Svet

Lappland - týždenný prechod Laponskom

Boris Verseghy 28.02.12 Laponsko (Lappland / Sápmi) a prechádzka tromi škandinávskymi štátmi, ktoré som vždy túžil preskúmať samostatne. Na výlete sa našej výpravnej trojici podarilo doslova prekročiť hranice Nórska, Švédska a Fínska hneď niekoľkokrát.

Laponsko a prechádzka tromi severskými štátmi

Doba Facebooku mi dopomohla k uskutočneniu mojej dávnej túžby a to návštevy Fínska. Raz sa pod mojou uverejnenou fotkou hôr s červenou oblohou zapadajúceho Slnka objavil komentár od dávnej fínskej priateľky Essi a to: Mal by si so mnou ísť na jeseň na výlet do Laponska!

Nielen to, že do Essi som bol dakedy platonicky zaľúbený, ale aj spontánnosť a Fínsko skombinované s Laponskom nedalo dlho čakať na moju kladnú odpoveď. Essi pochádza z Raumy, na juhozápadnom pobreží Fínska, no už mala niektoré časti Laponska preskúmané. Tento výlet bol zároveň otestovaním turistických schopností jej 11-mesačného šteniatka holandského ovčiaka Remu. Tak sme sa táto trojica stretli posledný augustový týždeň na železničnej stanici v Tampere. Ja som tam mal nejaký čas, tak som sa po meste trochu poprechádzal, je to mesto s priemyselnou tradíciou a obklopené jazerami. Okrem iného ma prekvapila krčma s pútačom Velkopopovický kozel a Somálec, ktorý tam žije už 15 rokov, rozpráva plynulo fínsky, ktorý po začutí, že som zo Slovenska hneď spomenul Mira Šatana. No o meste by toho bolo dosť, možno len, že v Tampere uvidíte najväčší počet piercingu na počet obyvateľov a ľudia čakajú na prechode pre chodcov, keď svieti červená.

Kilpisjärvi

Nasledoval nočný vlak do Kolari, ktorý trval niečo vyše 10 hodín a väčšinu sme prespali v lôžkovom vozni. Na svitaní nás privítala už o mnoho severskejšia krajina, kde sa striedali výhľady z vlaku na brezové, ihličnaté lesy s niektorými z tých tisíc jazier. Ukryté v lese nás čakalo Kolari, kde je dokonca aj letisko a napriek skoro hodinovému meškaniu čakal autobusový spoj do Kilpisjärvi a to bol náš cieľ, či skôr štart. Kilpisjärvi je názov osady pomenovanej podľa jazera, na brehu ktorého leží. Jazero je velikánske, skôr dlhé ako široké, dĺžka je 20 km a vraj je okolo 220 dní do roka pokryté ľadom. Teplota vody tým pádom nikdy nepresiahne 10 stupňov, čo ma aj odradilo od kúpania sa v ňom. Osada je maličká, žijúca asi najmä z turizmu, keďže obytných domov sme moc nevideli, skôr zopár hotelov a kemp a veľa ľudí v jedinom supermarkete.

Prírodný park Malla

Dlho sme sa tam nezdržali, keďže plán bol prespať až za Prírodným parkom Malla, v ktorom sa nesmie stanovať. Malla je fínsky najstarší prírodný park, rozloha je 30 km2 a z Kilpisjärvi cez park vedie 15 km chodník smerom ku pre mňa vzácnemu bodu a to hranici Fínska, Švédska a Nórska. Malla park je asi klasická laponská krajinka, brezové lesy, jazerá, výhľady do ďaleka, my sme smerovali do Nórska, kde sa ukazovali vyššie a ostrejšie štíty. Dlho netrvalo, kým sme uvideli prvého soba, neviem, kto bol zvedavejší, vyzeralo, že sme ho moc nevyrušili, skôr bol potešený z našej prítomnosti a poskakoval si zvláštne a postupne si nás obhliadol z rôznych uhlov. Čím ďalej sme kráčali, tým viac sobov nás stretávalo a niet divu, keďže je to vlastne taká laponská ovca. Ku hraničnému bodu sme sa dostali až pri zotmievaní, na ešte fínskej strane sa nachádza útulňa "autiotupa", kde sme sa chceli zložiť, no boli tam už ľudia, alergickí na psov, tak sme ich v kľude nechali, oživili pahrebu po nich a naša takmer každodenná večera boli cestoviny fínskej pobočky Knorr na ohníku uvarené. Autiotupa je ináč útulňa, ktorú stretnete vo fínskych lesoch, dá sa tam prespať, zakúriť, variť, jediná podmienka je, že všetko treba zanechať tak, ako ste našli, ak použijete drevo, treba ho jednoducho narúbať a doplniť. Noc sme teda strávili v stanoch neďaleko hraníc troch štátov a na brehu jazera Kuohkimajärvi. Trošku začalo popŕchať.

Až na druhý deň sme sa oficiálneho bodu dotkli, prekročili hranicu smerom do Nórska, pokračovali popri jazere, popŕchanie prestalo, no oblaky padli veľmi nízko a výhľady sme mali len na lesy okolo, ktoré sa mi zdali, každým dňom pestrofarebnejšie. Po troch kilometroch sme došli k nórskej turistickej útulni Goldahytta, kde sme sa nezdržali a pokračovali okolo jazera. Na jeho konci sme uvideli laponské típí, najskôr po chovateľoch sobov, potom nás po prekročení rieky čakal výstup na sedlo do hmly. Výstupy hore ma vždy lákajú, znamená to, že sa uvidí niečo skryté za horizontom, no v tomto prípade sme vystúpili do oblakov, ktoré však pekne zvýraznili kontrast farieb, tam hore už nie stromov, ale len kríkov, na potešenie čučoriedkových a brusnicových a ich plody boli v najlepšom štádiu, čo znamenalo zvýšený počet prestávok. Dostali sme sa na planinu, kde sme narazili na rieku a rozhodli sme sa tam prenocovať. Zázračne sa nám podarilo z vlhkých úlomkov kríkov rozložiť oheň, čo bolo príjemné, lebo teplota bola citeľne nižšia ako prvý deň. Večer sme si užívali hraním sa s Remu, ktorý turistiku zvládal bez problémov a občas nás aspoň na pár sekúnd potešil obrys už nie ďalekých hôr, keď vietor rozfúkal hmlu naokolo. Okolo nás v hmle sme párkrát začuli a zahliadli celé stáda sobov, ktoré nás prišli skontrolovať.

Nórska útulňa

Ďalšie ráno nás však neprekvapilo príjemne, mrholenie sa striedalo s dažďom, no napriek tomu som si povedal, že aspoň raz sa v laponskej rieke musím vykúpať a zvládol som to, čo ma príjemne osviežilo. Čakalo nás kráčanie hmlou, množstvo čučoriedok, farebná krajina pokrytá hmlou, stretli sme jedného z mála turistov, dokonca s bicyklom, no v tom momente kráčajúcim vedľa bicykla, s komentárom, že už nikdy viac toto na bicykli. Ani sa mu nečudujem. Prešli sme zopár kaňonmi s vyhĺbenými kadlubami s krásnou čistou vodou, ako stvorenými na okúpanie sa, no počasie ma však odradilo. Na brehu jednej z riečok je ďalšia útulňa Gappohytta, kde sme mokrí a uzimení zúfali, čo ďalej, keď nás zachránil párik Nemcov, ktorí prišli tesne po nás, mali kľúče a pozvali nás dnu.

Čo sme my nevedeli, kľúče sa dajú prenajať od Nórskeho turistického spolku a pasujú do každej z útulní po celom Nórsku. Potom sa len treba zapísať a dôverne zaplatiť za prenocovanie. Zázračná pec na drevo vykúrila chatku a za pár minút sme sa už cítili ako doma. Nemecký párik bol veľmi príjemný, trávili už svoju 15-tu spoločnú severskú dovolenku, zahŕňajúcu Kanadu, Aljašku, no hlavne Laponsko a keď som sa ich pýtal na Island, ten je pre nich príliš južne položený. Oni nás aj prehovorili upustiť z nášho pôvodného plánu ísť do Signaldalen údolia a naspäť tou istou cestou a poradili nám okružnú trasu. Chatka sa ku večeru zaplnila nórskou skupinkou, ktorá vyzerala, ako nejaký zamestnanecký firemný výlet za dobrodružstvom, s ktorými sme si vymenili len pár zdvorilostných slov.

Ľadové údolie

Ďalšie ráno sme sa teda po porade s Nemcami a so starou poškodenou mapou, ktorú sme našli v chatke vybrali smerom do Ísdalen. Prišlo trošku blúdenia, trochu sme sa nezhodli s Essi v správnom smere, ja zvyknutý chodiť len za nosom, Essi kontrolujúca kompas, nakoniec správny smer bol presne v strede. Chodník viedol trávnatou planinou, údolie potom začalo byť viac skalnaté. Cestu nám začal spríjemňovať Remu, ktorý objavil zvláštneho hlodavca lumíka a túžil každého chytiť a vykopať spod zeme z jeho nory. Bolo ich neskutočne veľa a tým pádom sme museli chudáka Remu držať na obojku, lebo by sme sa ďalej nedostali, pri jeho loveckej vášni zabudol na všetko, aj na Essi. Znovu sme prešli nórsko-švédsku hranicu a po prekročení širokej rieky, ktorá sa dala našťastie preskákať po skalách sme sa dostali do "ľadového údolia", kde Remu prvýkrát zažil sneh. Ďalšia hranica, po krátkom pobyte v Švédsku, znovu Nórsko a rozhodli sme sa prenocovať pri jednom z ľadovcových plies. Údolie bolo naozaj ľadové, žiadne kríky či stromy, pokryté obrovskými skalami popadanými z hôr okolo, ktorých vrcholy sme však mali zakryté oblakmi. Dúfajúc, že ráno sa nám odhalia sme strávili noc pri zvukoch hlbokého ticha striedajúceho sa s ozvenami padajúcich skál a krákajúcich či spievajúcich vtákov. Essi sa zavýjaním snažila privolať vlkov, no iba Remu sa jej ozval naspäť.

Rybársky domček

Ráno som neodolal, zdalo sa mi, že Slnko presvitá spoza oblakov, tak som to chcel osláviť a zvládol som pár plaveckých záberov v ľadovom jazierku, no moja predtucha sa nenaplnila a po mojom studenom kúpeli sme stúpali vyššie údolím v daždi. Horský striptíz sa nekonal, nič sme nevideli, len náznak ľadovca v diaľke. Prešli sme sedlo a kompletne mokrí sme museli nasadiť sandále a čakalo nás brodenie rieky, kde ako zázrakom sa objavilo Slnko a z času na čas sa nám v ten deň ukazovalo. Oblaky vystúpili vyššie a výhľady boli o moc potešujúce až nás laponská Perinbaba potešila dúhou, čo sme sa rozhodli osláviť čínskou rezancovou polievkou a fínskou čokoládou značky Fazer a zároveň počkať, čo sa rozhodne urobiť čierny dažďový oblak niekde tam, kde sme práve smerovali.

Cesta ďalej popri vodopáde a riečke Íselva nás doviedla k ďalšej útulni Rostahytta, kde sa začína smerom na západ pekné údolie Rostadalen, no my sme pokračovali na východ po Nordkalottleden. Znova skúška odvahy pre Remu, tentokrát úzky drôtený most vysoko ponad rieku, ktorý sme zvládli. Objavili sa zvláštne plody, ktoré vraj rastú len na močariskách, sú vzácne a vzhľadom pripomínaju maliny, ale sú oranžové a rastú na prízemných kríkoch, moc sme ich nenašli, no pochúťka to bola fajná. Cieľ dňa sme si určili červený trojuholník na mape neďaleko chodníka a na brehu rieky, ktorý však nemal názov ako ostatné útulne. Po asi našom najdlhšom dni, keď sa už v šere objavila loviaca nočná sova, sme už ani nedúfali, že náš cieľ nájdeme, no ukázala nám ho líška, ktorá asi práve hľadala zvyšky potravy po turistoch, čo tam prespali minulú noc. Domček bol totiž skrytý v skalách na brehu rieky, postavený len zo skál s dvoma kamennými pričňami ako na nás čakajúcimi. Z knihy návštev sme usúdili, že slúži hlavne rybárom.

Švédska chata

Po príjemnej noci pod strieškou nás privítalo slnečné ráno, výhľady na miesta, ktoré sme prešli a dokonca aj ďalej, ukázali sa vzdialené ľadovce a vzniklo len pokušenie na ďalšiu návštevu laponských oblastí. Keďže sme večer pre hľadanie útulne opustili chodník, nájdenie na druhý deň trvalo dlho, lebo sme sa nechceli vracať, no vydali sme sa priamou cestou, ktorú nám nepriamo skomplikovali močariská a obchádzanie jazier. Chodník sa objavil, ukázala nám ho vzdialená kráčajúca postava v šírej krajine. Znova sme prekročili hranicu z Nórska do Švédska, objavili sa nové výhľady na horu Pältsa, znovu brezová vegetácia a zrazu náznak civilizácie a to asi 3 drevené domčeky, tentokrát útulňa Švédskeho turistického spolku.

Strecha nad hlavou a piecka na drevo nás lákali až tak, že sme sa rozhodli zaplatiť 500 švédskych korún, tentokrát zvláštnemu típkovi, staršiemu pánovi, ktorý tam ako zamestnanec trávi sezónu od apríla do pol septembra, v skutku závideniahodné pracovisko. Večer sme si dali prechádzku k neďalekému mohutnému vodopádu, kde som moc oľutoval, že som prvýkrát za výlet išiel niekam bez fotoaparátu. Usporiadali sme súťaž, kto navarí lepší bylinkový čaj, obidva boli výborné a každý sme zdvorilo usúdili, že ten druhý bol lepší.

Fínsky zrub

Nasledoval posledný deň túry, hneď na začiatku sme stratili chodník, švédske značenie sa mi teda nezdalo moc spoľahlivé, ocitli sme sa na nejakých sobích chodníkoch, no našťastie to bol jeden z ďalších slnečných dní. Po skúmaní mapy a tvarov jazier sme objavili pravý chodník a začali spoznávať obrysy krajiny z nášho prvého dňa putovania. To znamenalo, že sme sa blížili k ukončeniu nášho okruhu. Mali sme na výber ísť znovu k trojhraničnému FIN / N / S bodu a kráčať naspäť celým Malla parkom alebo ísť na breh Kilpisjärvi, do malej laponskej osady, odkiaľ premáva loď na druhú stranu jazera do osady Kilpisjärvi.

Vybrali sme si pohodlnejšiu cestu a celkom príjemne, na brehu jazera bola na mape neoznačená novopostavená drevomvoňajúca autiotupa. S radosťou sme rozkúrili piecku, uvarili všetky zvyšky sušených potravín a ráno sme zmeškali prvú loď. Žiadny cestovný poriadok neexistoval, no zrazu sa loď znova objavila a odviezla nás s krásnymi výhľadmi naspäť do Kilpisjärvi.

Späť do civilizácie

Zvláštny pocit po znovuobjavení civilizácie nás zaviedol do supermarketu, kde sa ako keby stretli všetci obyvatelia Laponska, my sme sa k nim pridali, nakúpili nejaké mastné a alkoholické veci a poslednú noc sme strávili na brehu jazera s výhľadmi na hory Parras a Pältsa a všetkými farbami meniacu sa oblohu pri západe Slnka, čo bol podnet na tento výlet.

Hory sme nepokorili, chceli sme vystúpiť na nejaký kopec, no počasie a ani čas nám to nedovolil, no nakoniec sme boli spokojní so zmenou plánu a vznikol ďalší plán na Laponsko pre budúci rok.

Zdieľaj:  
Reakcie
Lappland - týždenný prechod Laponskom 28/02/12 22:56 7 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Švédsko - Laponsko - NP Sarek Pokračovanie laponského výletu z roku 2011. Tá istá trojica, Essi z Fínska, Remu - Essin holandský ovčiarsky pes (necelé 2 roky) a Boris zo Slovenska, dočasný pobyt Wales. Pri lúčení sa v Tampere minulý rok padlo rozhodnutie, že budúci rok, po vzájomnej spokojnosti, Laponsko zopakujeme. Neviem, ako sme vtedy tomu obidvaja verili, no uskutočnilo sa. Keďže nie som dobrý v plánovaní, nechal som všetko na Essi a niekedy na jar sa začali vyvíjať prvé nápady. Takže som už nepomýšľal na dovolenku v teplých krajinách a opäť som sa psychicky pripravil na sever so svetlými studenými nocami. 26/03/13 Boris Verseghy Svet
Svet Lappland - týždenný prechod Laponskom Laponsko (Lappland / Sápmi) a prechádzka tromi škandinávskymi štátmi, ktoré som vždy túžil preskúmať samostatne. Na výlete sa našej výpravnej trojici podarilo doslova prekročiť hranice Nórska, Švédska a Fínska hneď niekoľkokrát. 28/02/12 Boris Verseghy Svet
Najnovšie články na titulke
 
Búda Chatka na Domaňove V južnej časti Braniska sa okrem búdy pri Peklisku nachádza ešte jedna, omnoho priestrannejšia búda, ktorá sa na vstupe hrdí názvom „Chata na Domaňove“. Táto chatka alebo búda ponúka naozaj veľa priestoru a dobrý úkryt aj pre väčšiu skupinu ľudí. dnes Stanislav Ďurica Branisko
Cyklotúra Okolo Nových Zámkov Uzatvárať zimnú cyklosezónu na najteplejšom mieste Slovenska môže vyzerať ako potrhlý nápad. No zatiaľ čo skialpinisti vyplakávajú nad vysokohorskou čľapkanicou, ja si uprostred marca balím kraťasy, tričko a slnečné okuliare. „Služobný“ výjazd do Hurbanova sme sa totiž rozhodli spestriť cyklistickým odlovom geocacherskej série okolo Nových Zámkov. včera Palo "Axel" Gomboš Podunajsko
Túra Kresaná skala, Malý Milič a Suchá hora Dlhší čas sa zapodievame s priateľmi plánom o spoznaní Suchej hory (806 m), čnejúcej nad hríbikom Malá Marovka v prírodnej rezervácii Marocká hoľa, ktorou prechádza zelená značka č. 5744 Skároš – Kuzmice. Dnes nás čaká tropická teplota 30 °C, ale v tieni lesa to snáď nebude až také zlé, aby sme nenaplnili plán prechodu a skúmania nových miest. včera Marián Jaššo Slanské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Lappland - týždenný prechod Laponskom 28/02/12 22:56 7 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Fínsko, Švédsko, Nórsko: Laponsko (Lappland / Sápmi) - Prírodný park Malla (Mallan luonnonpuisto)
  • Náročnosť
    • 3
  • Počet dní
    • 7
  • Nocovanie
    • horské útulne a chaty
  • Doprava
    • Tampere (vlak, bus) - Kolari (vlak, bus) - Kilpisjärvi (bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 1367 ľudí
0.34 (0.15)