesania sme zostúpili na chodníček. Hneď mi bolo jasné, že je to neznačený chodník od Silnického prameňa k Horvátke.

Začali sme po ňom stúpať a naozaj, za chvíľu sme stáli pri strieške kryjúcej prameň. Napojili sme sa na červenú a za desať minút sme obdivovali zamrznutú hladinu Jurského jazera. Mysľou mi prebehla spomienka, ako som sa pred rokom v snežniciach preboril doň. No dopadlo to dobre, som tu. Čoskoro sa nám ukázali kopule na Malom Javorníku a o 15.45 sme stáli pri ohrade s divými sviňami na Bielom kríži. Keď som zistil, že moji súpútnici ešte neboli na Sakrakopci, ba nepoznajú ani tragickú udalosť, ktorá sa na ňom odohrala, pozval som ich naň. Viedli nás nové smerovníky, osadené v roku 2011 S.k.a.s. ISTROPOLITAN. Za 15 minút sme stáli pri vianočnými ozdobami vyzdobenom stromčeku a pred úplne novým pamätníkom, odhaleným v roku 2010. Starý oproti je rozobratý a dvojkríž z neho leží na zemi. Pred 43 dňami to bolo práve 45 rokov od pádu bulharského IL –18B s 82 osobami na palube.

Chvíľu sme v zadumaní stáli, hľadiac na prívesok s anjelikom na čiernom kríži, no blížiaca tma nás súrila k odchodu. Vybrali sme sa doľava a klesali k Márovej búde. Aj toto je vhodné miesto na prenocovanie mimobratislavských turistov. Je tu krytá terasa, altánok, ohnisko s lavicami a dolu vo svahu prameň. Pomaly sme zostúpili k záhradám vo Vajnorskej doline, keď nám príroda pripravila úžasné divadlo. Zapadajúce slnko sfarbilo horu do krvava. Nádherné. V nemom úžase sme pozorovali túto nádheru, kým zmenený uhol dopadu slnečných lúčov už nefarbil horu do krvavo červena.
Vyšli sme na asfaltku popod vinohrady a vykročili sme doprava na konečnú električiek v Rači. Nuž rok sme končili na slnkom zaliatej Zbojníckej studničke a začali pod ešte krajšie osvetlenou Vajnorskou horou.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek