Drienovec - Turňa nad Bodvou

Vystupujeme z ranného motoráčika na opustenej stanici v Drienovci. Pomedzi nepoužívané koľajnice už stihli vyrásť stromy. Postup je možný po žltej aj modrej značke, trasy sa po chvíli znova spoja. Volíme modrú a navigovaní trojitým značením prechádzame obcou po asfaltke do Drienovských kúpeľov. Tie dnes slúžia ako domov dôchodcov, reštaurácia je v zime otvorená len cez víkendy. Hneď za kúpeľmi netreba prehliadnuť krátku odbočku k vchodu Drienovskej jaskyne, z ktorej vyteká pomerne mohutný potok. Prípadných prieskumníkov chcem vopred upozorniť, že po pár metroch brodenia ľadovou vodou narazia na kovové mreže a z prehliadky tejto 1300 metrov dlhej jaskyne teda nič nebude ;-).

Vchádzame do lesa a mierne stúpajúcim chodníkom napredujeme k vyvieračke Miglinc. Slnko sa príjemne opiera do svahu, čo využíva aj vysoká zver, ktorá však pred nami vždy stihne uniknúť, sledujeme už len siluety miznúce v lese. Objavujú sa krasové prvky reliéfu a s pribúdajúcimi škrapmi pribúda na chodníku aj snehu a popadaných skál. Hneď za križovatkou s lesnou cestou míňame rozbité studničky s minimálnou výdatnosťou. Núdzovo však poslúžia. Vystupujeme na plochý chrbát a niekoľko stoviek metrov sa predierame kríkmi. Nadštandardne veľké značky nás presviedčajú, že ideme správne. Krovie sa končí a po malej chvíli míňame tabuľu ochrany vodného zdroja. Tieň stromov mizne a teplom roztopený sneh, ktorého hrúbka až povážlivo stúpa, nás už neudrží. Prebárame sa takmer po kolená. Cesta sa zdá byť nekonečná a vrchol stúpania v nedohľadne. Naše utrpenie naštastie trvá iba 15 minút a ocitáme sa v starom ovocnom sade. Nedotknutá snehová pláň s vrstvou prašanu na ľadovej škrupine nás prekvapujúco drží a pohodlným krokom si vychutnávame teplé lúče a scenériu pravidelne zoradených stromov usadených v úzkom údolí medzi skalami. Míňame vojnový pamätník a krátko oddychujeme na lavičke pri zamknutej chatke lesoochranárov. Malá kľučka pomedzi stromy a pred nami je ďalšia lúka. Opatrne našľapujem a ľutujem počas Vianoc nabrané kilá, ktoré ma vždy po pár krokoch vtiahnu do snehu.

Konečne prichádzame k vyvieračke Miglinc. Oproti mape máme minimálne hodinové meškanie. Žľab na napájanie dobytka je obalený ľadom a z hadice vyteká voda ledva po kvapkách. Opúšťame modrú značku a odbočujeme na žltú do Hačavy. Len pár minút stúpania lesom a ocitáme sa v úplne inej krajine, dosahujeme totiž okraj Jasovskej planiny. Dovtedy bezchybné značenie sa s nami začalo hrať na schovávačku. Vyberáme sa stredom rozľahlého otvoreného priestoru s osamelými stromami a smerujeme mierne vľavo od najvyššieho kopca pred nami. Míňame zo snehu trčiaci kolík so značkou a prechádzame pomedzi dva výrazné závrty. Žltou farbou poznačený suchý strom nás mierne stáča vľavo. Zvuk vŕzgajúceho snehu pod našimi nohami sa rozlieha po planine a je jedinou známkou života. Inak vládne absolútne ticho. Inštinktívne smerujeme k ceste a pomedzi stromy prechádzame na ďalšiu lúku. Vpravo v sedle Železná brána sa dá rozoznať stĺp s tabuľkami, no občasné značky nás navigujú stále rovno. Na konci lúky spod snehu vytŕča zelená strecha kovového prístrešku s lavičkou. V rovinatom teréne by som sa pod neho skryl iba v plnom presvedčení, že nebudú blesky. Rozcestník v sedle je už výrazne po našej pravej ruke a na strome obďaleč sa črtá značka. Kto si chce ušetriť výškové metre a nechýba mu výhľad, odbočí pri prístrešku vľavo k stĺpu elektrického vedenia, prejde okolo kríža a po lesnej ceste sa vydá dole kopcom. Nesmie však pritom zabúdať, že sa nachádza v národnom parku, ktorého návštevný poriadok hovorí aj niečo o pohybe mimo značkované trasy ;-). Po pár metroch sa sprava pripojí zelená značka zo sedla. Nasleduje prudší zostup do Hačavy. S každým metrom pribúda vplyv inverzie reliéfu a citeľne sa ochladzuje.

Schádzame do Hačavy, je pol druhej poobede a Slnko tu má pred sebou posledné minúty svojej dnešnej púte. Absolvujeme prehliadku pôvodnej aj nepôvodnej drevenej architektúry ako aj neúspešnú návštevu obchodu a krčmy. Čas sa tu zastavil a domy držia častokrát pohromade len vďaka chalupárom. Jedinou známkou života v dedine je občasný dym z komínov, zvuk motorovej píly a niekoľko detí spúšťajúcich sa dole svahom pri ceste. Tu sa naša cesta končí a v miniparčíku pred krčmou čakáme na autobus do Turne nad Bodvou a následne do Košíc. Odporúčam však pokračovať pešo po ceste do Turne s možnou odbočkou na hrad. Časovo si treba vyhradiť približne 3 hodiny.

Hačavu s okolitým svetom spája Hájska dolina s rovnomenným potokom. Menej známa sestra susednej Zádielskej má však aj napriek zásahom človeka tiež čo ponúknuť. Pri vysokých vodných stavoch z jej skalnatých svahov stekajú krasové vyvieračky, rozdiel dna doliny a okraja planiny je až 250 metrov a miestami je šírka dna iba 10m. Cesta do Hačavy bola cez skaly prerazená iba na začiatku minulého storočia. Na dolnom konci doliny sa nachádza sústava vodopádov s výškou až 6 metrov. V suchom období sa potok stráca v podzemí a vodopády miznú! V obci Háj sa na cintoríne nachádza tak trocha raritná pamiatka po filmároch, ktorí tu zanechali rekvizitu z nakrúcania filmu "Behind enemy lines" – 10 metrov vysokú sochu anjela, pri ktorej sa s obľubou odfotí nejeden turista. Za Hájom sa dá po žltej značke vystúpiť na Turniansky hrad, z ktorého je možné pozorovať nádherné západy Slnka. Nasleduje už len krátky a strmý zostup do Turne nad Bodvou k zastávke autobusu. (Diaľkové autobusy zastavujú na rázcesti pri odbočke do Hája, miestne spoje zas odchádzajú z centra!)