Na Schneebergu som už raz bol, takže som vedel čo ma asi čaká, ale vtedy som výstup absolvoval „klasikou“ - popod lanovku okolo Edelweishütte a bolo to na jeseň, keď som už bol rozchodený a vystupovali sme po skalách, nie po snehu a v mačkách. V práci som nemal veľa času zisťovať, čo to znamená vystúpiť hore cez Breite Ries, ale aj tak som svoju účasť potvrdil. Až v piatok večer som si trošku posurfoval po internete a už vtedy som vedel, že výstup nebude prechádzka ružovou záhradou. Po zime v nohách veľa kilometrov nemám a ako poznám partiu z Lozorna, budú ako "utrhnutý vagón".

Dohodli sme sa, že chlapi mňa a jedinú babu v tejto výprave Evu, vyzdvihnú na zastávke na Zochovej ulici. Prichádzam sem krátko po šiestej, Eva už čaká a po necelej hodinke sa dočkáme aj zvyšku partie. Vinu za meškanie prehadzujú z jedného na druhého, ale hlavné je, že vôbec dorazili. Po diaľnici doháňame zameškané a okolo 9-tej parkujeme na konci dedinky Schneebergdörfl v časti Bruckerhof.

Trasa

Schneebergdörfl – Breite Ries – Keiserstein – Klosterwappen – Damböckhaus – Baumgartner – Schneebergdörfl

Výstup

Dlho sa nezdržiavame a vyrážame okolo miestnej píly do lesa. Predpoveď počasia nesklamala. Je príjemné jarné počasie, stačia nám len tričká, niektorí dokonca nahodia kraťasy. Kráčame po žltej značke poľnou cestou a šípka nás po chvíli posiela do lesa. Začína prvé stúpanie. Možno po polhodinke chôdze lesom sa začne objavovať prvý sneh. Partia sa trhá. Tak ako som predpokladal, niektorí budú šlapať ako utrhnutí z reťaze. Vychádzam z lesa a kochám sa prvými výhľadmi na masív Schneebergu a za chrbtom sa mi ukazujú výhľady na Hohe Wand a dedinku Puchberg. Dostávam sa na kamenné pole, ktorým končí žľab a odtiaľto sa mi ponúkajú prvé pohľady na celý Breite Ries. Je naozaj široký. Raj pre skialpinistov. Hore ich však veľa nešlape. Spočítal by som ich na prstoch dvoch rúk. Prví piati členovia partie sa už občerstvujú a hlásia, že zaostávam asi 5 minút. To sa ešte dá zniesť. Za sebou máme už necelé dve hodiny chôdze. Asi o štvrťhodinku nás dobieha aj Eva s Milošom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Obúvame mačky, pridávame vrstvu oblečenia, lebo fúka nepríjemný studený vietor a vyrážame stredom žľabu hore. Tu už aj rýchlici spomalia a v ich stupoch sa príjemne kráča. Prestávky na oddych využívam na fotenie. Asi v polovici žľabu ma dobieha chlapík so psom. Ide bez mačiek a cepína, ani len palice nemá. Po zdvorilostnom „Grüß Gott“ prehodíme ešte zopár viet po nemecky a keď zistí, že som zo Slovenska, prepína na češtinu. Na chvíľku sa zakecáme. Pochádza zo Zlína, ale už 7 rokov žije v Rakúsku. Bavíme sa aj o Tatrách a hovorí, že rovnako bez výstroje tu bol aj pred dvomi týždňami – v ten nešťastný víkend, kedy v našich Nízkych Tatrách zahynuli štyria ľudia. Aj pod Schneebergom bol v ten víkend rovnaký ľadový terén. Vraj sa tam vtedy zabil slovenský lyžiar a hneď mi dôjde, že palica a lyža zastoknutá v snehu v strede žľabu pravdepodobne patrili jemu. V družnom rozhovore kráčame vyššie a vyššie a začínajú sa rojiť lyžiari. Môj nový český kamarát mi vysvetlí, že títo sa vyvezú lanovkou hore, ušetria si cenné výškové metre, pretraverzujú nad žľab a spustia sa dole. A že ich bude veľa. Neklamal.

Zrejme im pešiaci prekážajú, pretože aj na tejto širokej pláni, kde je dostatok miesta na lyžovanie musia lyžovať práve po stopách nášho predvoja a za nami zas likvidujú naše stopy a tak si musíme vyšlapávať nové stupy. Dokonca si niektorí nenechali ujsť príležitosť a ofŕkali nás snehom. Podľa reči boli medzi nimi aj Slováci. Mám na nohách mačky, tak kráčam vpredu, ale po čase mi už dochádzajú sily, tak púšťam kolegu so psom pred seba. Bez mačiek to bude mať ťažké.

Spomínam si na svoje prvé pokusy na skialpoch v januári tohto roku, kedy som šlapal na pásoch po kraji zjazdovky na Chopok a našli sa inteligenti na lyžiach a snowboardoch, ktorým sme boli očividne tŕňom v oku a museli nás zasypať snehom. Tu sa deje niečo podobné. To už sa tolerancia vytráca aj z hôr? Viem, že sme šli stredom žľabu, ale to bola pre nás ideálna stopa. Ľavá strana žľabu bola v tieni a tým pádom zamrznutá a na pravej strane padali kamene uvoľnené pôsobením slnka, ktoré roztápalo sneh. Zaujímavé, že tých pár skialpinistov, ktorí šľapali hore peši, nemali s nami žiaden problém, naše stopy im neprekážali, spúšťali sa ďaleko od nás.

Široký žľab sa zužuje, stopy už vôbec nevidno, lyžiari nám ich zasypali. Sneh je na niektorých miestach nahrnutý na hromadách, objavujú sa ľadové polia. Na koniec žľabu chýba 50 m. Možno menej. Sú to nekonečné metre. Mačky zasekávam do ľadu, sem-tam sa šmyknem a mačkou si robím zárez do topánky. Podcenil som voskovanie topánok a už cítim, že mám mokré nohy, čo mi nepridáva na pohode. Stúpam štýlom – 5 krokov a pauza.

Dobiehajú ma poslední dvaja členovia našej skupiny. Na hrebeni sa mihne pes, patriaci Čechovi, ktorý so mnou šlapal hore, ale majiteľa nevidno. Vystupujeme na hrebeň a pokračujeme k Fisherhütte. Odtiaľto vidíme prvú päťku ako stúpajú na kopček ku krížu na druhom vrchole Schneebergu – Klosterwappen. Spojíme sa vysielačkou a dohodneme sa, že nás počkajú pri kríži. Posilníme sa z vlastných zásob, dáme si „vrcholovku“ a chcelo by to aj nejaké pivko na zahnanie smädu. Idem pozrieť do zimnej izby chaty Fisherhütte, no tu sú už len prázdne fľaše. Necháme si teda zájsť chuť a pokračujeme ďalej za našimi kolegami. Pri kríži dáme spoločnú fotku, obdivujeme zamrznutý vysielač, či čo to tam je za budovu. Teraz je to aj tak len kopa snehu a ľadu. Spomenieme aj Čecha so psom a dozvedám sa, že pes majiteľovi odbehol a ten ho teraz hľadá po vrchole.

A tu sa mi stalo niečo, čo som ešte nikdy na túre nezažil. Dostávam strašné kŕče do lýtok. Miloš sa mi priznáva, že on je na tom rovnako. Len on má kŕče v stehnách. Vo vrecku mám hroznový cukor s magnéziom, tak hádam zaberie.

Zostup

Urobíme ešte pár záberov a treba sa nám pobrať dole. Pôvodne sme chceli zliezať žľabom Krumme Ries, ale nakoniec z bezpečnostných dôvodov volíme klasiku – okolo Damböckhausu, kde sa konečne zbavujeme mačiek, popri kaplnke Elisabethkirche, kde padne za obeť zopár nohavíc pri prekračovaní plotíka z ostnatého drôtu, po snehu na kosodrevine, kde sa sem-tam prepadávame po pás do snehu až k medzistanici Baumgartner, kde nás dobehne náš český kamarát, ale bez psa. Spomenieme mu, že sme ho videli na hrebeni a on sa trošku poteší. Myslíme si, že pes sa vybral po svojich stopách dole Breite Ries a bude čakať pri aute. Zaželáme mu veľa šťastia a ešte chvíľku oddychujeme.

S poslednými lúčmi svetla kráčame popri koľajniciach zubačky, ktoré sa občas strácajú pod veľkou vrstvou snehu a prichádzame k domčeku (podľa mapy A. Kögler haus), pri ktorom odbočíme doľava na žltú značku a prudko klesáme lesom. Musíme padnúť viac ako 600 výškovým metrov, kým sa dostaneme k autu a v lese nás čaká mix snehu, ľadu a blata. Úspešne sa stretáme všetci ôsmi pod lesom pri potoku a spoločne kráčame poľnou cestou k autu. Tento úsek sa zdá byť nekonečný. Už pri svetle pouličných lámp prichádzame k autu, prezliekame sa do suchého a chystáme sa na odchod. V tom sa pri nás objaví auto s českou ŠPZ a náš český kamarát nám oznamuje, že pes sa nenašiel. Na obojku má však telefónne číslo. Hádam ho niekto nájde a odovzdá majiteľovi.

Záver

Napriek malým nepríjemnostiam všetko dobre dopadlo, zažili sme zas niečo nové na horách a strávili pekný deň v prírode. Topánky sa vysušia, rozmočené nohy tiež a ostáva len konštatovať, že aj v zime treba na sebe makať, lebo potom sa na jar človek trápi, kým sa rozchodí. A snáď sa aj pes našiel.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek