Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Rozhovor Fikcia je pekný názov na vymýšľanie

Z našej ankety na Facebooku, zameranej na to, s ktorým z našich autorov by si čitatelia chceli prečítať rozhovor, vyšiel víťazne Boro Tomis. Boro je autorom mnohých opisov potuliek a aj príbehov, z ktorých časť vyšla v knihe s názvom Kapor fatranský a iné príbehy. V rozhovore sa dozviete aj to, či Boro chystá druhú knihu a aký kus výbavy používa najdhšie.

Ako si sa dostal k prírode a horám?

V trinástich rokoch som sa dostal do turistického oddielu, ktorí viedli dvaja bezva chalani, bývalí skauti. Hneď náš prvý dvojdňový výlet viedol na poľovnícku chatu Krížnica, kde sme prespali a bol to pre mňa asi dosť silný zážitok na to, aby ma nasmeroval tam, kde som dnes. Skrátka "osudová sila okamihu". Neskôr sme sa dali s kamarátmi dokopy, založili trampskú osadu, no a už to išlo samo.

Ako vidíš tramping kedysi a dnes?

Tramping bol kedysi nielen vecou vzťahu medzi človekom a prírodou, ale aj určitým spôsobom úteku pred vtedajšou spoločnosťou. Pri putovaní po horách sme stretávali veľa trampov s batohmi a takmer všade sa dal večer nájsť táborový oheň, kde vás vždy láskavo prijali. To už dnes nie je. A ak, tak výnimočne. Viem, že ešte stále "žije" pomerne dosť trampských osád. Ale doba tých preplnených trampských vlakov odvážajúcich trampov na víkendy, tá už je asi preč. Je to asi aj preto, že kedysi sme čítali o našich zasľúbených krajinách a snili o diaľkách. No a teraz sa tam tí romantici a dobrodruhovia vyberú a je. Čo by zbytočne snívali, keď sa to dá.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Dá sa definovať "správny tramp"?

Nepoznám definíciu (myslím, že ani neexistuje) správneho trampa. Je to asi nejaký mix medzi skautom, traperom, tulákom a zálesákom. Z každého niečo. Ale mal by to byť vždy dobrý kamarát a férový človek, so vzťahom k prírode, nezhýčkaný civilizáciou. Ale toto nie je žiadny recept, to je len taká moja úvaha.

Prečo si sa rozhodol pracovať na Chate pod Suchým?

Bol to môj sen odvtedy, čo som poznal život na horách. Samozrejme, trošku naivný, trošku skreslený, ale musím priznať, že hlavnou motiváciou bola romantika. Na Chatu pod Suchým som chodieval ešte za chatárčenia Laca Dubeckého. No a potom chatu prebral Tóno Ďuriník a jeho manželka Odetta je Skaličanka. Chodieval som tam takmer pravidelne a aj som ich niekedy zaskakoval, keď boli na dovolenke. Jeden taký záskok som opísal v príbehu "Fernet a ONO klub" v knihe Kapor fatranský. A tak nakoniec slovo dalo slovo, ja som dal výpoveď v Grafobale v Skalici a chatári ma prijali ako zamestnanca-kuchára na chatu.

Potom si sa presunul na Kľačiansku Maguru ako chatár.

Stále som sa chcel dostať na chatárske miesto a keď sme sa dozvedeli, že ŽOS Vrútky kúpili Chatu na Kľačianskej Magure, dali sme si žiadosť na chatárske miesto. Tam nás aj prijali a tam sme strávili nasledujúce tri roky. Počas tých troch rokov postupne prebiehla prestavba chaty. Dva roky sme žili v prachu a neporiadku staveniska. Takmer celú chatu sme ťahali dvaja, manželka a ja. Len občas nejaká výpomoc z kuchyne ŽOS-ky.

Kedy a prečo si odtiaľ odišiel, a prečo si nepokračoval na nejakej inej horskej chate, ale vrátil si sa do Skalice?

Keď už Magura bola rozbehnutá, súdruhovia zistili, že na takej peknej chate by mal robiť niekto z nich, kto je oddaný, riťolezný a domáci. A tak na nás posielali kontrolu za kontrolou a "pár dobrých kamarátov" na nás donášalo a udávalo. Naviac sa nám narodila dcérka a my sme vedeli, že hore bude ťažké jej zabezpečiť lekársku pomoc, ak bude potrebná. A tak sme dali výpoveď a vypadli. V tom čase už som mal rozjednané s Gumárňami Dolné Vestenice chatárčenie na ich chate u Rajeckých Teplíc. Lenže to sa stále odkladalo, a ja som musel začať robiť a zarábať peniaze. A tak som sa vrátil do Grafobalu.

Čo ťa primälo písať články pre Hiking.sk?

Pred Hikingom som začal prispievať do vtedy nového webu Turistika.cz a keď som objavil možnosť písať na slovenský web, tak som tam jednoducho prešiel. Nachodeného bolo habadej a tak som písal a písal. Len s fotkami to bolo horšie, ale aspoň jednu mi moje kamarátky z práce zoskenovali a tak som mohol niečo poslať.

A čo bolo podnetom na pisanie humorne ladenych pribehov, z ktorych časom vznikla knižka?

Tak ako píšem vo svojej knihe - začal mi chýbať humor či aspoň nejaká sranda na webe. A tak raz v dobrom rozmare som napísal príbeh, ktorý sa mi naozaj stal na Chate na Klačianskej Magure, a ponúkol ho redakcii Hikingu a Svetuoutdooru. Obe ho prijali a uverejnili v čase vianočnom. Pretože ohlasy boli priaznivé, napísal som ďalší a ďalší a už sa to točilo. No a bola to výzva od vás, čitatelov, aby príbehy vyšli knižne. Preto som dopísal ešte niekoľko ďalších príbehov a poviedok a až toho bolo na knižku, Soňa Lubo to vydali.

Koľko percent z príbehov je pravda a koľko autorská fikcia?

To je naozaj ťažko povedať. Niečo je úplne pravdivé, niečo je doplnené mojou fantáziou. Niektoré príbehy sú zložené z mojich zážitkov, zážitkov mojich kamarátov, alebo len z počutia pri náhodných stretnutiach. No a niekde je to autorská fikcia. Autorská fikcia - ty človeče, to je ale pekný názov pre vymýšľanie.

Čo ťa baví písať viac - príbehy či klasické turistické články?

Ako kedy. Ak mám za sebou nejakú peknú túlačku, tak ma baví ju popísať. Ak mi sadne do hlavy chrobák s nejakým námetom, alebo si spomeniem na nejaký bezva príbeh, baví ma opísať ho. To je ako spýtať sa: čo radšej robíš - ješ alebo piješ? Keď som hladný, radšej jem a keď som smädný, tak radšej pijem.

Čo je tvojím najstarším stále používaným kusom výbavy?

Veci sa ničia, derú a strácajú funkčnosť a tak z oblečenia to už nie je nič. Ale asi najstarší kus (okrem môjho zhyndrovaného tela) je hliníkový klasický ešus a smaltovaný trojdecový plechový hrnček. Už ani neviem, koľko rokov ich mám.

A najobľúbenejší kus výbavy?
Nerozbalená pláštenka. (Ale inak, dobrý, teplý a ľahký spacák).

Ešte tu máme zopár otázok od fanúšikov z Facebooku:
Aké máš rád klobásky?

Domáce, robené z bravčového mäsa (môže byť aj kúsok diviny), kvalitnej voňavej papriky, cesnaku, rasce, pekne vyúdené (ale nie priveľa). Také sme si kedysi robili na Chate pod Suchým.

Kde berieš inšpiráciu na články?

Niečo z môjho života, niečo je fantázia, niečo zo života mojich kamarátov a okolia. Len treba počúvať a pýtať sa.

Používaš hliník ci nerez?

Ako už píšem vyššie, myslím, že to už doklepem s mojim starým hliníkovým ešusom. Nerez som skúšal len raz a odvtedy mi leží kdesi ďaleko odo mňa schovaný.

Máš nejaké cestovateľské sny? Ktoré kopce su pre teba naj?

Vždy som túžil po Chile. Vypadnúť tam tak na dva mesiace a prevandrovať ten dlhý slíž od severu na juh a vidieť, ochutnať a počuť všetko, čo sa dá. Ale to už sa asi nesplní. No a ktoré kopce sú pre mňa "naj"? Tie, ktoré práve prechádzam. A potom zasa tie, na ktoré sa chystám.

A čo je s tvojou ďalšou knihou? Na hikingu už vyšli príbehy, ktoré v starej knihe nie sú a možno by si mohol napísať aj niečo ďalšie.

Nechcem prezrádzať dopredu, ale myslím, že sa nič nestane, ak poviem, že druhá kniha je už napísaná, s redakciou dohovorená, dohodnutý je aj názov knihy a pracovný návrh obálky. Témy budú podobné - poviedky, príbehy, ale aj jedna novela, dobrodružné, veselé, nostalgické i tragikomické a aj trochu duchariny. No veď uvidíte.

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.

Najnovšie