Trasa

Pohorelská Maša – Pod Gindurou – Gindura – Sedlo Sitárovo – Studňa – Nižná Kľaková – Siváková – Voniaca – Martinova dolina – Paseky

Prvý deň smerujem na ľudoprázdnu planinu

A začínam hneď zhurta, keďže takmer zabúdam vystúpiť na železničnej zastávke v Pohorelskej Maši. Zastávka je na znamenie a akosi som sa zamyslel a zabudol na to. Šťastie, že vlak zastavil sám od seba, predstava že by som sa odviezol až do Vaľkovne ma príliš nenadchýna. Po chvíli kráčam dedinou a poza kostol mierim k miestnemu lyžiarskemu stredisku. To pôsobí zarasteným, schátraným a nefunkčným dojmom ale 100 %-ne to tvrdiť nebudem. Stúpam zamrznutou trávou do sedla pod Gindurou a postupne sa mi otvára čoraz lepší výhľad na celý kráľovohoľský masív i Veľkú Vápenicu. Počasie mi však spôsobuje „jemné vrásky“ na čele. Kdepak ti soudruzi meteorológovia udelali chybu, keďže sľubovali vynikajúce slnečno a realita je až príliš sivá zamračená. Dorážam do sedla a dávam si krátku pauzu.

Rozhodujem sa že otestujem i chodník na Ginduru (1098 m), z ktorej mapa sľubuje výhľad no ja v neho neverím. Strmšie stúpam priebežne značeným chodníkom, ktorý sa mi občas stráca. Očividne sem nikto nechodí. V jednom mieste sa mi predsa zo zarastajúceho rúbaniska otvorí pohľad aspoň na dolinu potoka Rácov a na strmé svahy Muránskej planiny nad ňou. Na vrchole je len tabuľka a pomedzi stromy rozoznávam okrem iného i Ďumbier, no na fotku to nie je. Vraciam sa späť do sedla a pokračujem ďalej.

Ale čo to. Oblaky sa zrazu rozpúšťajú a o pár minút je už totálne azúro. Tak soudruzi predsa neklamali. Krajina je hneď farebnejšia a fotogenickejšia. Prechádzam krásnym úsekom, kde sa lúky striedajú s lesíkmi až pod Strundžaník. Tu na lúke strácam žltú značku, čo sa mi tu stáva už po druhýkrát. Schádzam tak k potoku Rácov a po ceste proti jeho prúdu sa zakrátko napájam na zelenú, vedúcu sem od Novej Maše.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kráčam zastrčenou dolinou. Aj napriek tomu že o chvíľu stretám prvého a aj posledného človeka dnešného dňa - šoférujúceho auto lesnej stráže považujem tento úsek do sedla Sitárovo za ten najodľahlejší značený chodník v rámci celej Muránskej planiny. Od dožívajúcej koliby stúpam zarastenou lesnou cestou a v závere roklinkou. Opäť pociťujem známe chvíle strachu, ktoré mám tak rád. V sedle sa ku mne pripája žltá značka z doliny za Nehovým. Zaujímavosťou je československý znak a označenie CHKO Muránska planina.

Odtiaľto naberám výškové metre doslova každým krokom, keďže chodník strmo stúpa na hranu planiny, potom ešte kúsok klesnem a ocitám sa na malebných lúkach Studne. Toto „srdce planiny“ mám veľmi rád. Dopĺňam vodu, nazriem i do Ľadovej jamy na Muráni a zakrátko už na blízkych lavičkách obedujem. Atmosféra je úžasná, som tu sám a totálne ticho prerušuje len škrek krkavca. Ani sa mi nechce odísť, no chlad ma predsa vyháňa.

Naberám kurz Nižná Kľaková. Na tento úsek červenej značky sa vždy teším, pretože ho mám z celej planiny najradšej. A to i napriek tomu že je tu jedna z najrozjazdenejších a najrozdupanejších ciest. Jednoducho to čaro miestami až strašidelne tmavého smrekového lesa a skvelá vyhliadka pod Kľakom ma vždy dostanú. Prejdem cez zalesnené sedielko a zakrátko si už vykračujem lúčnatou Čmierovou poliankou, ktorá je už spolovice v tieni. Nasleduje ešte jedna lúčka a už sa vnáram do opisovaného lesa. Chvíľu sa ešte mocem v okolí kóty Červená, kde hľadám možný výhľad, ale nakoniec pokračujem s dlhým nosom ďalej. Dych sa mi zrýchľuje, keď vo večernom šere lesa pod Kľakom (1409 m), najvyšším vrchom Muránskej planiny napäto očakávam vyhliadku. Ešte posledný krok a zrazu stojím na okraji útesu.

A v momente som omráčený. Som tu už asi piatykrát, no takéto fantastické podmienky som tu ešte nemal. Hlboko pod nohami mám Hrdzavú dolinu ponorenú v tieni. Jeho hladina však ešte nedosiahla vrcholové priestory planiny a tak spoľahlivo identifikujem napríklad aj Muránsky hrad. Nad ním v pozadí sa hrdo čnejú Stolické vrchy. Na opačnej strane je už taktiež v tieni Nižná Kľaková a vzadu za ňou nespočetné hrebene hôr. Na oblohe ani mrak, farby a svetlo sú rozprávkové a som mimoriadne nadšený. Po tomto opojení sa vydávam na odchod.

Kúsok lesom a vzápätí okrajom lúky klesnem na krásnu lúčnatú Nižnú Kľakovú. Nikde ani noha a preto hneď mierim ku stolu. Snažím sa uvariť polievku, no plameň akosi protestuje. Žeby mu prekážal mráz, či mi dochádza plyn v kartuši? Nuž ale ako pomaly som ju varil, tak som ju rýchlo zhltol, keďže mráz už začína útočiť. Avšak prejdem mu cez rozum a o chvíľu si rozkladám pelech v turistickej útulni, kde skoro zaspávam.

Druhý deň nastáva meninová symbolika

Ráno som mal v úmysle fotiť východ slnka z tých istých brál, kde som bol večer. Lenže ejhľa, ono vychádza o 20 minút skôr a mňa ide poraziť. Všetko to sledujem od dverí útulne, potom nahádžem veci do batohu a šprintujem na vyhliadku. Dokonalé počasie pokračuje a keď sa dostatočne vyhrám s foťákom, robím si konečne pravú rannú pohodu. Počas raňajok si opäť vychutnávam božské ticho, ktoré však v okamihu prerušuje akýsi podivný šuchot pod bralami. Žeby jeleň alebo medveď ? Nič ale nevidím a po nasýtení žalúdka a očí sa vyberám v ústrety Martinovej doline.

Pri návrate na Nižnú Kľakovú si ešte robím zachádzku na lúky Vyšnej Kľakovej. Túto oblasť mám v pláne v budúcnosti bližšie spoznať, takže dnes je to len také platonické. Pri útulni sa už nezastavujem a mierim na juh na vyhliadkové miestečko odkiaľ je pekný pohľad na celé sedlo so zalesneným Kľakom nad ním. Jednoducho nádhera. Ešte jeden výhľad z lúčky na Klenovský Vepor a už ma pohlcuje les. Ako si tak kráčam, tak sa pre istotu ešte otočím a v tom asi 10 metrov predo mnou letí lesom obrovský tetrov. Všetko to sledujem v nemom úžase. Som ohromený, o tom že niekedy v živote uvidím toto plaché zviera som doteraz len sníval. Potom ešte v lese nad sebou vidím rozprávať sa dvoch ľudí. Tuším pália raždie. Sú to prví a opäť i poslední ľudia tohto dňa. Krátko na to dorážam na Sivákovú.

Na rázcestí vymením červenú značku za zelenú a bez zbytočných prieťahov pokračujem ďalej. Týmto hrebeňom som už v minulosti išiel, no keďže bolo vtedy po daždi, tak som vďaka hustej hmle nič nevidel. Kráčam lesom a zastavujem sa až na Ostrici (1223 m). Je tu malá čistinka obkolesená smrekmi. Pomedzi stromy identifikujem i hrebeň Nízkych Tatier. Hoci nie som zástancom vyhliadkových veží, tak ak by niekedy mala na Muránskej nejaká stáť, tak by som ju umiestnil práve sem. Výhľady by boli bezpochyby skvostné. Tento deficit však doháňam na neďalekom rúbanisku, z ktorého mám výhľad aspoň západným smerom, kde okrem iného čnie nezameniteľný Klenovský Vepor. Pokračujem zmiešaným lesom a cesta sa postupne mení na chodník. Som ako na hojdačke, raz stúpam a klesám a tak stále dokola. Lístie pod nohami príjemne šuští, no mne sa to už zdá akési zdĺhavé a neviem sa už dočkať Voniacej.

Á, konečne rázcestie a po ňom i samotná krásnučká lúka s chatkou a obrovskými smrekovcami. Prekrásne, minule som si tu videl ledva na nos. Absolútne ticho a farby ako z najkrajšieho jesenného sna. Parkujem na lavičke na výhľadových bralách. Po občerstvení nasleduje kochačka na Hradovú, Kášter, Klenovský Vepor i lúky Dolnej Slávče v hĺbke. Keďže však čas pokročil treba sa mi vydať na zostup. A začína dlho očakávaný moment: Martin na Martina kráča Martinovou dolinou.

Najprv strmo klesnem do sedielka medzi Voniacou a Strelnicou. Z neho už pokračujem samotnou dolinou, ktorá má charakter divokej širšej rokliny. Z pravej strany ju prakticky po celej dĺžke lemuje kolmá skalná stena, z ktorej na mňa občas zívne tmavý otvor, tváriaci sa ako jaskyňa. Plaším stádo vysokej zveri a neustále strmo klesám. Veruže opačným smerom to musí byť riadna makačka. I napriek tomu že sem už slnko nesvieti a celá dolina je zalesnená, ide o veľmi interesantné končiny. Rozhodne na Muránskej planine jedny z najkrajších. Zostup sa pomaly zmierňuje a začínam tušiť, že vyústenie už nebude ďaleko. Vlastne v to aj dúfam, pretože čas do odchodu autobusu sa mi poriadne kráti. Ešte prejdem cez skalnú zúženinu, pôsobiacu ako brána, popri schátraných domoch a podivným nedostavaným podchodom vychádzam na Pasekách.

Hneď kontrolujem čas a vyzerám autobusovú zastávku. Žiadna tu však nie je, tak sa len postavím pri ceste a dúfam, že vodič to pochopí. Našťastie všetko prebehne štandardne a po chvíli si už vychutnávam zákruty úzkej cesty cez sedlo Dielik. V Tisovci si v miestnej reštaurácií dávam neskorý obed a všetko to zhodnotím pri koláčiku. Veď mám predsa meniny!

Záver

Bola to ďalšia mimoriadne vydarená jesenná túra. Rozprávkové počasie, stromy v plnej farebnosti a absolútny kľud. Veď za celé 2 dni som stretol len troch ľudí, no žiadnych turistov a tak som mal pocit, že celú Muránsku planinu mám len pre seba. Večer i ráno boli nezabudnuteľné a všetko to doplnilo stretnutie so vzácnym tetrovom. Jednoducho meninová oslava vo veľkom štýle.

Túra sa uskutočnila 10. a 11. 11. 2011

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek