K Ötziho nálezisku

Po návrate zo Similaunu nemárnime zbytočne čas. Už večer sme sa dohodli, že k chate Hochjoch-Hospiz nepôjdeme cez vrchol Saykogel, ako sme pôvodne plánovali (trasa by vyžadovala zostup skoro až k Martin Busch Hütte a následný výstup do takmer 3400 m), ale cez sedlo Hauslab Joch a následne po ľadovci Hochjochferner. Pozitívami tejto trasy sú menšie prevýšenie, kratšia vzdialenosť a najmä prechod okolo Ötziho náleziska, problémom môže byť najmä prechod ľadovca. Podľa mapy by trasa nemala trvať dlhšie ako tri hodiny, pre istotu sa ešte na náročnosť pýtame chatára Maria, ten nás uisťuje, že s ľadovcovým vybavením je cesta jednoduchá.

Značkovaný chodník k nálezisku začína priamo nad chatou. Prudké serpentíny preveria našu kondíciu, predsa len už máme v nohách výstup na Similaun a na pleciach opäť plné batohy. Asi po dvadsiatich minútach prichádzame na krátky hrebeň a na naše prekvapenie začína chodník prudko klesať. Klesanie to je veľmi nepríjemné, chodník je pokrytý zvyškami snehu a niekedy aj ľadu. Lenivosť spôsobuje, že mačky zostávajú v batohu, našťastie sú najprudšie časti istené lanami a reťazami, ale aj tak sa tu dosť vytrápime. Chodník pokračuje ďalej striedavými stúpaniami a klesaniami a to, čo sa na mape a pri pohľade zo Similaunu javilo ako pomerne priame stúpanie, sa ukazuje ako vyčerpávajúci pochod. Na planinku, kde sa nachádza obelisk označujúci „Ötzi Fundstelle“ - vo výške približne 3200 m n. m., prichádzame asi po dvoch hodinách.

Tu si dovolím krátke historické okienko. Na základe analýzy tela a najmä zvyškov stravy a peľových zŕn v črevách a žalúdku ľadového muža dokázali archeológovia zmapovať posledných 50 hodín jeho života. Jeho výstroj (najmä medená sekera) naznačuje, že vo svojom kmeni zastával významné postavenie. Na hrebeň sa dostal z talianskej strany. Zranenia na rukách svedčia o tom, že niekoľko hodín pred svojou smrťou s niekým bojoval a do hôr unikal pred prenasledovateľmi. Tí ho vyčerpaného pod sedlom Hauslab Joch dohnali, opäť došlo k súboju, Ötzi bol zranený šípom, ktorý ho trafil do oblasti lopatky a na následky tohto zranenia vykrvácal. Vrahovia potom odlomili šíp a obrátili telo tak, aby to vyzeralo na nehodu. Nešlo o lupičov, pretože celá Ötziho výstroj, vrátane vzácnej sekery, zostala pri tele. Pravdepodobne išlo o nejaký druh trestu alebo pomsty. Krátko po Ötziho smrti napadol sneh, ktorý telo zakonzervoval. Po niekoľkých rokoch ho pokryl glaciálny ľad a ten prispel k ďalšej mumifikácii. Čo ma fascinuje na ľadovom mužovi je fakt, že na výstup do takej výšky nepotreboval ani dvanásťhrotové mačky, ani membránovú bundu, ani goretexové nohavice. Z niektorých diskusií na tomto webe mám niekedy pocit, že bez takéhoto vybavenia sa dnes človek nemôže vybrať ani na maliny do lesa za domom. Koniec historického okienka.

Cez ľadovec Hochjochferner

My sa chvíľu motáme po planinke, ale okrem obelisku a výhľadu tu nie je nič, čo by stálo za zmienku, a tak urobíme niekoľko fotiek, pripijeme si na Ötziho pamiatku a pokračujeme v stúpaní do sedla. Značenie skončilo pri obelisku, orientujeme sa už len podľa kamenných mužíkov a občasných stôp v snehu. Väčšina turistov sa od náleziska vracia naspäť na Similaun Hütte a trasa, ktorou stúpame, nevyzerá byť príliš používaná. Zo sedla sa nám naskytá úžasný výhľad na Weisskugel. Pri pohľade späť vidíme monumentálny Similaun. Nechce sa nám ani veriť, že pred niekoľkými hodinami sme stáli na jeho vrchole. Teraz ale prišiel čas sústrediť sa na prechod ľadovca, ktorý je len niekoľko výškových metrov pod nami. Nasadzujeme mačky, naväzujeme sa na „motýliky“ a začíname prechod. Idem prvý, za mnou nasleduje Roman a Martin naše družstvo uzatvára a priisťuje. Snažím sa sledovať náznak stôp, ktoré občas vidím pred sebou. Nie je to však jednoduché, pretože stopy sú z veľkej časti zaviate snehom. Ľadovec veľmi mierne klesá. S rešpektom sa pozeráme na mohutné trhliny po našej pravici. Zrazu zacítim trhnutie lana, obzriem sa a vidím Romana prepadnutého po pás v snehu. Vyslobodí sa aj bez našej pomoci, ale berieme to ako výstrahu a postupujeme ešte opatrnejšie. Blížime sa k pásmu viditeľných trhlín. Stopy miznú niekde medzi nimi a na toto veru nervy ani odvahu nemáme. Sledujeme preto pravý okraj ľadovca a postupujeme popod stenu vrcholu Hauslab Kogel. V tejto časti sa zdajú byť trhliny viditeľnejšie, snažíme sa ich obchádzať ako sa len dá. Tento úsek nás dosť zdrží. Všetci sme radi, keď ho máme za sebou. Opäť objavujeme stopy, a tak sa ich držíme a bez ťažkostí prekonávame centrálnu časť ľadovca. Po jeho prechode sa pripájame na značenú trasu, spájajúcu Martin Busch Hütte s chatou Hochjoch-Hospiz. Robíme prestávku a výdatne sa posilňujeme. Trasu poznáme z minulého roka a vieme, čo všetko nás ešte čaká.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zostup serpentínami do doliny Rofental sa zdá byť nekonečný. Začína sa stmievať. Chata vo svahu na druhej strane údolia vyzerá byť síce na dosah, avšak vieme, že treba ešte zostúpiť do kaňonu a vzápätí - ako bonus po celom dni - vystúpať skoro 200 výškových metrov. Sme už bez vody, ale darí sa nám zmobilizovať posledné sily. Záverečný výstup prebieha bez problémov a okolo deviatej už sedíme v predsieni Hochjoch-Hospizu a gratulujeme si k úspešne zvládnutému dňu. Cesta zo Similaun Hütte nám namiesto uvádzaných troch hodín trvala takmer dvojnásobok, a to nik z nás nemá pocit, že by sme sa priveľmi flákali. Zdá sa, že na chate okrem personálu nikto nie je. Doprajeme si teplú sprchu (3,50 €/4 minúty, nocľah v matrazenlageri za 12,- € pre členov OeAV) a po nej výdatný spánok.

Na chatu Breslauer Hütte

Cieľom tretieho dňa expedície je chata Breslauer Hütte. Podľa mapy by malo ísť o nenáročnú túru bez prechodu ľadovca či veľkých prevýšení. Takýto oddychový deň nám po včerajšku príde celkom vhod. Hochjoch-Hospiz opúšťame okolo pol deviatej. V noci sa zmenilo počasie: okolité končiare sú v oblakoch a jemne mrholí. Po niekoľkých úvodných serpentínach sa mrholenie mení na hustý dážď, a tak navliekame pončá. Aj napriek únave z predošlého dňa sa nám darí naberať výškové metre celkom rýchlo. Prichádzame k miestu, kde odbočuje chodník k druhej najvyššie položenej rakúskej chate - Brandenburger Haus (3274 m n. m.). Kvôli nedostatku času si však chuť na výstup nechávame zájsť a pokračujeme doprava smerom k Breslauer Hütte. Prestáva pršať, dokonca sa objavuje aj modrá obloha. Dnes okrem sneženia zažijeme asi všetky druhy horského počasia: chladný vietor, pálivé slnko, mrholenie aj hustý dážď. Zmení sa aj ráz krajiny. Po včerajšom ľade a skalách budeme dnes traverzovať trávnaté svahy a prechádzať planinami, ktoré mi budú pripomínať prostredie škótskej vysočiny.

Po troch hodinách príjemnej chôdze prichádzame k chate Vernagt Hütte, ktorá je asi v polovici dnešnej trasy. Vítajú nás zatvorené dvere a okenice, vôbec nám to ale neprekáža. Usadíme sa na „priedomí“ a delíme sa o poslednú plechovku piva. Obedujeme z vlastných zásob. Aby sme sa náhodou pri takomto romantickom obede vo výške 2800 m n. m. nenudili, spoločnosť nám robia svište, vynárajúce sa z jednej či druhej nory priamo pred chatou. Od chaty nás vyženie až studený vietor. Prudšie klesáme k mostu cez potok Vernagt Bach a vzápätí stratené výškové metre opäť naberieme. Chodník tu vedie scénickou trávnatou planinou, pričom míňame malé bezmenné jazierko. Prekonávame niekoľko potokov, stekajúcich z ľadovcov vysoko nad nami. Náš dnešný cieľ už máme pred očami. Asi dvadsať minút pred príchodom na chatu sa spustí prudký dážď. Náladu nám to však nepokazí, pretože vieme, že o chvíľu už budeme v suchu a teple. Na Breslauer Hütte prichádzame okolo štvrtej. Je to asi najväčšia alpská chata, v akej som kedy bol. Je moderne vybavená, dokonca s vlastnou recepciou. Je tu oveľa viac turistov ako na predošlých chatách. Niet sa ale čo čudovať, Breslauer Hütte je hlavným východiskom pre výstup na Wildspitze, druhú najvyššiu horu Rakúska.

Pri vskutku výdatnej večeri sa chvíľu pohrávame s myšlienkou pokúsiť sa zdolať aj túto horu, ale keďže na zajtra plánovaná cesta domov je pomerne náročná na čas, tak myšlienku zavrhneme a venujeme sa radšej pivu a pexesu. V lageri sa ani jeden z nás poriadne nevyspí. Už po štvrtej ráno začnú spolunocľažníci, chystajúci sa na Wildspitze, štrngať čakanmi a inými kovovými súčiastkami a blikať čelovkami. My sa o siedmej pobalíme a bez raňajok začíname klesať do Ventu, ktorý je priamo pod nami. Počasie je opäť gýčovité. Na krásne modrej oblohe nie je ani obláčika, až je nám ľúto, že musíme odísť. Pri zostupe príde vhod lavička, na ktorej sa rozložíme a dojedáme posledné zásoby. Prudké serpentíny priamo do Ventu zvládneme bez ťažkostí.

Zhrnutie

Aj tento rok sme v Ötztálskych Alpách strávili nezabudnuteľné dni a presvedčili sa, že je tu stále, čo objavovať. Na jeseň sú aj cez víkendy časti pohoria úplne ľudoprázdne a hustá sieť chát ponúka prakticky neobmedzené možnosti na výstupy a prechody ľadovcov. Na svoje si tu príde asi každý turista či horolezec. Jedinou nevýhodou môže byť len veľká transportná vzdialenosť od našej domoviny.

Užitočné odkazy

www.iceman.it/en/node/226
www.vent.at

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek