Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Drevené cerkvy a okolie Dukly

Ak by sa ma niekto opýtal, čo je najcharakteristickejšie pre východ Slovenska, asi by som odpovedal, že sú to drevené cerkvy. Musím však priznať, že som ich zatiaľ veľa nenavštívil. A tak sme sa rozhodli, že venujeme celé nedeľné predpoludnie práve návštevám týchto cerkví a zvyšok dňa strávime ľahšou túrou v okolí Duklianského priesmyku. To sme však ešte netušili, že na hrebeni je ešte vyše pol metra neprešľapaného snehu a z ľahkej túry sa razom stalo úmorné brodenie sa až do zotmenia.

Vzdialenosť
21 km
Prevýšenie
+455 m stúpanie, -455 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 18.03.2012
Pohoria
Nízke Beskydy
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 620 m n. m.
  • Najnižší bod: 375 m n. m.
Voda
studnička pri posede a chate Šivarná
Doprava
autom, autobus do Nižného Komárnika z PO alebo zo Svidníka
SHOCart mapy
» č.234 Pieniny, Severný Spiš,… (1:100.000)

Skoro ráno už nervózne pochodujem po byte a plaším mamu aj jej priateľa, len aby sme toho stihli čo najviac. Poslednú dobu zvykneme v takomto zložení chodievať na túry dosť často, čo ma naozaj teší. V batohu konči ďalekohľad, oblečenie, voda, čaj a samozrejme aj niečo pod zub. Na moje pripomienky typu: „Načo nám je toľko jedla?“, už mama akosi ani nereaguje a automaticky všetko končí v útrobách batoha. Sadáme do auta a odchádzame z Prešova, zatiaľ čo ešte väčšina ľudí si vychutnáva nedeľňajšiu pohodu pod perinou.

Kilometre sa míňajú, míňame aj Svidník a našou prvou zastávkou je Ladomírová. Obec ležiaca zopár kilometrov severnejšie od Svidníka s krásnou staručkou drevenou cerkvou sv. Michala Archanjela, ktorá je od roku 2008 zapísaná v kultúrnom dedičstve UNESCO. Cerkva bola pôvodne postavená v roku 1742 bez jediného klinca, niekoľkokrát bola poškodená a znova zrekonštruovaná. Nechcel by som sa podrobnejším opisom a histórií týchto cerkví venovať rozsiahlo, je toho plný internet a články s veľkým množstvom faktov akosi v dnešnej uponáhľanej dobe nezaujmú. V útrobách cerkvy práve prebiehala bohoslužba a tak sme sa radšej ostali dívať len zvonku.

Našim ďalším cieľom bola drevená cerkva v Krajnom Čiernom. Maličká, medzi horami učupená dedinka s dvomi drevenými cerkvami. Náš zaújem bol však len o zrubovú cerkvu sv. Bazila Veľkého. Stavba bola postavená koncom 18. storočia. Už zdiaľky pôsobila táto útla stavba tajomným dojmom. Vo vnútri opäť zneli hlasy veriacich a tak sme ich nechceli rušiť. Prezreli sme si kostolík z každej strany a zamierili za ďalšími.

Nevynechali sme ani cerkvy v Hunkovciach a v Korejovciach. Obe cerkvy sú z 18. storočia. Prezreli sme si ich z každej strany a opäť sme zamierili za ďalšími cerkvami v Bodružali a v Miroli. Typicky slovenskými cestami-necestami sme po pár minútach v obci Bodružal. Veľmi majestátna stavba chrámu sv. Mikuláša sa vypína nad obcou, akoby nad ňou držal stráž. Tento chrám, ktorý pochádza z roku 1658, je jednou z najstraších drevených sakrálnych stavieb východného obradu u nás. Naozaj výnimočná stavba, ktorej na kráse pridáva ešte aj vstupná brána a oplotenie taktiež celé z dreva. Tu stretávame aj prvých návštevníkov, ktorí prišli obdivovať tieto stavby tak ako my. Pri chráme ochrany presvätej Bohorodičky v Miroli už nestretávame nikoho, vlastne celá dedina je úplne tichá, akoby tu nebolo živej duše. Len šum vetra a žblnkot potôčika sprevádzajú naše obdivovanie tejto stavby. Čas je však pokročilý a tak, ak chceme ešte stíhať párhodinovú prechádzku, musíme sa poponáhľať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Východiskom pre tú aktívnejšiu časť dnešného dňa je Nižný Komárnik. Aj v tejto obci je drevená cerkva, ktorá ale nie je tak stará ako ostatné, postavená bola v roku 1938, to jej však na kráse vôbec neuberá.
Po prezretí tohto chrámu sme sa rozhodli pre trasu vedúcu hranicou, ktorá by nám mala trvať približne 5 hodín, to sme sa však prerátali a nechali sme sa uniesť krásnym slnečným počasím a len maličkými fliačikmi snehu v dolinách. Na hrebeni nás však čakalo vyše pol metra mokrého snehu. Modrou značkou sa uberáme dolinkou riečky Šivarná. Príroda sa prebúdza k životu, odvšadial tečú potôčiky a sneh ostal už len v malých fliačkoch roztrúsený po okolí. Každým výškovým metrom snehu pribúda a je mi jasné, že na hrebeni to nebude o nič lepšie, ale tvrdohlavosť nás neopúšťa a tak míňame aj posed a poľovnicku chatu Šivarná, kde si dávame náš obed a trošku posedíme.

Pokračujeme až k smerovníku Jaruhy. Snehu pribúda a tu už tvorí jednoliatu bielu prikrývku, akosi mi po dlhej zime už tento pohľad nie je príjemný. Cesta stále pozvoľna stúpa, až nás privádza k smerovníku Magala, kde sa od modrej značky odpájame. Sneh je takmer celou cestou veľmi husto označkovaný stopami zveri a o jej hojnosti nás presviedča aj pomerne veľa posedov. Napájame sa na žltú značku a už po pár metroch zapadám až po pás do snehu. Nevadí, vyhrabem sa a pokračujem, avšak po každom kroku sa zabárame do hlbokého snehu všetci. Tvrdohlavosť na chvíľu poľaví a s otázkou, či si na to trúfame, takto sa brodiť ešte ďalšie 4 hodiny, prichádza odpoveď, že to aspoň do sedla Javoriny zvládneme. A tak sa fučiac derieme pomedzi stromy tak, aby sme sa vyhli hlbokému snehu, to sa však veľmi ani nedá. Stále sa po pár metroch noha preborí. To, čo malo trvať pol hodinu, zrazu trvá takmer celú hodinu. Avšak došli sme až do sedla. Tu je snehu ešte viac a cesta nie je vôbec prešľapaná. Vidno len staršie stopy od bežiek.

Rozhodujeme sa, či pokračovať ďalej alebo sa vzdáme a po vlastných stopách sa vrátime. Na maminej tvári vidím, že ju to prešľapávanie snehu poriadne unavilo, predsa len je z nás najnižšia a tak pokiaľ sa my zabárame po kolená, ona až po stehná a má to o to ťažšie. To, čo by bolo v lete ľahučkou oddychovou prechádzkou, je razom úmorné a vysiľujúce. Je to dobrá príučka do budúcnosti. Nakoniec sa rozhodujeme, že sa nevzdáme a trocha sa vytrápime. Pokračujeme červenou značkou smerom k Duklianskemu priesmyku. Sneh je veľmi zradný, miestami zmznutý tak, že unesie celého človeka a zrazu sa niektorá noha prepadne pomaly až po pás, bolia z toho kolená a kĺby. Podla mapy by sme mali pred sebou mať 2 hodiny, pokiaľ prídeme k priesmyku. Logickou úvahou a naším tempom nám je jasné, že to budú prinajlepšom 3 – 4 hodiny.

Idem prvý a robím prvé stopy, ale po pár minútach sa nechávam vystriedať. Naozaj sme veľmi unavení a na oddych veľmi čas nie je, ak sa chceme z lesa dostať pred zotmením. Po hodine toho máme všetci dosť, vidím to na tvárach. Kým zo začiatku sme sa medzi sebou aj bavili, teraz je každý ticho, pozerá do zeme a zakaždým, keď sa noha prepadne do snehu, si popod nos čosi hromží. Avšak na návrat nepomyslel nikto, chceli sme to zvládnuť, aj keď až po kolená premočení. Prsty na nohách ľadové, ani sme sa nemohli zastaviť, len vďaka chôdzi boli ako-tak ešte nohy v teple. Moja ranná nevôľa voči plnému batohu jedla tiež pominula, keď sme do seba natlačili posledné rožky. Trošku sme to podcenili, možno viac ako trošku.

V lese sa už začínalo stmievať a my sme za sebou mali takmer 4 hodiny vysiľujúceho brodenia sa ťažkým, mokrým snehom a z pochmúrnej nálady nás vytrhla až silueta vyhliadkovej veže pri Duklianskom priesmyku. Vedeli sme, že o chvíľu sme na asfaltovej ceste a hoci nemám v obľube chôdzu po asfalte, tak teraz som sa neskutočne tešil. Keď sme sa konečne dostali na zem bez snehu, krajinu zaľahla tma. Hneď boli kroky o poznanie ľahšie a aj naše výrazy boli živšie, keď sa nohy ocitli na pevnej zemi. Pôvodne som si chcel prezrieť aj pamätníky a vojenskú techniku vystavenú v okolí priesmyku, ale nohy už boli ťažké a hlavne premrznuté, tak sme sa už po úplnej tme vracali do Nižného Komárnika. Ale nedalo mi nevšimnúť si, ako je okolie zanedbané, myslím, že by sa na tak historicky dôležité miesto nemalo zabúdať.

K autu prichádzame poriadne unavení, ale spokojní, že sme to nevzdali a zvládli sme to. V lete táto trasa môže byť naozaj príjemnou nenáročnou prechádzkou. Určite každému, kto navštívi tento kraj, odporúčam prezrieť si aspoň niektoré drevené cerkvy a aj okolie Duklianskeho priesmyku, miestna príroda neponúka nejaké výrazné atrakcie pre turistov, avšak tieto krásne drevené stavby sem lákajú mnoho návštevníkov.

Krátke video z prírody v blízkosti Nižného Komárnika a drevených cerkví tu.

Fotogaléria k článku

Najnovšie