Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Morava - Chřiby

Začiatkom apríla 2011 sme sa s Milanom vybrali na náš prvý zahraničný vander. Cieľom sa stalo maličké pohorie Chřiby na Morave. Počasie nám prialo, stúpania boli minimálne a hoci sme skoro neustále kráčali lesom, civilizácia bola priam na dosah. Čerešničkou na záver bola prehliadka hradu Buchlov. Vrelo odporúčam každému, kto chce vidieť bez zvláštnej námahy iné hory, ako naše slovenské.

Vzdialenosť
80 km
Prevýšenie
+2255 m stúpanie, -2255 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Pohoria
Česká republika: Morava - Chřiby
Voda
Ch. Radost, Gorazdova s, s. Pani, Cimburk, stud. U Mísy, Staré Hutě, Brdo, RZ Kamínka, RZ Bunč, Kudlovská dolina, pod rázc. Sypčiny, žrebčín Aryman, hostinec U Vávrů Jankovice, Zlacská s., hostinec Na Salaši, krčma Pod skalou, hrad Buchlov, Osvětimany
Nocľah
RZ Kamínka, krčma Dolní Salaš
Doprava
vlastné auto

1. deň

Osvětimany – skautské stredisko Jantár – U chaty Radost – hradisko sv.Klimenta – U Křížku – hrad Cimburk – U Mísy studánka – U hrobů – útulňa Geršlovka – Staré Hutě – Pod Vlčákem – Vlčák – rozhľadňa na Brde – útulňa pod Brdem –Roštínske polesí – Roštínska kaple – RZ Kamínka

Presuny na začiatok vandru sú tie najťažšie chvíle dňa. Budík ma vyhnal 4.35 h z postele, aby som 7.35 h bol v Skalici a mohli sme sa Milanovým približovadlom premiestniť do obce Osvětimany. Auto nechávame za miestnym Domom kultúry a pevne veríme, že ho tu o tri dni nájdeme.

Prírodný park Chřiby v Zlínskom kraji bol v roku 2000 zriadený na ploche 260 km². Okrem prírody si tu na svoje prídu aj obdivovatelia hradov a terén je veľmi vhodný aj na cykloturistiku.

Nahodili sme ruksaky na chrbát a vybrali sa po žltej značke na 7,5 km vzdialený hrad Cimburk. Asfaltka nás najprv priviedla k zrekonštruovanej horárni, kde skauti mávajú letné tábory. Úsmev na tvári nám vyvolali nadpisy Šerif, Vězení, Salon. Prehodením plachty cez drevenú konštrukciu vznikne veľká krytá jedáleň, ale teraz tu niet sa kde skryť pred nečasom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Konečne sme odbočili z asfaltky na lesnú cestu a tá nás doviedla k priehrade a chatovej osade s trampským totemom. Nateraz tu bolo mŕtvo, ale plagáty s pozvánkami na turistické pochody, ihrisko s pieskom na plážový volejbal, ale aj vtipné mená chát dávajú tušiť, že cez leto, či víkendy tu býva určite živo.

Slniečko a mierny stupák ma donútili nahodiť kraťasy a tak ku hradisku sv. Klimenta popri studničke sv. Gorazda sme dorazili už letne naladení. Podľa povesti tu boli v kostole uložené ostatky sv. Klimenta, než ich Cyril a Metod nepreniesli do Ríma. Na vŕšku je zvonkohra a Milan mi predviedol svoj hudobný talent. Kameňmi je vyložený obrys bývalého kostola a na okraji stojí drevená kaplnka. Na moje veľké prekvapenie bola otvorená. V šuplíku sme našli samolepky s pečiatkou odboru KČT Vřešovice. Neviem, koľko by u nás zostali visieť na stenách obrazy so svätými. V prípade nečasu by sa tu pohodlne ukrylo aj desať turistov.

Značka nás napokon doviedla k obnovovanému hradu Cimburk. Obnovuje ho občianske združenie Polypeje. Okrem správcu nás privítala aj figurína obesenca na hradbách. Divný folklór. Za 30,- Kč sme sa mohli poprechádzať po hrade a posúdiť, ako sa dobrovoľníkom pri jeho obnove darí. No práce majú ešte na pekných pár desiatok rokov. Nad hradnou kuchyňou je útulňa pre nich a som pevne presvedčený, že v prípade núdze tu dovolia prespať aj iným.

Po prehliadke hradu sme sa po zelenej značke vybrali na rozhľadňu na Brde. Cestou sme míňali kopu studničiek a altánkov. Tak tu naozaj nie je problém pre vandrákov, kde večer skloniť hlavu. Čakalo nás 14 km na Vlčák. Deň bol pekný, stúpania mierne, brušká sme naplnili na hrade a tak sme vykračovali v dobrej nálade. Zo značky sme si odskočili na neďaleký vŕšok ku skalám označeným ako U hrobů. Pri drevenom kríži je kameň s menom sv. Metoda. Z lesa sme vyšli na veľkú lúku, na ktorej stojí voľne prístupná poľovnícka chata Geršlovka. Na veľkej, krytej terase by sa pohodlne vyspalo 10 turistov, no ona je otvorená a človek môže využiť všetok jej komfort (piecku, stoličky, stôl, postele). Proste našinec neveriaco krútil hlavou. Poznáte niečo také zo Slovenska? V diaľke sa nám prvý krát ukázal hrad Buchlov. Okrajom lesa sme zahli doprava a zišli do obce Staré Hutě. V obchodíku sme si uhasili smäd, lebo Oskar už fakt pripekal a pokračovali ďalej. Minuli sme v lese studničku skřítka Alpa, bývalú horáreň s veľkou krytou verandou a po 3 km sme stáli pri smerovníku pod Vlčákem.

Ešte trochu stúpania červenou a budeme na rozhľadni. Ďalšie kryté altánky, proste tento kraj je rajom pre tých, čo chcú so spacákom a varičom vyraziť bez plánu, kde zložia na noc hlavu. Našli sme prameň rieky Kyjovky a na Vlčáku neveriaco pozerali na smerovník so 14 tabuľkami. K rozhľadni sme museli ešte ísť 2,5km a začínali sme toho v horúčave mať dosť. Narazili sme na pozostatky autostrády, ktorú tadeto chcel vybudovať pred II. svetovou vojnou Baťa. Verte, že sme dosť neveriaco pozerali na to, čo sme uprostred lesa pod hrebeňom našli. Ako vidno, nezmyselné nápady, ako zničiť prírodu, nie sú vlastné len súčasnej dobe. Konečne sme sa dostali ku kamennej rozhľadni, ale na naše rozčarovanie bola zatvorená. Nuž čo, občas by si mal plánovač pozrieť na internete podrobnejšie údaje. Veža je vysoká 23,90 m a do užívania ju slávnostne odovzdali 28.10.2004 po vysvätení olomouckým arcibiskupom Janom Graubnerom. Aj tu je krytý altánok, kde by sa dalo prespať. My sme však mali zabezpečené ubytovanie v RZ Kamínka a tak sme sa po modrej vybrali na posledné 3 km.

200 m pod rozhľadňou sme našli obrovskú, drevenú, kruhovú stavbu s veľkým krbom a kamennou podlahou. Je tu pravdepodobne pre zimných bežkárov, ale klobúk dolu pred našimi susedmi, toto naozaj u nás doma nenájdeme. Tu by sa vyspalo snáď aj 30 turistov. Klesajúc lesom sme vošli drevorubačom do dráhy ich lanovky na zvážanie dreva. Galantne ju zastavili, aby sme bez úrazu prešli. Na ľavej strane pod nami potôčik meandrami smeroval na rovinu a doviedol nás k Roštínskej kaplnke. Potom už len kúsok stúpania a boli sme v RZ Kamínka. Zrekonštruovali ho za peniaze fabriky R. Jelínek. Krásna drevená hlavná chata je na lúke obklopená chatkami a aj „teľatníkmi“ , kde sme sa ubytovali my. Všade okolo nás pobehovali hafani, lebo psíčkari tu mali trojdňové stretnutie. Osprchovali sme sa, navečerali sa a padli do spacákov bez dlhých rečí. Skoré ranné vstávanie, ako aj 32 km nám dalo zabrať.

2. deň

RZ Kamínka – Roštínska kaple – Bunč – Komínske skály – Komínky – Kudlovická dolina – Budačina – Zadní Březí – Sypčiny – Pod Kozincem – Jankovice – V Březičkách – U Zlacké studánky – Dolní Salaš

Spalo sa nám dobre a tak sme na druhý deň už 8.30 h naraňajkovaní vyrazili na ďalšiu púť. Zišli sme dolu ku kaplnke a po žltej vykročili do kopca k RZ Bunč, ktoré tiež zrekonštruovali za peniaze R. Jelínka. V lese sme minuli rúbaň, kde boli vzorne nazbierané konáre na kôpky. Opäť sme našli na hrebeni kus Baťovej autostrády. Miestni otvor pod ňou používajú asi na skrátenie cesty a dalo by sa tam asi pohodlne aj vyspať. Zbehli sme k RZ Bunč. Pozreli sme si pamätník partizánskeho oddielu Oľga, dali si kofolu a pretnúc hlavný cestný ťah, pokračovali v daždi lesnou cestou po červenej na Komínske skály. Vedie tu tiež Spáčilov náučný chodník a tak sme sa z tabúľ veľa dozvedeli o faune a flóre tohto pohoria.

Po 1,5 km sa ukázali na ľavej strane skaly na asi 100 m vyvýšenine. Sú do nich vytesané schody a tak sa na najvyšší bod dostane každý, kto nemá závrat. Že si ale treba dávať pozor, dosvedčuje pamätná tabula tragicky tu zahynuvšiemu Emanuelovi Rupertovi. Dážď začal byť nepríjemný a tak sme sa schovali do altánku. Keď prestalo pršať, pokračovali sme po zelenej do Kudlovskej doliny. Rozosmiala nás bránička uprostred lesa bez akéhokoľvek pokračovania oplotením. Dokonca bola uzatvorená visiacim zámkom. Asi oplotenie odniesla hrdza, či ho vôbec nenamontovali. Rozsypalova Lesní osada má asi najlepšie časy už za sebou. Pred II. svetovou vojnou slúžila mladým. Jej zakladateľa umučili nacisti v Mauthausene. Spod neďalekej kaplnky v skale vyviera voda, ktorá zásobuje osadu. O kúsok ďalej je kameňolom, kde je trochu menšia drevená rotunda, ako pod rozhľadňou na Brde. Ale aj tu by sa okolo kozuba na kamennej podlahe určite vyspalo 12 ľudí.

Značka nás zaviedla ďalej ku skalám Budačina. Je tu 5 m dlhá jaskyňa, kde vraj v 16. storočí bývali zbojníci a Rozsypal tu má pamätnú tabulu. Skalolezci tu majú vyznačených zopár ciest a na strome oproti jaskyni je vrcholová kniha. Pokračovali sme dolu kopcom k ceste a smerovníku Zadní Březí. Pracovali tu drevorubači, no napriek tomu sme sa tu na drevách naobedovali. Potom sme zase začali stúpať po lesnej ceste a obdivovali sme množstvo včiel na bahniatkach. Hore na hrebeni je kamenná studnička a poľovnícka chatka, žiaľ bez možnosti prespania. Vyšli sme na lúky Sypčiny a popri ohrade sme klesli k žrebčínu Aryman. Keďže slnko opäť začalo pripekať, dali sme si kofolu a cez okná obdivovali pasúce sa koníky. Milan si tradične nenechal ujsť možnosť podebatovať si so všetkou zverinou a ešte sa pri tom aj vyfotiť. Napokon sme sa predsa len vybrali ďalej. Došli sme k ohradám pred Jankovicami. Naľavo sa popásalo snáď dvadsať vietnamských prasiatok a napravo ovečky. Takže zase pauza a fotiť. Keď začali malé podliezať ohradu a utekať k nám, radšej sme sa vybrali ďalej. Klesli sme ku kostolíku a vzápätí začali zase stúpať do kopca nad obcou. Ukázal sa nám celý svah pokrytý slnečnými kolektormi a miestny amfiteáter, kde medzi lavicami pobehovali srnky. Obec sa hrdí pamätnou lipou, zasadenou 28.10.1919 k prvému výročiu vzniku ČSR. Vraj ju sedemkrát vytrhli a hodili do potoka a ona to prežila. Na rozdiel od tej republiky. Tá už 18 rokov neexistuje.

Blatistou cestou sme sa prehupli cez hrebeň a klesli k Zlackej studničke. Popri rybníku sme pokračovali k nášmu dnešnému cieľu – krčme v Dolnom Salaši. Teleobjektívom som odfotil na Smrekovci opadavom chavkoša nočného, aspoň Milan teda tvrdil, že ten vták sa tak volá. V krčme sme spali ako jediní. Po skvelej grilovanej večeri sme sa osprchovali a zaľahli v jednej z troch izbičiek pod strechou.

3. deň

Dolní Salaš – Horní Salaš – Duboví díl – Pod Břesteckou skálou – Pod Barborkou – sv. Barborka – hrad Buchlov – Pod Holým kopcem – Dlouhá řeka – Nad Spářovy – Osvětimany

Doružova vyspinkaní sme sa naraňajkovali a 7.40 sme už šliapali popri ďalšom rybníku do Horného Salaša a z neho proti toku potoka lesom k altánku Duboví díl. Aj tu by sa pohodlne vyspali štyria ľudia. Všade naokolo spievali vtáky ani diví a Milan mi ich do diktafónu identifikoval. Trochu rozbitou lesnou cestou, kvôli zvozu dreva, sme sa dostali k ranču Yukon. Tu zase v rybníku tak kŕkali žaby, že aj tie som nahral na diktafón. Ranč však bol opustený, asi slúži len v lete. Klesli sme ku krčme Pod Břesteckou skalkou. Nenašli sme v sebe morálnu silu a na skalu sme sa tých 200 výškových metrov nevyšplhali. Pokračovali sme radšej do kopca, lebo nás čakal hrad Buchlov a chceli sme si ho pozrieť aj zvnútra.

Keď sme stúpali popod kopec Modla, prebehli nám cez cestu srnky. Evidentne zvyknuté na ľudí a nebojace sa. Na vrchole kopca stojí kaplnka sv. Barbory, rodinná hrobka majiteľov hradu. Voľakedy tu vraj bolo keltské sídlo. Cestou k nej sme ešte našli flek T. O. 40 míle. Keďže sa do kaplnky nedalo ísť, otočili sme sa a po asfaltke prešli na hrad na vedľajšom kopci. Mohli sme si vybrať jednu z troch prehliadkových trás, no nešpekulovali sme a šli na tú, ktorá bola najskôr. Neľutujem 120,- Kč za vstupné, stálo to za to. Vrelo odporúčam každému, fakt pekné expozície. Dostali sme sa až na vežu, odkiaľ je nádherný kruhový výhľad na celý kraj. Hradné poštolky nám predvádzali akrobatické lety. Po vyše hodinovej prehliadke sme sa na hradnom nádvorí naobedovali, zbehli dolu kopcom a zase stúpali popri lesnej škôlke s krásnymi spätnými výhľadmi na hrad. Zelenou značkou sme pozvoľna klesali po asfaltke. Zastavili sme sa pri maringotkách s úľmi a majiteľ nás vzal dovnútra a všetko nám poukazoval. Možno najsilnejší zážitok z vandra. Veľmi príjemný pán a má skvelého koníčka na dôchodku.

Od neho sme pokračovali k LDT Dlouhá řeka. V lete tu musí byť snáď 200 detí a okrem iných chatiek spia ešte aj v klasických teľatníkoch. Slnko opäť pieklo a tak sme sa veľmi nepotešili ďalšiemu stúpaniu. Všade na ceste bolo kopu rozmnožujúcich sa žiab, úplné orgie. Rybník bol nimi tiež posiaty.

Konečne sme dostúpali a od smerovníka nad Spářovy sme poliami klesli do Osvětiman. Naše autíčko nás vzorne čakalo a naše unavené telá odviezlo do Skalice. Milan bol teda doma, no mňa ešte čakala cesta vlakom do Bratislavy. Aspoň som mal čas si usporiadať myšlienky. Veľmi vydarený vander a len toť pár kilometrov za hranicami.


Fotogaléria k článku

Najnovšie