Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Hrebeňovka Nízkych Tatier za 4 dni

Myšlienka prejsť hrebeň Nízkych Tatier vo mne zrela veľmi dlho. Nízke Tatry nie sú síce medzi priaznivcami hôr v našich končinách žiadnou exotikou, ale nenašiel som nikde na internete popis, ako ich prejsť za 4 dni. Všade nájdete buď plán na 5 dní, alebo zápisky od ľudí, ktorí celý hrebeň prebehli bez prestávky za približne 24 hodín.

Vzdialenosť
105 km
Prevýšenie
+5525 m stúpanie, -5457 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Obdobie
jar – 05.05.2012
Pohoria
Nízke Tatry, Starohorské vrchy (Národný park Nízke Tatry)
Trasa
Voda
Pusté Pole (hotel), Martalúska (Hnilec), útulňa Andrejcová (Zimná voda), sedlo Priehybka, sedlo Priehyba, útulňa Ramža, sedlo Čertovica (motorest, chata), Chata M. R. Štefánika, Chopok (Kamenná chata), útulňa Ďurková, Skalka, Hiadeľské sedlo, Donovaly
Nocľah
útulňa Andrejcová, sedlo Čertovica (Chata Výkupu), útulňa Ďurková pod Chabencom
Doprava
Poprad (vlak, bus) - Pusté Pole (bus)
Donovaly (bus) - Banská Bystrica (vlak, bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke
» č.1102 Nízké Tatry, Kráľova h (1:50.000)

Prológ

Ako pracujúci človek som nechcel čakať na leto a radšej som chcel využiť voľné májové dni. Z ľudí, ktorých som oslovil, sa nadšene pridal len kamarát Ďuro, ktorý ale hneď povedal, že má voľno len cez druhý májový predĺžený víkend. Termín bol jasný. Víkend predtým boli zas v Nízkych Tatrách moji kolegovia a zažili priam tropické počasie, kvôli čomu som im potichu aj nahlas závidel. Očakávala sa totiž zmena počasia. Ako inak, k horšiemu.
Nechceli sme si brať viac dovolenky ako jeden deň (pondelok), preto sme museli vymýšľať, ako to zvládnuť. Napriek pesimistickej predpovedi sme sa nedali odradiť a trochu aj zariskovali, pretože sme nechali doma stan. Či sa nám to vyplatilo alebo vypomstilo, prezradím nižšie.

Plán cesty

V Nízkych Tatrách na hlavnom hrebeni ponúkajú nasledovné možnosti prespania bez stanu (uvádzam smerom z východu na západ):
- útulňa Andrejcová,
- útulňa Ramža,
- sedlo Čertovica (rôzne penzióny a hotely),
- Chata generála M. R. Štefánika pod Ďumbierom,
- Kamenná chata na Chopku,
- útulňa Ďurková pod Chabencom,
- Hiadeľské sedlo (táborisko s prístreškom).

Smer cesty na západ sme vybrali z dvoch dôvodov. Hlavne nástup z Donovalov na Ďurkovú je vražedná záležitosť. Je to asi 10-hodinový pochod, stále do kopca. Väčšina ľudí dorazí na Donovaly podvečer a prespí v Hiadeľskom sedle (2 h cesty), čo pre nás nebolo možné. Oveľa menej náročné je začať putovanie pod Kráľovou hoľou a dostať sa na Andrejcovú. Druhý dôvod je doprava. Cestovali sme z Brna nočným autobusom a v Poprade sme boli o štvrtej ráno. Keby sme chceli vystúpiť v Ružomberku (a pokračovať odtiaľ na Donovaly), boli by sme tam o pol tretej a zbytočne by sme čakali extrémne dlho na prvý spoj na Donovaly. Aj keď v otázke smeru cesty sa popisy na internete rozchádzajú, každému záujemcovej jednoznačne odporúčam putovať z východu na západ.

Klasický plán na 5 dní počíta so spaním na Andrejcovej, Ramži, Chate M. R. Štefánika a na Ďurkovej. Takýmto štýlom stačí putovať okolo 6 hodín denne a vstávať pohodlne bez budíka. Pekná predstava, ale čo keď vám jeden deň chýba? Najkratší deň je tretí (úsek Ramža - Chata pod Ďumbierom), ktorý sa dá prejsť zhruba za 5 hodín čistého času. Tento deň sme rozdelili medzi dva okolité dni a naplánovali si spanie na Andrejcovej, Čertovici a Ďurkovej. Ak máte nejaké iné nápady, ako poskladať hrebeňovku (so stanom alebo bez), budem rád za komentáre v diskusii. Môj bratranec ju zvládol so spaním na Andrejcovej, potom až na Chate pod Ďumbierom, a poslednú noc strávil v Hiadeľskom sedle. Ale na napodobnenie jeho výkonu treba buď dlhoročný tréning alebo krídla.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Deň prvý (Pusté Pole - Andrejcová)

V piatok 4. 5. 2012 neskoro večer sme sa s Ďurom stretli na autobusovej stanici v Brne a nastúpili do žltého autobusu smer Poprad. Keby som si nezabudol štuple do uší vybrať z batoha, možno by som sa lepšie vyspal. Cesta nočným autobusom je utrpenie, na ktoré sa treba pripraviť a „predspať“ sa do zásoby. O štvrtej ráno nás po príchode do Popradu čakal ďalší kamarát Paľo, ktorý pricestoval nočným vlakom z Bratislavy a pripojil sa k nám na dva dni, pretože si nemohol vziať na pondelok dovolenku. Pred nami boli tri hodiny čakania na autobus v spoločnosti bezdomovcov na popradskej stanici.
O siedmej sme už stále v pozore na nástupišti, ale autobus do Vernára nechodil. Vraj sa pokazil, šuškalo sa medzi ľuďmi. Trvalo dobrú hodinu, kým zohnali náhradný autobus (autovrak). Zázrak, že sa ten stroj zvládol vyštverať hore Vernárskym sedlom. Vystúpili sme na druhej strane hôr na mieste zvanom Pusté Pole. Autobus do Telgártu nepokračoval, preto sme si vybrali túto trochu dlhšiu výstupovú cestu na vrchol Kráľovej hole. Ale bola to dobrá voľba. Výstup z Pustého Poľa cez rezerváciu Martalúzka je nádherná trasa, asi najkrajšia cesta na vrchol. Z piatich ciest, ktoré vedú na vrchol Kráľovej hole, som už vyskúšal štyri a toto bola z nich určite najkrajšia. Oproti predpovediam nás čakalo slnko, ale vrchol s vysielačom sa občas schovával do mrakov.

Po úspešnom výstupe sme sa tlačili s ostatnými turistami v tzv. "zimnej miestnosti" vysielača, pojedali zásoby a prezliekali sa do suchého. Po pár prehodených vetách s ďalšími príchodzími sme zistili, že máj je čas pre pracujúcich. Žiadneho študenta sme nestretli, tí prídu až v lete. Po prestávke sme sa vydali na cestu po hrebeni a vzápätí vrchol za nami zahalila hustá hmla. Ale to bolo zo sľubovaného zlého počasia všetko, po pár minútach bolo zase slnečno až do večera.

Dorazili sme na útulňu Andrejcová asi okolo piatej hodiny ako prví. Krátko po nás prišli dvaja Ostraváci. Tí nemali v úmysle robiť hrebeňovku, ale pokračovať do Muráňa. Pred súmrakom ešte prišiel mladý párik z Prahy, ktorý mal rovnaké plány ako my. Po prebdenej noci sme ešte za svetla zaliezli do spacákov a rýchlo zaspali.

Deň druhý (Andrejcová - Čertovica)

Budík nastavený na 6.30 h nejako nezvonil. O 7.40 h nás zobudil Ďuro, ktorý tiež práve vstal. No krása, najdlhší deň pred nami a už máme vyše hodinovú stratu. Ale ranné pohľadnicové počasie bez jediného obláčika nám zlepšilo náladu. Taký výhľad na Tatry sa neukáže každému. V sedle Priehybka sme narazili na turistov, ktorí tam bivakovali (načierno). Tiež by chceli prejsť hrebeňom za 4 dni. Potom prišlo sedlo Priehyba, kde som si prvýkrát uvedomil, aký dobrý smer sme si zvolili. Prechádzať ním opačným smerom je katastrofa.

Okolo 11.00 h sa začalo počasie kaziť a pribúdali mraky, aj veľmi zlovestné. Postupovali sme rýchlo, chceli sme sa dostať do lesnatej časti hrebeňa, kde sa búrka dá prečkať oveľa bezpečnejšie. A búrka aj naozaj prišla, ale vtedy sme našťastie už boli v lese. Pár minút silného dažďa, krupobitia a samozrejme bleskov. Potom to ustalo a pokračovali sme ďalej. Oproti minulosti je už hrebeň skoro úplne očistený od popadaných stromov z víchrice z roku 2004. Okolo štvrtej hodiny sme dorazili na útulňu Ramža, kde sme ale neplánovali spať. Tam sa s nami rozlúčil Paľo, ktorý bez prestávky pokračoval na Čertovicu, aby stihol autobus do Bratislavy.

Ďuro a ja sme si v spoločnosti zopár Čechov, ktorí chceli putovať opačným smerom, uvarili obedovečeru, doplnili vodu a vydali sa ďalej s vysvetlením, že na celý hrebeň máme len 4 dni. Úsek medzi Ramžou a Čertovicou je najmenej záživným úsekom celého hrebeňa a navyše sme boli po celom dni poctivo vyčerpaní. V sedle za Lenivou (tesne pred Čertovicou) sme našli rozkladať stan tých dvoch turistov, ktorí predošlú noc spali v sedle Priehybka a cez deň nás predbehli.

Na Čertovici sme rátali s istotou ubytovania a stravy, preto sme neniesli skoro žiadnu vodu a jedla len málo, do rezervy na ďalšie dni. Ale vyskytol sa problém: motorest STIV v sedle bol zatvorený. Osem hodín večer. Prešli sme aj ostatné hotely a motoresty, všade tma. Nikde ani živej duše. Už sme si predstavovali, že si vypýtame vodu v jednej súkromnej chatke (kde sa svietilo) a prespíme niekde v prístrešku pre drevo a ratrak. Celkovo nič moc, nemali sme dostatok teplého oblečenia na strávenie noci úplne vonku (bez stanu, bez útulne) a prichádzali ďalšie oblaky.

Ale vtom prišla spása z neba. Na parkovisku v sedle zastavil maďarský autobus, z neho sa vysypalo asi 40 stredoškolákov a rozbehli sa dolu po starej ceste smerom na Vyšnú Bocu. Povedali sme si, že školský zájazd predsa musí mať rezervované ubytovanie a sledovali sme ich dolu asi kilometer, kde nás doviedli k Chate pod Čertovicou (na mapách býva niekedy označená ako Chata Výkupu). Tam nám povedali, že majú jedinú voľnú izbu, presne pre dvoch, za 11,- € na osobu. Zamierili sme do spŕch, potom k teplej večeri. Vonku medzičasom padla úplná tma a začal silný lejak. Rozmýšľali sme, ako sa asi stanuje našim dvom známym v sedle za Lenivou, a vôbec kde je ten párik z Prahy. Obe tieto skupinky sme už odvtedy nikde nestretli. Z autobusu poslal Paľo SMS-ku, že vraj počasie na ďalší deň má byť hrozné, na neoprén. A teraz dodávam: nielen neoprén, ale aj plutvy by sa nám boli zišli.

Deň tretí (Čertovica - Ďurková)

Tentokrát sa skorý budíček (6.45) podaril. Ráno sa nad sedlom valili husté oblaky. Chata, kde sme spali, bola až na dolnom konci spodného lyžiarskeho vleku, čiže nás čakalo asi 200 výškových metrov len do sedla. Ďuro cítil koleno, ja achilovku. Ale po pár stovkách metrov to prešlo. Až nad sedlom sme uvideli na chvíľu slnko a mysleli sme si, že sa deň vydarí lepšie, ako predpovedali meteorológovia. Lenže už za Kumštovým sedlom na nás padli prvé kvapky. Vtedy sa ešte zdalo, že prší len niekde, a inde je sucho.

Skôr, ako sme došli na Chatu generála Milana Rastislava Štefánika, padal už vytrvalý dážď. Vtedy som prvýkrát v živote zažil Štefáničku bez hostí. Len jeden brigádnik v kuchyni a dvaja zabudnutí turisti, ktorí odkladali zostup do doliny kvôli počasiu. Žiadne dlhé rady na pivo, kofolu a klobásky, ako tomu býva za teplých letných dní. Pri teplom čaji sme rozmýšľali, či by bolo vhodné prezliecť sa do suchého, ale boli sme ešte len na začiatku, tak sme od toho upustili. Pýtame sa, či tu videli nejakých turistov smerujúcich na Donovaly, ale nikoho takého tam nevideli.

Batohy sme zakryli pršiplášťami (nám stačili bundy) a vydali sa ďalej. Kúsok za chatou zostupuje z hrebeňa na juh modrá značka, ktorou sa dá obísť najvyššie položený úsek hrebeňa, oblasť Chopku a Ďumbiera. Dohodli sme sa, že keby hrmelo, zostupujeme a obchádzame daný úsek. Lenže búrka sa naozaj nekonala, namiesto toho nám robil spoločnosť silný lejak. Našťastie, pretože v lejaku sa stále putovať hrebeňom dá. Vďaka zlému počasiu sme paradoxne postupovali relatívne rýchlo. Skoro bez zastávky sme okolo jednej hodiny dorazili na Kamennú chatu na Chopku. Tam nás tiež privítala situácia, akú zažije len málokto: nikde žiadni hostia. Pritom minulý rok len pri trošku lepšom počasí (dážď a blesky vtedy hrozili celý deň) bol obrovský nával a museli sme piť čaj vonku na chodbe. Tentokrát sme boli jediní turisti. Akurát chatár so ženou, rodinou, kamarátmi a pečenými kačicami oslavoval 16. výročie prevzatia chaty. My sme oslavovali dobrým gulášom a mega porciami teplého čaju. Konečne sme sa prezliekli do suchého (menej mokrého) a (v očakávaní zostupu) aj teplejšieho oblečenia. Ale moc sa nám pokračovať nechcelo, veru dosť času sme len presedeli. Zase sme sa pýtali, či sa u nich zastavili nejakí turisti, putujúci na západ, ale odpoveď bola negatívna.

Medzitým sa dážď obohatil o hustú hmlu so silným vetrom, ktorý sa valil zo severu cez hrebeň. Vo chvíľach, keď sme boli chránení pred vetrom, kráčalo sa nám vcelku pohodlne. Na dážď si človek zvykne, ak má bundu. Ale vždy, keď sa chodník dostal do odkrytej časti, kde sa na nás bezprostredne valil vietor, bolo putovanie takmer neznesiteľné. Závideli sme kamzíkom, ktorých sme stretli, že im zlé počasie ani v najmenšom neprekáža. A ani nepotrebujú drahú výbavu.

Za Chabencom sme už mali hlavne psychicky dosť a tešili sa, kedy konečne uvidíme odbočku k útulni. Pre hustú hmlu žiadnu útulňu vidieť nebolo. A tá aj prišla, ale bola riedko značená, viac-menej sme len sledovali stopy. Keď sme sa dostali na jedno veľké snehové pole, v hmle bolo zrazu všetko totálne biele ako za snehovej búrky v Antarktíde, orientácia nula bodov, mali sme strach, že keby sme stratili stopy, už útulňu nemusíme nájsť. Na druhý deň ráno za slnka to snehové pole vyzeralo smiešne, malo iba asi 50 m.

Útulňa Ďurková sa vynorila z hmly, keď sme boli menej ako 10 m od nej. Chatár so svojou partiou kamarátov sa potešili, v ten deň sme boli prví turisti, a už bolo po šiestej hodine večer. Krátko po nás postupne dorazili ďalší dvaja zúfalci, ale títo prišli z opačného smeru, z Donovalov. Hneď na to padla tma. Po našich spolupútnikoch ani stopy. Chatárovi kamaráti (dlhovlasí a dredatí nezávisláci) boli vcelku príjemní hostitelia, jedlo nám chutilo (nikdy som si nevedel predstaviť kura na kyslo), a navyše vyhrávali odušu všetky hudobné žánre. O desiatej stíchli a vyhnali nás spať, ale sami pokračovali v nejakej súkromnej oslave, síce bez hudby, ale škoda, že nie potichšie. Napriek tomu som po najťažšom dni zaspal na mäkkých matracoch skoro okamžite. Výhodou Ďurkovej je obrovský komplex vešiakov na sušenie vecí. Okrem spacáku som mal snáď všetko mokré, ale všetko (okrem topánok) do rána vyschlo.

Deň štvrtý (Ďurková - Donovaly)

Ráno nás opäť privítalo pohľadnicové počasie. Celé Horehronie sme mali ako na dlani. Po zbalení sa a vystúpaní niekoľkých výškových metrov späť na hrebeň sme uvideli celý Liptov zahalený v inverzii. Stáli sme akoby na brehu oblačného mora, z ktorého vystupovali len v diaľke vrcholky Tatier.
V krásnom počasí, úplnom tichu a skoro úplnej samote sme pomaly dokončovali hrebeňovku a sústavne som sa obzeral, či bude niekde znovu vidieť Kráľovu hoľu, kde sme putovanie začali. Poslednú rozlúčku s Nízkymi Tatrami si pre nás prichystala Veľká Chochuľa, hlavne prudký a dlhý zostup z nej cez kosodrevinu Prašivej bol vyčerpávajúci na naše unavené nohy. Vôbec nezávidím ľuďom, ktorí tam chcú svoje putovanie začínať.

V Hiadeľskom sedle oficiálne končia Nízke Tatry, ale na Donovaly chýbajú ešte dve hodiny cesty. Uvarili sme si z posledných zásob neskorší obed vo zvláštnej útulni (prístrešok), ktorá podľa mňa počas dažďa veľa bezpečného miesta neposkytuje. Radšej si do Hiadeľského sedla vezmite stan.

Nasledujúci kopec Kozí chrbát sme obišli pohodlným traverzom. V euforickom domnení, že sme už v cieli cesty, sme postupovali veľmi pomaly a Ďuro všetko fotil ako najatý. Keď nám chýbala asi hodina cesty, zistili sme, že náš autobus ide trochu skôr, než sme si mysleli, a že to bude už takmer za pol hodiny. Naše nohy protestovali, ale prinútili sme ich ešte na posledných pár kilometrov pridať do nevídanej rýchlosti. Príchod na Donovaly z východu má to čaro, že ich uvidíte omnoho skôr, ako sa do nich naozaj dostanete. Celú osadu sme mali ako na dlani a čakali sme, kedy nám konečne utečie (posledný) autobus. Pritom sme stále postupovali v tempe zrýchleného vojenského presunu. Autobus nechodil. Pomodlili sme sa "Pod Tvoju ochranu" a nestrácajúc nádej sme šialeným tempom postupovali k autobusovej zastávke.

Na zastávku sme dorazili 20 minút po pravidelnom odchode autobusu, ale zastávka bola plná ľudí. Čiže autobus ešte nešiel! Potešili sme sa, ale zároveň nás ostatní schladili, že už čakajú dve hodiny. Jeden autobus vypadol, ďalší ich odmietol vziať, lebo bol plný. Navyše, ak sme chceli stihnúť vlak z Banskej Bystrice, museli sme ihneď vyraziť. Dlhšie meškanie autobusu by nám už plány pokazilo.

Vtedy sa ako zázrakom okamžite zjavil autobus. Bol veľmi plný (pekný sviatočný deň, ktorý ale padol na utorok, a preto žiadne spoje posilnené neboli) a na zastávke čakalo asi 30 ľudí. Uprosili sme šoféra, aby nás vzal. Doteraz nechápem, ako sme sa do autobusu mohli všetci zmestiť. Už len kozy a ovce chýbali, aby dotvárali dokonalé cestovanie na mongolský spôsob. Dorazili sme do Banskej Bystrice asi 10 minút pred odchodom nášho vlaku. Keď sa vlak pohol, zbadal som na nástupišti dvoch Ostravákov, s ktorými sme strávili prvú noc na Andrejcovej. Kýval som a búchal na sklo, ale neviem, či ma zbadali.

Epilóg

Do civilizácie sme dorazili unavení, špinaví, ale spokojní. Tento typ prechodu každému odporúčam. Väčšina ľudí to zvládne, ale menej trénovaných (ako sme boli aj my) bude ešte pár dní po skončení všetko bolieť. Len nesmiete podceniť potrebu rezervovať si posteľ na Čertovici alebo sa poriadne pripraviť na spanie vonku.

Fotogaléria k článku

Najnovšie