Svet: Albánsko - zabudnutá krajina Európy?

Svet Albánsko - zabudnutá krajina Európy?

14. 8. 2012

Bohatá história a nedávna ťažká minulosť zanechali krajinu v odlišnej atmosfére, na akú sme v Európe zvyknutí. Omývaná vodami Iónskeho a Jadranského mora pôsobí uzavreto voči okolitému svetu. Aj napriek neľahkému osudu a to najmä po zavedení komunistickej diktatúry počas vlády Envera Hodžu, sa jej obyvatelia radia k hrdým vlastencom. Svedčia o tom najmä priečelia mnohých domov, na ktorých je umiestnená červená štátna vlajka s dvojhlavým orlom uprostred.

Je takmer pravé poludnie, keď opúšťame Slovensko. Mercedes Piano ročník ´78 - alebo „Merdžo“, (ako ho na Balkáne nazývajú), sa stal prostriedkom pre spoznávanie krajiny, ktorá nepatrí medzi vyhľadávané turistické destinácie. Dôvod je pravdepodobne zakorenený v predstavách ľudí, ktorí sa s nedôverou stavajú k nepoznanému. Chceli sme sa presvedčiť aká je skutočnosť. Ani voľba značky automobilu nebola náhodná, v Albánsku je veľmi populárna. Po prechode Maďarska, Srbska a Macedónska sa nám stal vstupnou bránou do krajiny hraničný prechod v blízkosti najhlbšieho balkánskeho jazera Ochrid. Kontrola dokladov a prehliadka auta nám pripomenula dobu pre nás už dávno minulú. Nasleduje niekoľko otázok ohľadom účelu našej cesty a sme v Albánsku. Napriek zisteniu, že namiesto zelenej karty od automobilu sme omylom predložili zelenú kartu od motocykla. Colník si to vôbec nevšimol a my sme sa tomu len pousmiali: „zelená ako zelená“.

„Miredita“ – alebo dobrý deň Albánsko

Povaha krajiny za hranicami sa nápadne zmenila. Kľukatú cestu lemujú kopce bez jediného stromu. Diktátorský vládca ich dal odstrániť a nariadil postaviť obludné obranné bunkre, pripomínajúce hríby. Opäť niečo z pozostatkov bývalého režimu. Vchádzame do dediny, ktorej okraj cesty zaplnil zhluk ľudí s pohľadom upriameným do rokliny. Dopravná nehoda sa stala živým divadlom s dramatickým koncom. S nepríjemným pocitom pokračujeme v jazde. Dobrú náladu nám vyčaroval až pohľad na idúci vlak s kompletne rozbitými oknami plný usmiatych Albáncov. Svojská klimatizácia im pri teplote 30°C zrejme vyhovovala. O niekoľko kilometrov nám cestu skrížilo stádo oviec, neskôr to boli moriaky, husi, či sliepky. Zvedavé pohľady pastierov a dedinčanov smerovali k ŠPZ-tke nášho auta a skúmavo nás sprevádzali. Prichádzame do mesta Velipolje, kde vládne príjemná morská klíma. Pláže a hotely popri Jadranskom mori veštia zhustený pohyb prevažne domácich turistov. Idylu prímorského letoviska narúšajú len odpadky, ktoré sú všade,... všade tam, kde je akýkoľvek pohyb ľudí a to vrámci celej krajiny. Odpadové hospodárstvo tu takmer vôbec nefunguje. Odpadové nádoby sú len sporadicky umiestnené a ako sme si neskôr všimli, najmä na dedinách odpad jednoducho zapália, čo spôsobuje neuveriteľný zápach.

Cesta lemujúca pobrežie nás priviedla k dedinke Qeparo Fushe. Po miernom prevýšení sa kľukatou asfaltovou cestou dostávame k hrdo týčiacimi sa kamennými domom. Privítal nás dym a niekoľko starších ženičiek, ktoré sa snažili dostať pod kontrolu šíriaci sa oheň zo zapáleného smetiska. Auto sme zaparkovali a v prehliadke živého skanzenu pokračujeme peši. Vysoký počet visiacich zámkov na kamenných bránach veštil len sporadicky obývané domy uzamknuté so svojimi tajomstvami. V úzkych, históriou dýchajúcich kamenných uličkách stretávame domácich obyvateľov, ale aj oslíky vracajúce sa z pastvín. Prichádzame späť k nášmu autu a smerujeme na juh Albánska.

Miesta dýchajúce dávnou históriou

V blízkosti gréckych hraníc, medzi Iónskym morom a jazerom Butrint vstupujeme do mesta Butrint. Prechádzka po archeologickom raji nám umožnila nahliadnúť do doby dávno minulej. Vzhľadom na svoju strategickú polohu bolo mesto postupne dobývané Grékmi, Rimanmi, Benátčami, Turkami, čo malo vplyv aj na architektúru. Do dnešného dňa sa tu zachovali také cennosti ako divadlo, akropola, chrámy či rímske kúpele.

Ďalšou zastávkou bolo mesto zapísané do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO – Gjirokaster [Ďirokaster] ako jedno z najzachovalejších osmanských miest. Je postavené na svahu nad údolím rieky Drin pod ochranou mohutnej pevnosti Gjirokastra. Striebristú farbu dodávajú mestu bridlicové strechy domov, ktoré dotvárajú jeho jedinečný kolorit.

Nekonečná cesta

Po dvoch historických skvostoch sa presúvame k tretiemu - do mesta Berat. Zvolili sme kratšiu trasu, ktorá sa však javila kratšou len na mape. Asfaltová široká cesta sa čoraz viac menila na užšiu. Nakoniec sa asfalt stratil úplne. Stretávame skupinku robotníkov a tak nás zaujímalo, či má zmysel pokračovať v ceste. Presvedčili nás, že približne o dve hodiny dorazíme do nami určeného cieľa. Cesta nie je síce veľmi dobrá, ale naše auto to určite zvládne. Po dvoch hodinách cesty nebol ani náznak mesta. V opustenej osade sme si dali prestávku. Po jej prieskume sme narazili na starčeka. Na otázku ako ďaleko je mesto Berat nám odpovedal: „Ešte asi tri hodiny.“ To nebola veľmi priaznivá správa. Starček náhle zmizol a za pár minút sa objavil s vreckom plným sliviek, ktoré nám nazberal na cestu. Bolo to milé gesto, ktoré aspoň z časti eliminovalo našu nie veľmi pozitívnu predstavu pokračovania v tak rozbitej ceste. Za krátky čas sme sa presunuli do zaľudnenej osady, kde nám odporučili zvoliť si hoci kilometricky dlhšiu, ale našťastie asfaltovú cestu. Úspešne sa nám podarilo dopraviť sa do mesta Berat, aj napriek maximálne predĺženej „skratke”.

Mesto je postavené na brehu rieky Osum a jeho charakteristickou črtou sú okná vsadené do fasády červenostrechých domov. Podľa toho dostalo pomenovanie "mesto tisícich okien". Dominantou je mohutná pevnosť zo 14. storočia s niekoľkými kamennými kostolíkmi. Vysoká mešita je dôkazom spolunažívania ľudí s odlišnými náboženstvami.

Tirana a celkový dojem

Záver nášho cestovania po krajine patril hlavnému mestu Tirana. Niekoľko kilometrov pred vstupom do mesta sme zaznamenali zvýšený stavebný ruch – nové budovy, obchodné centrá, či vozovky… Výstavba a opravy pokračovali aj v samotnom meste, takže fotografiu bez stavebných strojov takmer nebolo možné zhotoviť. Doprava autom v meste bola adrenalínom. Kruhový objazd funguje na spôsob: "kto je rýchlejší, ten má šancu aj napriek tomu, že na semafóre svieti červená". Centrum Tirany tvorí Skanderbegovo námestie so sochou národného hrdinu Skanderberga, s hodinovou vežou a mešitou Ethem Bey. Mnohé budovy sú poznačené nevkusnou architektúrou z čias vlády komunistického diktátora. Ľudia sa trúsia po uličkách a žijú si tu svoj albánsky život.
Počas cestovania po Albánsku sme sa stretávali prevažne s milými ľuďmi, s ich ochotou dohovoriť sa, či pomôcť. Albánske prírodné krásy a historické miesta nás obohatili o nové poznanie a určite stoja za objavenie.

Titulná fotografia - mesto Berat (pamiatka UNESCO)