Posledné dni sa Perinbaba dosť vybláznila. Akoby sa roztrhla perina, pod ktorú sme skrývali naše telá u starkej, keď vonku praskal mráz. Za pár dní sa na horách beleli čiapočky snehu a túžba po nádhernej zasneženej krajine a prírode dávala o sebe vedieť. Voľba padla na Kojšovskú hoľu. Veľmi známy a navštevovaný vrchol, avšak ani ja, ani Tomáš sme na jej vrchol ešte nikdy nevystúpili a tak sme Čergov nechali Čergovom, Slanské vrchy sme nechali za oknami prešovských panelákov a vybrali sme sa do Volovských vrchov.

Ešte so zlepenými očami si pripravujem jedlo, čaj do termosky, ďalekohľad (hoci je za oknom zamračené, som optimista, že ho využijem). Pre istotu a dobrý pocit ešte jeden starý a vyťahaný, ale teplučký, pletený sveter, ktorý by asi väčšina ľudí pre jeho neskladnosť radšej nechala doma, ale ja som si už naň akosi zvykol. V noci opäť nasnežilo. Sneh pod nohami praská a z úst stúpa pri každom výdychu para, pričom sa zráža hneď na nose do drobných kvapôčiek. Tomáš už netrpezlivo vyčkáva na parkovisku, vyzdvihnem ho, prehodíme pár slov a auto už pohlcuje kilometre cesty. Ide to pomaly, cestári sa akosi zabudli...

Trasa

Zlatá Idka – Idčianske sedlo – Golgota – lyžiarske stredisko Kojšovská hoľa – Kojšovská hoľa – Golgota – Zlatá Idka, dolná stanica sedačkovej lanovky – Zlatá Idka

Pred Zlatou Idkou je cesta mizerná. Použil by som aj horší výraz, ale sľúbil som, že si na to dám pozor. Našťastie, došli sme. Vyberáme mapu, hodnotíme, medzitým Tomáš vyberá kovovú ploskačku s prvou pomocou – pravým rumom. Volíme si trasu do Idčianskeho sedla a odtiaľ ku "Kojšovke". Pôvodne sme mali naplánovanú dlhšiu trasu, avšak nečakali sme až toľko snehu a keďže sme nemali snežnice, rozhodli sme sa len pre kratšiu alternatívu. Stúpame ulicou, pomedzi domčeky, neskôr chatky, potom chaty a nakoniec honosné chatové vilky. Na ceste na nás zvedavo zazerajú dva psy, našťastie sa báli ony nás viac, ako my ich.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Obdivujeme zasneženú krajinu a keď sa aj slnku, za pomoci vetra, podarí roztrhať mraky a nad hlavami sa zjaví tmavomodré nebo, pocit, kvôli ktorému nás to vždy ťahá do prírody, je zavŕšený spokojnosťou. V snehom pokrytej ceste vytvárame prvé stopy. Miestami je výstup do Idčianskeho sedla trošku náročnejší, ale to len kvôli stále sa zabárajúcim nohám do naviatych snehových jazykov. Inak je cesta do sedla vcelku príjemná, bez prudkých stupaní. Asi na polceste si dávame čaj a chutnáme aj z rumu. Ja len tak na jazyk, pretože ma čaká ešte cesta autom späť. V Idčianskom sedle stretávame bežkárov a tak trochu im závidime, že sa nemusia brodiť snehom. Napájame sa na značku smerom na Golgotu.

Cesta je vyšľapaná od bežkárov a hoci vieme, že by bolo o poznanie jednoduchšie šľapať po ich stope, snažíme sa na ňu stúpať čo najmenej a radšej kráčať rovnobežne s ňou. Stojí nás to, bez snežníc, dosť síl. Miestami sa nohy zabárajú až vyše kolien. Cestou na Golgotu sú dve vyhliadkové miesta, ktoré ostali po výrube. Jeden pohľad je severný na Volovské vrchy a okolie Ružína, ďalší výhľad je už neďaleko Golgoty, taktiež na pomerne rozsiahlom rúbanisku, z ktorého sa otvárajú rozhľady aj na juh a sever priamo na Kojšovskú hoľu.

Pri rázcestníku Golgota je čulý ruch. Prichádzame do lyžiarskeho strediska priamo na zjazdovky, značka strmo stúpa po zjazdovke. Je nutné sa držať čo najviac pri okraji, pretože v zimnom období sú na tejto trase jednoznačne pánmi lyžiari a nie turisti. Opatrne prekľučkujeme cez lyžiarov, snoubordistov a pomedzi vleky. Kojšova hoľa je už na dosah. Vidíme krásne odhrnutú cestu, aj značku, avšak, či už z nerozvážnosti, alebo len z čistej a úprimnej radosti, že sme konečne v prírode, že tu je tak krásne, alebo možno len z dôvodu nedostatku snehu v meste, sa rozhodujeme vystúpať na vrchol nevyšľapanou cestou. Už po pár metroch vieme, že to nebolo rozumné. Ale sme tvrdohlaví. Fučiac prekladáme nohu za nohou a tie sa zabárajú až po pás do snehu, hoci to je únavné, máme z toho radosť. Po desiatich minútach sa radšej predsa len vraciame na odhrnutú cestu. Tu už to ide ako po masle. Na ceste k vrcholu sa pohybuje mnoho ľudí – turistov, lyžiarov a snoubordistov, psíčkarov, sánkarov... a všetci majú jeden cieľ - vystúpiť na vrchol.

Prejdeme okolo meteorologickej radarovej stanice SHMÚ a sme na vrchole. Je tu čulý ruch. Okolie žije zimnými športami. Konečne si vybaľujeme jedlo, teplý čaj a sadáme si. Núkajú sa krásne výhľady na celé okolie. Pichľavý vietor však nedovoľuje dlhé vysedávanie, pretože už po chvíli zalezie až pod kožu, chvíľku sa ešte poobzeráme a už sme na ceste späť k lyžiarskemu stredisku a Golgote. Máme svižné tempo,aby sme sa opäť rozohriali.

Od Golgoty vedie modrá značka do Zlatej Idky opäť lyžiarskym svahom a teda je potrebné držať sa čo najviac po kraji, aby nedošlo k nejakému zraneniu. Nie je sa už kde zdržiavať. Cesta zbehne rýchlo a po pár desiatkach minút sme opäť v Zlatej Idke pri parkovisku na sedačkovú lanovku.

V celom okolí Kojšovskej hole sú krásne možnosti na bežkovanie, až ma trošku zamrzelo, že nevlastním bežky. A preto môžem túto lokalitu odporúčať všetkým milovníkom behu na lyžiach. V letnom období môže byť táto trasa príjemnou prechádzkou, avšak v zimnom období, ak je veľa snehu, je nutné mať trošku kondície alebo snežnice. Taktiež je potrebné byť ohľaduplný aj k bežkárom a nezľačovať si turistiku, ak to nie je nutné, šliapaním po ich stope.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek