Trasa

Škrdlovice - Zubačka - Tisůvka - Cikháj - Škrdlovice

V krásnom počasí vyrážame zo Škrdlovíc po červenej značke. Keďže sme v cca 600-metrovej nadmorskej výške, jar je tu o čosi neskôr ako u nás a tak sa kocháme pohľadom na rozkitnuré jablone a koberce púpav. Po asfaltke mierime k blízkemu lesu. Pri lese odbočíme omylom doľava, čo nás privedie len k súkromnej chatke, mohli sme si však pozrieť vodnú nádrž Velké Dářko, vloženú ako modrý drahokam do tmavozeleného rámu ihličnatých lesov. Od chatiek sme sa vrátili k lesu a už po lesnej ceste pokračujeme ďalej.

Les je nádherný, svieža jarná zelená má úplne krikľavý odtieň, ihličie vôní. Už viem, kam budem chodiť deťom ukazovať stromy, keď sa u nás všetko vyťaží, meditujem a užívam si krásu. Terén začína pozvoľna stúpať a musím prestať filozofovať a sústrediť sa na chodník. Do cesty sa nám totiž stavajú korene stromov, o ktoré sa nám zasekávajú kolieska kočíkov. Treba ich neustále nadvihovať, najprv predné dve, potom zadné dve, navyše sme v stúpaní. Netrvá však dlho a sme na vrchole kopca, odkiaľ klesneme k rázcestiu Zubačka.

S kočíkom cez blato a skaly

Na rázcestí sa rozhodujeme, kade ďalej. Na výber je modro značená krásna, široká lesná cesta po vrstevnici, ktorá by nás doviedla rovno do obce Cikháj, a červeno značená podobne široká cesta, ktorá stúpa k vrcholu Tisůvka. Na vrchol by to mal byť už len kilometer, na veľké prevýšenie to tiež nevyzerá a tak si vyberáme ťažšiu, a snáď aj krajšiu možnosť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prvá časť stúpania nám ide fajn, aj keď kočíky majú svoju hmotnosť. Horšie to začína byť, keď sa cesta zmení na dve hlboké koľaje plné blata, stred medzi nimi je tiež vlhký a ledva široký na kočík. Po bokoch les s vytŕčajúcimi koreňmi stromov. Chvíľu sa mordujeme, potom Renča ostáva s kočíkmi a vydávam sa na prieskum. Blatový úsek už onedlho končí, aj keď to asi bude zložité, potom sa naša trasa mení na lesný chodník plný skál a koreňov, ale však nejako bude, vrchol už nie je ďaleko. Klesám späť, referujem o teréne a napokon sa rozhodneme pokračovať. Aj vďaka prenášaniu kočíkov spojenými silami blato prekonáme a stúpame lesom. Tempo sa však vôbec nezrýchľuje, pretože sa nám kolieska kočíkov zastavujú o korene a skaly. Môjmu dieťaťu sa hrkotanie páči, ale malá spoluturistka protestuje tak, že si ju mamina musí upevniť do klokanky a niesť v nej, kočík ťahá za sebou. Musíme na tejto "vychádzke s kočíkmi" vyzerať fakt komicky.

Zisťujem, že Kubko si vyzul a niekde odhodil jednu topánočku, a tak sa celý najstrmší úsek vraciam až do predchádzajúceho výškového tábora, kde topánočku nájdem v bahne. Rýchlo naspäť a môžeme pokračovať.

Kúsok pred skalami nám to už vôbec nejde, musím vybrať Kubka z kočíka, preniesť cez skalnatý úsek, posadiť do prázdneho Viktorkinho kočíka a preniesť prázdny kočík.

Tisůvka zdola aj zhora

Konečne skala! Zaparkujeme deti, poobzeráme sa a keďže skala je uprostred lesa a výhľad žiadny, vyberiem sa hore. Treba trošku popoliezť, pri jednom úseku to skoro vzdám, ale nakoniec to nejako bezpečne vymyslím a vyleziem až hore. Opatrne pobehujem po sústave skál, výhľady na les sú pekné, ale stromy sú stále vyššie než ja. Zliezanie je ľahšie, než som čakala. Obídeme skalu k smerovníku a náučnej tabuli, pofotíme a začíname zostupovať po červenej. Táto strana je ešte horšia než predošlá, hore by sme tadiaľto nevyšli. Prázdny kočík musím niesť celkom slušný úsek cesty, Kubko zatiaľ okupuje druhý kočík, ešte že Viktorka má svoju klokanku. Konečne skaly končia, ešte klesáme lesom, až sa napojíme na pomerne rovnú asfaltku. Tá by nás mala priviesť na hlavnú cestu do obce Cikháj.

Záverečná pohoda

Tlačiť deti po hlavnej ceste sa nám ale nepozdáva, Renča navrhuje skrátiť si to lesnou cestou priamo k začiatku obce, kde by mala byť reštaurácia. Na mieste, kde sa červená značka odpája doľava, sa odpájame doprava na lesnú cestu, ktorá sa na prvý pohľad vracia, ale naozaj nás popri partizánskom pomníku privedie k reštaurácii. Nakŕmime seba aj deti a po pohodlnej lesnej vrstevnicovej ceste sa vraciame späť. Nejdeme však až na Zubačku, kde by nás opäť čakalo stúpanie cez les s koreňmi, ale sa odpájame na lesnú cestu, ktorá by nás podľa mapy mala viesť viac-menej rovnobežne s červenou značkou až na okraj Škrdlovíc. Mapa neklame a tak sa príjemnou lesnou, neskôr poľnou cestou dostávame takmer až k nášmu penziónu.

Výlet teda nie je veľmi vhodný pre kočík, ale na pešo ho môžem odporúčať, ide o nenáročnú a peknú trasu. Sčasti sme šli aj náučným chodníkom Žákova hora - Tisůvka, kto nie je limitovaný tlačením kočíka, určite ho stihne bez problémov absolvovať celý. V okolí je aj množstvo cyklotrás.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek