Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Kysucká vrchovina - Ľadonhora

Kysucká vrchovina sa rozprestiera severne od Žiliny, na západe ohraničená riekou Kysuca a na východe Krivánskou Malou Fatrou. Hrebeň Stien a Ľadonhora s magickou výškou 999 m patria k najnavštevovanejším miestam pohoria. Krátka hrebeňová túra nám umožní nahliadnuť nielen do vrchoviny, ale aj do susedných či vzdialenejších pohorí.

Vzdialenosť
13 km
Prevýšenie
+795 m stúpanie, -630 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 14.4.2006
Pohoria
Kysucká vrchovina
Trasa
Voda
Studnička na lúke pred rázcestím Pod Poľanou, studnička nad Kubaščíkmi
Nocľah
bez
Doprava
Vlak do KNM, bus z Horného Vadičova
SHOCart mapy
VKÚ č. 110 Malá Fatra-Vrátna

Trasa

Kysucké Nové Mesto žel.st. – Budatínska Lehota – Pod Poľanou – Steny – Holý vrch –Ľadonhora – Horný Vadičov, Kubaščíci (modrá značka 2674)

Opis trasy

Dlho plánovaný výstup na Ľadonhoru začínam na stanici v Kysuckom Novom Meste. Bez toho, aby som pátral po značke, vydám sa naprieč mestom až k lávke cez Kysucu. Asi v strede Budatínskej Lehoty vedie stúpavá zákruta, kde narazím na modrú značku. Po štvrťhodinke chôdze obcou sa ocitám na šírych lúkach, kde sa každým metrom stúpania rozširuje pohľad na západ - panoráma Kysuckého Nového Mesta a jeho okolia. Impozantný je najmä vrch Veľké Vreteno (820 m) a Kysucká brána – miesto medzi Brodniankou a Rochovicou, kde si Kysuca razí cestu cez skaly. Rovnako sa zjavuje hrebeň Javorníkov, kde-tu pokrytý fliačkami snehu. Cieľ mojej cesty smerom na východ je zahalený v rannom opare, navyše zaclonený lúčmi slnka. Cesta ďalej vedie borovicovým lesíkom, úplne neobvyklým pri mojich doterajších potulkách hornými Kysucami. Borovice striedajú smreky, po pravici sa mi už zjavuje hrebeň Stien. Na malej lúčke je studnička – vyvieračka v betónovej skruži. Garantom jej čistoty je tučná pijavica na jej dne. Onedlho prichádzam na väčšiu lúku, rázcestie s prícestným krížom „Pod Poľanou“. Kto by nemal záujem ísť po hrebeni, môže pokračovať po jeho úpätí po žltej značke.

Ja však zostávam verný modrej a traverzom stúpam po lesnej ceste. Tieto miesta sú chránené pred slnečnými lúčmi, tak je tu ešte dosť mokrého snehu a najmä popadaných stromov, ktoré treba obchádzať. Z cesty je neskôr pekný pohľad na severozápad, vidno hlavný hrebeň Javorníkov ako aj miesto ich stretu s Kysuckými Beskydami. Onedlho chodník opúšťa lesnú cestu a začína byť príkry. Stočí sa ostro doľava a, zrazu sa hrabem strminou v klzkom lístí a značky nikde. Nie je však kde zablúdiť, štverám sa rúbaniskom a za odmenu dostávam pekné výhľady – opäť tým istým smerom, ale z inej výšky. Najmä Veľké Vreteno nadobudlo tretí rozmer aj vďaka slnku, ktoré vedie na body s oblačnosťou. Na vrchu rúbaniska narazím opäť na modrú a je mi jasné, že už som na hrebeni Stien. S tými malofatranskými majú takmer rovnakú dĺžku a sklon svahov, majú samozrejme nižšiu n.v. a sú zalesnené bukovými lesmi. Treba podotknúť, že je práve Biela sobota a buky navonok ešte spia. To umožňuje výhľady pomedzi konáre stromov či už na juh alebo na sever. Na sever je to lepšie, lebo vďaka polomom je tu zopár rúbanísk. Pod nohami už vychádzajú drobní poslovia jari, ja si však musím dávať pozor na vápencový príkrov a časté popadané kmene. Približne v polovici Stien sa príkrov zmení na skaliská, ktoré zo severnej strany ukrývajú do štyridsať centimetrov snehu, ktorý treba prebrodiť.

Po asi jeden a pol kilometri sa hrebeň rozšíri a vychádzam na slnkom zaliatu lúčku s lavičkou. Je to vyhliadkový bod Holý vrch, ktorý je v mapách značený len ako kóta. Výhľad je super – časť Kriváňskej a celá Lúčanská Malá Fatra, dokonca Veľká Fatra medzi nimy, časť Strážovských vrchov a samozrejme, priamo „pod nohami“ vrchovina. Slniečko hreje a ako obvykle v južnej pozícii nepraje fotografovaniu. Pod smrekami (tie zo severnej strany kontrujú bukom) je torzo dreveno-pláteného prístrešku s poštovou schránkou, pokúšam sa ju otvoriť, ale nič. V obednej sieste ma vyrušia hlasy. Prichádzajú dvaja chlapi, oblečený po poľovnícky, v rukách „patyky“ (palice po kysucky) a na nohách, čuduj sa svete, gumáky. Vymeníme si zopár slov, sú z Poviny, pochválime počasie a výhľad. Chlapi napokon vylovia z poštovej schránky v igelite zabalenú vrcholovú knižku. Je parádna, s vlepenými fotkami turistických zrazov a osláv v kruhu priateľov. Unikátny je záznam tínedžerov, ktorí vlepili päť ušiek od plechoviek od piva...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Rozlúčime sa a pokračujem ďalej. Za Holým vrchom nasleduje prudšie klesanie a pomedzi stromy prvýkrát vidím kužel bájnej Ľadonhory, mierne napravo vyosenej z hrebeňa. Nasleduje cesta širším hrebeňom, cestu znepríjemňujú len popadané stromy. Nasleduje rázcestie Sedlo pod Ľadonhorou, komu by sa ďalej nechcelo, môže po žltej zostúpiť do Dolného Vadičova. Je logické, že zo sedla sa už začne stúpať. A čo by to bolo za ľadovú horu, keby tu v druhej polovici apríla nebol sneh. Nie veľa, akurát toľko, aby sa človek šmýkal a bez návlekov si nabral do topánok...Stúpanie je dvojfázové, s malou oddychovou zákrutou vpravo. Keď sa ocitnem na vrchole, som skalmaný. Husté horské buky aj bez listov tvoria závoj ako u nevesty, síce vnímate jej krásu, ale nie je to ono. Cez konáre je vidno celú Kriváňsku Malú Fatru, dokonca v tomto uhle za Malým Rozsutcom sa dajú ešte vytušiť Roháče. Zamierim radšej k vrcholovej knihe v klasickej oceľovej schránke. Je super – v úvode s mapkou, rozpisom časov a odchodmi autobusov z neďalekej zastávky. Je tam aj tel. kontakt na turistu z KNM, ktorý z lásky k Ľadonhore knižku založil.

Vydám sa na zostup. A predsa, smerom na sever je priesek, z ktorého je vidno nielen vrchovinu, ale na obzore tiež Kysucké a Oravské Beskydy. Voľným okom je dokonca možné rozpoznať Pilsko a Babiu horu – vďaka snehu, ktorý sa odráža v ostrom slnku. Zostupujem strminou a som posadnutý objavením „okna“ v haluziach bukov, aby som spravil pár záberov Fatry. Nakoniec sa mi to podarí mimo chodníka, na vápencových ostrohoch balansujem v jednej ruke fotoaparát a v druhej palice. Chodník veľmi strmo klesá priamo dole, neskôr sa zvrtne doľava. Nadejám sa, že si konečne vydýchnem na miernejšom sklone. No určite, tunajší terén je to najhoršie, čo som zažil za posledné roky – mix snehu, lístia, blata, rozdrobeného vápenca a popadaných haluzí. Traverz vystrieda zostup blatistou dolinkou, odmenou mi je pohľad na Rozsutce, ktoré je korunujú. Netrvá to príliš dlho a ocitnem sa na lúčke, na rázcestí Nad Kubaščíkmi. Pohľad je nádherný – osada Kubaščíci pod Magurou (921 m), zľava Veľký Rozsutec a sprava masív Malého Kriváňa. Panoráma mi tak trochu pripomína Ždiar. Pod rázcestím je po ľavej strane opäť vyvieračka v betónovej skruži. O pár minút som v osade, na konci Vadičovskej doliny. Inštinktívne zídem niekoľko zastávok nižšie k Jednote –Horný Vadičov,, Košariská (odtiaľto premáva viac spojov). O polhodinu už sedím v autobuse smer KNM. Z Dolného Vadičova si ešte obzriem Steny, odtiaľto sa zdajú byť takmer kolmé. Lepší názov im vymyslieť nemohli.

Fotogaléria k článku

Najnovšie