Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Hainburg an der Donau – Bratislava

Prechádzku z mestečka Hainburg an der Donau nazad do Bratislavy som plánovala už niekoľko mesiacov, ale nikdy na ňu nebol čas alebo počasie. Uplynulý víkend sa mi už ale naozaj nechcelo sedieť doma. Navzdory veľkej pravdepodobnosti celodennej nízkej oblačnosti som nahovorila kamaráta a v sobotu ráno sme sa stretli v autobuse na Einsteinovej. Ako si lepšie pripomenúť udalosti 17. novembra 1989 než výletom k našim juhozápadným susedom?

Trasa

Hainburg an der Donau – ruiny hradu Rothelstein – Schlossau – štátna hranica A/SK – Jelení háj – Bratislava, časť Petržalka – most Lafranconi – (Nový) most SNP – Sad Janka Kráľa, Tyršovo nábrežie

Do Hainburgu sme dorazili okolo pol desiatej. Vystúpili sme na malom námestí a vydali sa smerom k Dunaju. Prešli sme pár peknými starými uličkami mestečka a popod železnicu sme sa dostali k malému prístavu. Už odtiaľ bolo v diaľke vidieť prvý tunel, ktorý Rakúšania vykopali do masívu Braunsbergu, aby uľahčili turistom prechod trasou. Kým sme sa k nemu dostali, zastavili sme sa pri turistickej mape, aby sme si ujasnili, kadiaľ pôjdeme a akej turistickej značky sa máme držať. Všetky trasy boli riešené ako okruhy, no my sme mali v pláne ísť do Bratislavy.

Začali sme modrou značkou, ktorá predstavovala najširší okruh okolo Braunsbergu. Asfaltová cesta sa za mapou zmenila na príjemný lesný chodník pokrytý, vzhľadom na ročné obdobie, lístím. Keďže sme sa sem vybrali hlavne fotografovať, odhadovala som čas trvania „prechádzky“ na 4 až 5 hodín, pretože s naším koníčkom sme začali ešte pred prvým tunelom (t. z. pár metrov za mapou). Akurát kačice pre nás veľké pochopenie nemali a vždy keď mali pocit, že tie divné dvojnohé strašidlá s veľkými čiernymi skrinkami na krku sú príliš blízko, zavelili na útek.

Ani bobrov sme nestretli, hoci dôkazov o ich prítomnosti bolo okolo nás viac než dosť. Občas sme dokonca mali pocit, že miestni im snáď pomáhajú aj so získavaním dreva, len aby neohlodávali zdravé stromy. Človekom spílené stromy boli na niektorých miestach naukladané do vskutku bizarných útvarov a vždy to bolo v blízkosti mŕtvych ramien.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Tých je, mimochodom, v oblasti veľmi veľa. Niektoré sú napájané hlavným tokom, pár ich je od Dunaja navonok úplne odrezaných a tvoria tak v húštine stromov, kríkov, vysokej trávy a tŕstia milé jazierka so stojacou vodou. Na jeseň si tak človek musí dávať dvojnásobný pozor – na stojatej vode je lístie napadané tak, že sa zdá, akoby pod ním ani nebola voda, ale pevná zem.

Približne po hodine cesty (alebo skôr chodenia, hľadania pekných miest, nadávania na nízku oblačnosť a fotenia) sme sa dostali k zrúcanine hradu Rothelstein. Z protiľahlého brehu jedného z ramien ani nebolo poriadne vidieť, že sa pozeráme na jeho zvyšky. Z vrcholu je však krásny pohľad na okolie. Tu, pri pozostatkoch múrov, sa cesty rozdeľovali. Jedna viedla na Braunsberg s napodobeninou keltského opevnenia (postavili ho slovenskí archeológovia). Tam už sme obaja boli, je tam nádherne, ale teraz sa nám túto zachádzku absolvovať nechcelo. Ďalšia cesta viedla nazad do Hainburgu s časovým údajom hodina a štvrť. Chvíľu sme premýšľali, kadiaľ ďalej, nakoniec zvíťazil zdravý sedliacky rozum a úzkym strmým chodníkom sme sa vrátili nazad ku rieke.

Za Rothelsteinom už treba dávať pozor. Okrem toho, že sa môžete znenazdajky ocitnúť na konci polostrovčeka a budete sa musieť vracať späť na miesto, kde ste naň odbočili (často nevediac, že idete slepou cestou), nedá sa spoliehať ani na turistické značenie. Kde–tu sa síce na stromoch našla červená značka a kde-tu nás privítala tabuľa informujúca, že sa nachádzame v Národnom parku Donau Auen, nesmieme sem ísť autom, na bycikli ani na korčuliach, ale občas bola orientácia v teréne naozaj zložitá. Takto sa napríklad stalo, že sme si vychutnávali pohľad na Devín z opačnej strany rieky než sme zvyknutí, držali sme sa pritom brehu a ten po pár desiatkach metrov zrazu zmizol vo vode. Neostávalo nám iné než sa vrátiť pomerne veľký kus cesty späť. Neskôr už sme boli pri potulkách po brehu opatrnejší.

Keď sme vyšli z hustého listnatého lesa, dostali sme sa na širokú poľnú cestu, vedúcu z Hainburgu do Wolfsthalu a Bratislavy. Keďže nízka oblačnosť, hmla a zlá viditeľnosť pretrvávali, nevedeli sme podľa rakúskeho brehu odhadnúť, ako ďaleko od Bratislavy sa nachádzame. Ostávalo nám orientovať sa len podľa slovenského brehu Dunaja.

Každých pár metrov tu boli postavené rybárske chatrče. Niektoré zhlobené z odpadového stavebného materiálu, iné pekné drevené, so živým plotom okolo, aby boli aspoň čiastočne oddelené od cesty. Pri jednej takejto chajde sme sa zastavili, aby sme doplnili energiu. Výhľad bol priam skvostný – rovno na lom neďaleko Devína. Mali sme pred sebou ešte hodný kus cesty, a keďže už sme neboli v lese, bojovali sme aj s nepríjemným vetrom. Zjedli sme keksy, chvíľu posedeli a rezkým krokom sme sa vydali ďalej.

Niekde pri slovenskej značke chráneného vtáčieho územia sa cesty opäť rozdeľovali. Jedna viedla k hraničnému priechodu Petržalka/Berg, resp. k dedinke Wolfstahl, druhá ďalej popri Dunaji do Petržalky, hoci smerovníky by ste tu hľadali márne. Opäť sme sa rozhodli jednoducho pokračovať v blízkosti Dunaja a onedlho sme pred sebou mali prvý bunker a most Lafranconi. Za ním sme sa napojili na hrádzu vedúcu poza Inchebu a Aupark. Ani neviem ako a boli tri hodiny poobede. Aj napriek počasiu a vcelku nudnej druhej polovici trasy od Devína po Aupark to bol veľmi príjemný a nenáročný výlet.

Fotogaléria k článku

Najnovšie