Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Bežky Tročany – Rešov a späť

Perinbabka nám tento rok nadelila presne toľko, koľko sme si zaslúžili. A ešte malý prídavok navyše. Pri výbere sobotňajšej trasy som teda dostal voľnú ruku, pretože podmienky budú pre bežky vhodné kdekoľvek. Do kopcov sa mi však veľmi nechce, krúžim očami po mape, až ju zbadám v Ondavskej vrchovine. Dolinu medzi obcami Tročany a Rešov, k tomu prísľub lesnej cesty a podľa satelitu aj lúčny hrebeň pri návrate späť. Kilometre sedia, prevýšenie tak akurát a okruh je len povinným bonusom k autu.

Vzdialenosť
17 km
Prevýšenie
+400 m stúpanie, -400 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 19.02.2012
Pohoria
Nízke Beskydy: Ondavská vrchovina
Trasa
Voda
Tročany, Rešov
Doprava
Bardejov (vlak, bus) - Tročany (bus)
SHOCart mapy
» č.1113 Bardejov a okolie (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: trocany.gpx

Trasa

Tročany – dolina Rešovky – Rešov – Andrejova hora – Michalova hora – Dukance – Tročany

Dobrý výber

Ranná cesta ubehla rýchlo, horšie je to s parkovaním. Ulička na konci dediny je odhrnutá na šírku auta, takže overujeme schopnosti „všehrabu“ a odstavujeme v snehu. Bežky putujú z kufra na cestu a po rozhliadnutí mierime okolo posledných domov do doliny. Hups, chyba. Cesta sa končí vo dvore, takže návrat a po druhej strane potoka už razíme stopu v skvelom snehu. Počasie sa síce umúdriť nechce, no je len pár stupňov pod nulou, takže pohodička. Hlavne, nech nefúka a neprší.

Lezieme obyvateľom, ako sa hovorí, poza humná, cestička sa stráca kdesi pod snehom a vedľa nás zamrznutý potok. Netreba nás dlho prehovárať a už si to šinieme ľadovým korytom v stopách miestnych korčuliarov. Nakoniec ale vychádzame na konci vedľajšej ulice a na všeobecnú radosť sa do doliny vinie úhľadná bežkárska stopa. Masírujem si ego nad náhodným výberom dnešnej destinácie, ktorý nakoniec nebol až tak zlý. Po pešiakoch ani stopy, vyjazdené tak akurát, len paličky sa zabárajú o niečo viac. Pravá noha strieda ľavú, stúpame len tak ledabolo. Míňame poľovnícku chatku aj „lavóre“ po našich predchodcoch. Asi bolo pri tej chate poriadne veselo, keď sa aj na rovinke vytrepávali do snehu.

Pokojným tempom sa kocháme síce čiernobielou, no živou prírodou. Množstvo srnčích stôp, vypasené krmelce a občas aj biele zadky z lesa usvedčujú zver zo svojej prítomnosti. Prekonávame zákruty, križujeme diviačie chodníčky a postupne vychádzame z lesa do otvorenejšieho záveru doliny. Slniečko by sa aj snažilo predrať, no biela perina nad hlavami mu veľa šancí nedáva. Cesta sa stratila, stopa prakticky tiež, takže ideme priamo pomedzi trčiace steblá akejsi vysokej trávy. V lete je tu asi dosť mokro, no dnes je voda v skupenstve tuhom. Pri poctivo zazimovanej včelej farme si dávame krátku pauzu. Vyzujem sa z lyží, spravím krok vedľa a hups..., po stehná v snehu. Bolo by to veruže radosti, keby sme šli napešo! Zhltneme neskorú desiatu, termoskový čaj so snehom, nejaké to sladidlo a pokračujeme ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Starostlivosť o zver tu naozaj funguje, po stromoch sú rozvešané drôtené sieťky s lojom pre vtáctvo a obďaleč aj nejaké kopy kukurice. Pomaly sa však napájame na poľnú cestu a vychádzame na dolnom konci dediny Rešov. Nikde ani nohy, mĺkve komíny, len kdesi z horného konca sa ozýva chlpatý strážnik. Na posyp tu kameň nepoužívajú a soľ je drahá, takže môžeme pohodlne lyžovať po ulici na špičkovo odpluhovanom povrchu. Obchádzame obecný úrad a prudkým výšvihom ideme ku kostolu. Nezdá sa to, ale tých pár výškových metrov poriadne mení podmienky. Hmla, studený vietor a sneh sa derie do očí.

Snehom zavalení

Pôvodný plán je vrátiť sa po hrebeni a rozhodne sa ho nemienime vzdať hneď v úvode. Krátka porada a ideme na prieskum pokračovania. Pri absencii vychodenej stopy to otočíme a vrátime sa po tej svojej cez dolinu. Vychádzame na horný koniec dediny a nie je to až tak zlé, ako sme predpokladali. Traktor s pluhom sa tu otáčal, no nejaké náznaky pokračovania predsa len existujú. Pri poslednom dome vidíme apokalypticky odparkované auto, ktorému by zo snežného tunela nevytŕčala ani anténa. Domáci sa prekopali aspoň k smetnej nádobe a odkrytý vrchol poštovej schránky je symbolom, že život funguje podľa zabehnutých koľají. Prekonávame mantinel a mierime do bielej tmy v ústrety neznámu. Bez navigácie na krku by som sa na zvlnenom odlesnenom hrebeni otočil, no takto si to azimutovo smerujeme od kríža ku krížu.

Od Šipotskej hory sa napája čerstvá stopa, no pokračuje kdesi do doliny smerom na Kobyly. Otáčame to teda naľavo a po značke sa začíname prebojovávať smerom na juh. Na „offroad“ bežkách sa do prašanu zavŕtavam povyše kolien, našťastie nie je pred nami strmé stúpanie. Popod les sa držíme občasných značiek a vchádzame do bukového porastu. Konečne mimo vetra a s jasnou orientáciou. Vykračujeme si, občas schytáme čosi za krk, vyplašíme nejaké to zvieratko. Záver je už relatívne blízko, no ešte stále dosť ďaleko. Na starom rúbanisku orientačne kufrujeme a tak poctivo obieham všetky stromy na okolí, kde sa čerstvo maľovaná značka schováva. Samozrejme že presne tam, kde sme pred časom s jej hľadaním začali, stačilo prejsť ešte 2 metre...

Druhé značkárske pochybenie na seba nenechá dlho čakať, keď po značke vylezieme z lesa na lúky a o kúsok vedľa vychádza po ceste značka ďalšia. Môj parťák sa rozhodne prísť záhade na koreň, nech vie, kde sa to rozdelilo na novú a ešte novšiu vetvu. Vraj nie až tak ďaleko. Na hrebeni je nafúkaný tak meter snehu a už ani lyže jeho množstvo nezvládajú. Výstup na plochý vrchol k triangulačnému kolíku sa tak stáva bojom o každý krok. Za nesmelým výhľadom na Janovce musím prekonať elektrický ohradník. Aké však zažijem prekvapenie, keď mi zalomcuje rukavicou!

Naštartovaný externým dobíjaním nafotím sivobielu panorámu a podujmem sa na opätovný návrat za plot. Slniečko tu ale zjavne kúsok zaúradovalo, pod tenkou škrupinkou prašanu je lepkavá roztopená vazelína a stačí sekunda zastavenia lyže a zbieram tej plastelíny na kilá. Chtiac-nechtiac musím pridávať do kroku a pripadám si, akoby som sa snažil kráčať po vode nadľahčovaný vlastným batohom. Vchádzame do uličky medzi elektrickými plotmi, kde by mal nasledovať už len finálny zjazd do dediny. Alchymistu s voskami nechávam ordinovať liečebnú kúru pre sklznice a spúšťam sa len tak nasucho. Po prerazení snehových jazykov, odrazení útoku zákernej elektriny a zvalení svojej schránky pod trnkový ker, vyčkávam na parťáka. Dopadol o niečo lepšie a zastavuje elegantným pluhom rovno pri mne. Chlpaté kravičky sa na nás dosť začudovane dívajú, no po pozdrave „čaute kočky“ len niečo zabublajú a otočia nám zadky. Nevadí, hodíme serpentínu v traktorovej koľaji a tanečným krokom vplávame znova do dediny Tročany. Naozaj sa akosi oteplilo, zo striech tečie voda, no snehu je ešte stále dostatok na to, aby sme si mohli dať elegantný korčuliarsky záver dole ulicou.

Trocha histórie

Zákusok si dávame prakticky nakoniec v podobe dreveného kostolíka. Ako inak, gréckokatolícky chrám zo začiatku 18-teho storočia skrýva vo svojich útrobách prastaré ikony. Novotou svietiace šindle možno nie sú tým pravým starosvetským "pokochaníčkom", no aspoň vidieť snahu o záchranu toho mála, čo tu po našich predkoch ešte zostáva. Na informačnej tabuli sa dozvedáme základné informácie, rovnako nachádzame aj číslo na sprievodcu interiérom. Túto možnosť pre dnešok vynechávame a mierime k autu, mysliac na vyhrievané sedadlá a kúrenie pustené priamo na skrehnuté nohy.

Fotogaléria k článku

Najnovšie