Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Folkmarská skala

Folkmarská skala (915 m) sa nachádza v Slovenskom rudohorí neďaleko známej Kojšovskej hole priamo nad obcou Kojšov (rodisko Juraja Jakubiska). Poskytuje nádherné výhľady do blízkeho i ďalekého okolia. V prípade priaznivého počasia možno pozorovať aj Vysoké Tatry. Prístupové cesty vedú z Kojšova, z Folkmarského sedla, prípadne z Ružína.

Vzdialenosť
33 km
Prevýšenie
+1192 m stúpanie, -1474 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 20.10.2004
Pohoria
Volovské vrchy
Trasa
Voda
prameň sv. Gregora, rekreačná oblasť Ružínska priehrada, Kráľova studňa
Doprava
autobus z Košíc (smer Gelnica, Krompachy), prípadne vlak do Margecian a odtiaľ autobus
SHOCart mapy
Volovské vrchy (VKÚ č. 115)

Trasa

Folkmarské sedlo – Folkmarská skala (1:45) – Ružín (2:10) – Sivec (1:30) – Vysoký vrch (1:55) – ch. Hrešná (2:15) – Čermeľ (1:10)
Trasa sa nemusí absolvovať celá, na Ružíne (hotel Sivec) sa dá nastúpiť na autobusové spoje.

Opis túry

V októbrové ráno o 7:20 nastupujem na košickej Lokomotíve na autobus smer Gelnica. Lístok si kupujem na zastávku so zvláštnym názvom Veľký Folkmar-Miklipark. Po vystúpení pokračujem najprv približne 300 metrov po hlavnej ceste ku prameňu sv. Gregora, ktorý sa nachádza na ostrej pravotočivej zákrute. Tu už odbočujem hore do lesa. Cesta je veľmi zlá a zarastená a snažím sa nájsť žltú značku. Po chvíli sa mi to podarí, ale som už celý premočený od rannej rosy. Turistický chodník spočiatku vedie roznobežne s hlavnou cestou, ibaže o nejakých 20 metrov vyššie lesom. Miestami sa odhaľujú pekné výhľady smerom na dolinu Ružínskej priehrady a ranná jesenná hmla čaruje naozaj pekné obrázky. Asi po 30 minútach cesta prichádza ku Folkmarskému sedlu, kde sa zatáča doľava a opúšťa tak hlavnú cestu. Pokiaľ sa niekto vyberie na Folkmarsku skalu autom, tu je možné ho pri ceste pohodlne a relatívne bezpečne odparkovať. Poľné ‘parkovisko‘ sa nachádza pri osamotenom strome s krížom tesne pri začiatku prudkého klesania. Ja však pokračujem ďalej po žltej značke. Po ceste sa otvárajú ďalšie pekné výhľady už aj smerom na sever. Dole vidno Veľký Folkmár, v mojom prípade je ešte ukrytý v rannej hmle. Chodník je veľmi pohodlný s mierny stúpaním, takže je určite vhodný pre každého. Nachádza sa na ňom niekoľko veľmi pekne a pútavo spracovaných informačných tabúľ, z ktorých sa môžeme dozvedieť mnoho zaujímavostí o histórii tejto oblasti – či už o baníctve, uhliarstve ale aj o partizánskych bojoch. Stúpanie sa mierne zvyšuje a asi po 50 minútach od Folkmarkého sedla prichádzam na križovatku s pamätníkom venovaným miestnym partizánom z čias Slovenského národného povstania. Na križovatke je nutné odbočiť z širokej lesnej cesty doprava na úzky chodníček (stále po žltej značke). Cesta už vedie hustejším lesom a po chvíli začína strmé stúpanie. Asi po 30 minútach prichádzam na vrcholovú čistinku. Ako prvú zbadám známu Kojšovskú hoľu s meteorologickou stanicou. Pokračujem až ku samotným skalám. To sa už v diaľke objavujú aj Vysoké Tatry. Priamo podomnou je dedinka Kojšov, ktorá je síce najprv v hmle, ale tá sa pochvíli rozplynie. Výhľady sú naozaj nádherné. Po polhodine strávenej na vrchole a doplnení energie je čas pokračovať. Zostupujem strmou cestou smerom do sedla Zemičky. Na suchom jesennom lísti sa riadne šmýka, tak to ide trochu pomalšie (aj keď niekedy naopak). V sedle žltá značka odbočuje dole do Kojšova, ja však idem po zelenej značke na opačnú stranu dolinou potoka Zlatník smerom k Ružínskej priehrade. Pohodlná lesná cesta sa neskôr mení na asfaltovú a asi po hodine sa objavujú prvé rekreačné chaty. Slniečko už pripeká a je naozaj nádherný jesenný deň. Po ďalšej polhodine prichádzam do centra rekreačnej oblasti. Keďže je pracovný deň a už pokročilá jeseň, nikde nie je ani živej duše. Tu je možné trasu ukončíť a nastúpiť na autobus.

Keďže je ešte len poludnie, rozhodujem sa pokračovať ďalej na Sivec a po hrebeni pešo až do Košíc. Po kofole na Bradane (reštaurácia a možnosť ubytovania) pokračujem ďalej po zelenej, ktorá za cestným mostom odbočuje doľava. Neďaleko odbočky je na pravej strane vo svahu prameň, kde je možné nabrať si vodu. Asi po 500 metroch chôdze po asfaltovej ceste zelená značka odbočuje doprava hore do lesa na lesnú zvážnicu. Miesto odbočenia sa dá ľahko minúť, tak odporúčam zvýšiť pozornosť. Začína stúpanie najprv lesom, neskôr po lúke opäť s peknými výhľadmi. Asi po hodine som v sedle Priehyba pod Sivcom, odkiaľ je navrch už len na skok po žltej značke. Sivec je pomerne známy a často navštevovaný bod, hlavne obyvateľmi Košíc. Podrobnejšie tu bol opýsaný už v inom príspevku aj s okolitými početnými jaskyňami. Z vrcholu sa vraciam späť do sedla a opäť po zelenej pokračujem smerom na Vysoký vrch. Cestu pomerne dobre poznám a tak viem, čo ma čaká. Tajne dúfam, že chodník už je v lepšom stave, realita je však krutá. Spočiatku je všetko v poriadku, neskôr značku strácam – zrejme som neodbočil z lesnej cesty a keď tá už začína podozrivo klesať, rozhodnem sa ísť lesom naspäť hore na hrebeň. Asi po pol hodine predierania sa kriačinami naďabím na zelenú značku – avšak bez žiadneho náznaku chodníka. Intuitívne pokračujem ďalej približným smerom, až prídem na rázcestie s modrou značkou, ktorá vedie na Malý Ružínok. Objavuje sa aj zelená, avšak po ďalších pár metroch opäť záhadne mizne aj s chodníkom. Orientujem sa už len podľa najbližšieho kopca s názvom Pokryvy. Keďže v oblasti je dosť zanedbaná lesná škôlka, je to naozaj drina. Správnosť ‘cesty’ mi potvrdzuje aj niekoľko rebríkov, pomocou ktorých je potrebné preliezť plot škôlky na niekoľkých miestach. Približne na Pokryvách už nachádzam celkom zjazdný chodník. Názov určite nie je náhodný – hlavne na jar neodporúčam tadiaľ prechádzať v krátkych nohaviciach - iba ak by ste sa chceli zbaviť reumatikých potiaží.

Zrazu asi 100 metrov predomnou na lesnom chodníku zbadám zviera. Najprv predpokladám, že ide o jeleňa alebo srnu – tých som už cestou stretol niekoľko. Po bližšom prizretí však zisťujem, že jeleň to nie je – skôr sa to podobá na kravu. Ale čo by tá robila v hustom lese ďaleko od civilizácie? Vyťahujem fotoaparát a pomaly sa prikrčený približujem. Pri vzdialenosti asi 50 metrov identifikujem zviera ako muflóna. Nemám znalosti o tom, či muflóny žijú v okolitých lesoch. A tak fotím a ďalej sa približujem. Zviera ma už zbadalo a obzerá si ma. Keď som pri ňom už tak na 15 metrov, začína mi to byť podozrivé. Tie jeho rohy nevyzerajú úplne mierumilovne. Napriek tomu som skúsim ísť ešte bližšie a tuším, že to asi nebude bežný obyvateľ týchto lesov. Niekoľko kilometrov odtiaľ sa totiž nachádza zoologická záhrada. Zviera si ma len nepohnuto obzerá, avšak po prekonaní jeho ochrannej hranice sa zrazu rozbehne a mizne v lese.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Potešený z dobrého ‘úlovku’ pokračujem ďalej do sedla Repy pod Vysokým vrchom. Tu sa zbieha niekoľko turistických značiek. Ja pokračujem po červenej (Cesta hrdinov SNP) smerom na Kavečany. Pomaly sa zmráka a tak pridávam. Míňam odbočku ku Kráľovej studni (modrá značka, asi 5 minút je prameň vody). Na ľavej strane chodníka sa objavuje betónový plot už spomínanej zoologickej záhrady. Cesta v zime slúži ako trať pre bežkárov a v lete sa tu preháňajú bicyklisti. Okolo 19:00 prichádzam na Hrešnú, kde končia lyžiarske vleky. Stojí tu síce veľká chata, tá však už roky býva otvorená len v čase zimnej lyžiarskej sezóny a aj to len cez víkendy. Červernou je možné pokračovať cez záhradkársku oblasť až do Čermeľského údolia. Keďže už je tma, rozhodujem sa zbehnúť dole do Kavečian a mestskou dopravou (autobus č. 29) už idem do Košíc.

Celú trasu je možné absolvovať aj po častiach. Samotná Folkmarská skala je vhodný nedeľný výlet aj pre rodiny s deťmi.

P.S. Fotografiu spomínaného zvieraťa som ukázal aj môjmu známemu – poľovníkovi. Ten mi potvrdil, že ide o muflóna. Asi mesiac po tom som sa v miestnych novinách dočítal, že medzi rodinnými domčekami nad sídliskom KVP sa našlo zviera, podobné muflónovi. Kontaktovali najprv ľudí zo zoologickej záhrady, tí však tvrdili, že im nič nechýba. Až neskôr sa prišli pozrieť a vyšlo na javo, že to nie je muflón, ale paovca hrivnatá z ich chovu. Zaslal som im aj moju fotografiu a potvrdili mi, že ide o to isté zviera. Paovca hrivnatá (Ammotragus lervia) žije v horských oblastiach severnej Afriky (pohorie Atlas) a je vedená v medzinárodnej Červenej knihe ohrozených druhov. Tento samec im ušiel už druhý raz a takto si užil aspoň mesiac slobody.

Fotogaléria k článku

Najnovšie