Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Skalnatá a Veľká homoľa z Rybníčka

Ste "štamgasti", či "mapovači"? Spomedzi dvoch extrémov turistického správania máme s Aďkou jednoznačne bližšie k tým, čo si postupne kreslia pomyselnú mapu navštívených miest. Len zriedkavo opakujeme tie isté túry a keď už máme rovnaký cieľ, volíme aspoň novú, neznámu trasu. Ako aj teraz - na známe a obľúbené sedemstovky Malých Karpát nad Modrou, severne od sedla Pezinská Baba.

Vzdialenosť
22 km
Prevýšenie
+950 m stúpanie, -950 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 01.04.2012
Pohoria
Malé Karpaty
Trasa
Voda
Čermák - Modranská baba
Doprava
Pezinok (vlak, bus) - Pezinok, Cajlanská ulica-dolina Stupy (bus)
SHOCart mapy
» č.1078 Malé Karpaty, Bratisla (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: 2012-0401-Skalnata.gpx

Desiatky turistov sem mieria víkend, čo víkend - športovejší z Modry, ostatní zo "Zošky", veď ako inak? Pohľad do mapy prezradí, že to veru pôjde aj inak a celkom zaujímavo. Spod Pezinského hradu si rozcvičíme nôžky smerom k horárni Rybníček, odkiaľ sa už ponúka atraktívna a nenáročná okružná trasa, spájajúca viacero prírodných aj historických lákadiel.

Trasa

Pezinský hrad – Rybníček – sedlo pod Javorinou – Skalnatá – Zbojnícke – Veľká homoľa (rozhľadňa) – Kamenná brána – Rybníček – Pezinský hrad

Na úvod stredovek

Východiskový bod je dostupný veľmi jednoducho - z cesty na Babu stačí odbočiť doprava do dolinky oproti bývalému kameňolomu (dnes tu sídli Veteran club), presne v mieste, odkiaľ štartujú preteky do vrchu. Nemotorizovaní vyskočia na autobusovej zastávke Stupy, my zaparkujeme hneď skraja pred T. O. Rybníček a môžme vyraziť. Kam? Priamo nad sútokom Rybnického aj Cajlanského potoka sa týči hrebienok, kde boli v roku 2001 objavené pozostatky hradu. Do trinásteho storočia stál nad skupinou banských osád, známych ako Zumberg s úlohou chrániť blízke náleziská zlata a cestu na Záhorie cez sedlo Javorina. Po dobytí českým vojskom v roku 1271 stráca svoj význam. Hore je 30 metrov dlhá, 1,5 m široká sonda a iné stopy po archeologických vykopávkach. Výhľady do dolín, ktoré skala oddeľuje sú obmedzené, tak zbiehame naspäť a pravou z nich vykročíme.

Do kraja huncokárov

Asfaltka za závorou nás vedie dnom doliny Rybnického potoka k horárni Rybníček. Spestrením sú prvé dve tabule lesného náučného chodníka. Tretiu si čítame o dva kilometre ďalej pri vkusne zrekonštruovanej horárni, ešte žiari novotou. Je tu aj prístrešok s ohniskom. Dozvedáme sa o pohnutej histórií nemeckých drevorubačov - huncokárov, obývajúcich tieto miesta po dve storočia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Huncokári - holzhackeri (z Holz - drevo, Hacke - sekera), pôvodom z Bavorska, Tirolska a Štajerska sa usadili najmä na Palffyovských majetkoch v polovici 18. storočia. Prišli na pozvanie vrchnosti, ako skúsení drevorubači, disponujúci novými postupmi ťažby dreva, ktoré tu ešte neboli zavedené. Ich služba mala dedičný charakter, bola odmeňovaná zárobkom a právami ako užívanie domu, záhrady, role a kosnej lúky, chov dobytka. Spôsobom života zostala táto skupina sociálne izolovaná na horských samotách, najmä v okolí Modry - Piesku. Začiatkom druhej svetovej vojny žilo v Malých Karpatoch približne 800 ľudí, hlásiacich sa k "horským ľuďom". Na základe ríšskeho branného zákona však museli narukovať a väčšina z tých, čo prežili, bola podľa premisy o kolektívnej vine deportovaná do Nemecka. Okrem Rybníčka dnes navštívime viacero miest, kde huncokári hospodárili a kde ich stopu ešte stále vidno.

Na Čertovom vrchu sobášia sa čerti

Od Rybníčka pokračujeme dolinou potoka Blatina po žltej značke do sedla pod Javorinou. Končí tu náučný chodník, aj rozbitá asfaltka - až sem sa dá pohodlne dobicyklovať aj dokočíkovať. To už máme za sebou prvú z množstva dnešných snehových prehánok. Prvoaprílové počasie sa nenecháva zahanbiť. Čerstvo poprášeným chodníkom stúpame pod vrchol Čertovho kopca, červená značka nás vedie priesekom po niekdajšom elektrickom vedením, ktoré tu napájalo vysielač. V klesaní ku Skalnatej strieda lúče slnka opäť biela smršť, míňa nás osamotený cyklista a štvorčlenná skupinka. S výnimkou dvojice ďalej na Veľkej homoli jediní turisti, ktorých sme dnes stretli. Na tomto úseku je potrebné obchádzať viaceré polámané a vyvrátené buky v polome.

Na Skalnatej sa vynárame z lesa opäť na slniečku a dávame si pauzu na krátky obed s menovaním okolitých kopčekov - Vysoká, Vápenná, Čierna skala, Veterlín, Záruby, Jelenec a Geldek, Kukla, Veľká Homoľa,... Keď odfotíme najpopulárnejší strom v Hiking galérií, môžeme zase utekať pred ďalším poryvom vetra s vločkami. Strmý zošľap smerom na Čermák je tradične šmykľavý. Až na lúku sa nám zachádzať nechce a trasu si skracujeme krížom cez kótu Tri kopce.

Ďalšie šantenie na rozhľadni

Tento úsek trasy bukovým lesom si pamätám spred piatich rokov. Lesná cesta je blatistá, ale nie až tak, ako som sa obával. Napriek tomu si kúsok za rázcestím Zbojnícke hľadáme ďalšiu skratku. Jedným z chodníkov sa odpájame zo zelenej značky a okrajom vyčisteného rúbaniska stúpame pohodlne až na vrchol nášho ďalšieho cieľa. Za nami sa otvára pekný výhľad naspäť na Skalnatú s Vysokou.

Z prístrešku pod rozhľadňou na Veľkej homoli sa práve balí odchádzajúca dvojica. Nik iný tu nie je, sezóna sa len rozbieha. Od minulej návštevy tu pribudla zasklená vitrínka. Osviežim si známe informácie o stavbe, poprezerám dokumentačné fotky a švihám po schodoch za Aďkou, ktorá si to namierila rovno hore. Kým ju dobehnem, už sa vracia - kvôli ďalšiemu kolu prvoaprílovej metelice, čo sa rozhodla zatancovať si s drevenou konštrukciou. No ledva zbehneme 20 metrov do prístrešku, obloha sa roztvorí v idylické modré nebíčko. Slniečko zas praží, stromy pučia, vtáčky vreštia ako besné. Beriem schody po dvoch, nech stihnem čosi vidieť a spraviť zopár záberov na porovnanie. Obvyklá vrcholová ružica so smermi a vzdialenosťami k miestam, čo odtiaľto vidno je tu spracovaná geniálne - obkolesuje celú vyhliadku zapustená na zábradlí.

Návrat lezeckými cestičkami

Po polhodinke na vrchole sa vyberáme na zostup príjemne klesajúcim chodníkom na západ. Za Tromi jazdcami, osamotenými lezeckými skaliskami, sa odpája zelená značka dole do vychytenej Kučišdorfskej doliny. Keby sme boli odkázaní na spoje, tak asi zostúpime tam. Takto pokračujeme rovno ďalej zalesneným hrebienkom, lemujú ho skupiny väčších, či menších skál až po výraznú Kamennú bránu. Aj tu sú vytýčené zaujímavé lezecké cesty, sú kratučké, ale určite vhodné na tréning. Predposledná geocache na trase je uložená konvenčne, takže lezením sa nemusíme príliš unúvať. Po preskúmaní terénu sa spúšťame po chodníkoch a zvážniciach naspäť k Rybníčku, kde po štyroch hodinách uzavrieme kolečko.

Aj počasie sa na záver dňa umúdrilo, takže zakrátko v dobrej nálade doklusáme k autu. Ešte fotka prístrešku tunajšej trampskej osady (aktuálne je tu dosť neporiadok) a spokojne mierime domov. A ďalší kúsoček mapy máme prebádaný.

Fotogaléria k článku

Najnovšie