V sobotu ráno teda plne obsadené auto uháňa najprv na sever a po prejazde hraničným priechodom v Laboreckom priesmyku nad Palotou už prevažne na východ, až prichádzame do cieľa – obce Muczne. Neveľká obec, skôr osada, počas II. svetovej vojny úplne zničená, dnes vlastne iba so zástavbou na rekreačné účely. Po príchode hľadáme ubytovanie na jednu noc, hneď v prvom priváte sme práve preto aj odmietnutí. Ďalšie dva pokusy – obsadené (nie div, predsilvestrovský víkend), úspešný bol až štvrtý pokus, v hoteli s názvom – Muczne. Je to tá najväčšia stavba v Mucznom, nedá sa prehliadnuť. Po zabezpečení nocľahu konečne môžme vyraziť, z Muczneho vedie na Bukowe Berdo žltá značka, ale na začiatku si treba dať pozor – značenie nás láka doľava popri ceste, správny smer je však pravým okrajom lúky.

1. deň

Muczne – Horby – Szoltynia (Bukowe Berdo) – Polonina Dźwiniancka – Krzemień – Przelecz Goprowska (Roviń Jackowa) – Przelecz Sidlo pod Tarnicou – Tarnica a späť

Súbežne s touto TZT vedie aj prírodný náučný chodník „Bukowe Berdo“. Po vstupe do lesa je už značenie jednoznačné a dovedie nás až na vrcholovú lúku, kde sa po dosiahnutí chrbta poloniny otvárajú prvé výhľady. Sneh je vďaka predchádzajúcemu odmäku a následnému mrazu „nosný“, málokedy sa zabárame a vďaka polohe i vynikajúcemu počasiu sú spomínané výhľady nádherné. Navyše pre nás všetkých aj neopozerané, a tak o to viac nás uchvacujú. Vpravo vidieť Poloninu Caryńsku, vľavo od nej Rawky, dole zase zaujímavá strmá a hlboká dolina Terebowca a nad ňou Szeroki Wierch. Vľavo vidieť samotný vrchol Bukoweho Berda, postupne Kopu Bukowsku, Krzemień, Halicz a samozrejme Tarnicu. Žltá značka sa končí pri spojení sa s modrou, ktorá vedie hrebeňom.

Trasa vedie zaujímavým skalnatým hrebienkom, po dosiahnutí Bukoweho Berda, pokračuje cez sedlo na Krzemień. Jeho samotný vrchol síce značená trasa obchádza, ale dúfame, že to platí iba pri absencii snehovej pokrývky. Vrchol i celý hrebeň Krzemieńa je ešte skalnatejší ako predošlý a výhľady z neho ešte krajšie. To už vidieť aj Tatry, Vihorlat, poznávame Šimonku v Slanských vrchoch, na východe ukrajinské Poloniny: Horhany, Boržavu, Ostrý vrch (Hostra hora), Runu (Rivna), vlastne sa to všetko ani nedá vymenovať. Po výhľadových orgiách pokračujeme ďalej cez Goprowské sedlo na Tarnicu a až na tejto trase stretávame ďalších turistov, ktorí vystupujú z Wolosateho. Niektorí z nich si navyše pridávajú Halicz, či už pri ceste tam alebo späť. Túto trasu som absolvoval v marci na lyžiach, teraz to všetci (ako aj my našu) chodia pešo, lebo snehu je ešte málo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na Tarnici sú podobné výhľady ako z Krzemieńa, a tak sa zdržiavame dosť dlho, keďže taká viditeľnosť, aká vládne v ten deň, nebýva často. Koniec-koncov, veď preto som neváhal, a to aj napriek lekárskym radám. A noha akoby to vedela, teší sa spolu so mnou a už ma bolesťou netrápi. No čas na návrat sa neúprosne priblížil, a tak sa spúšťame do sedla pod Tarnicou, kde míňame chlapíka, ktorý sa pripravuje na bivak. Pôvodne som mal tiež v pláne takéto niečo, ale keďže v noci sa má počasie zmeniť, nakoniec som sa rozhodol pre nocľah pod strechou. Tesne nad Goprowským sedlom spoznávam zrazu v oprotiidúcich známych, ktorí sem prišli na jednodňovku, a tak si vymieňame dojmy z dnešného krásneho vydareného dňa.

Musíme však pokračovať, lebo čas tlačí a viem, že zostupovať lesom už budeme po západe slnka. Vraciame sa teda tou istou trasou, aj keď jeden kolega chcel pôvodne ísť cez Kopu Bukowsku. Na to však už nie je čas, trasa navyše nie je značená, a tak sa dal pomerne ľahko prehovoriť. Pri návrate cez hrebeň Bukoweho Berda si vychutnávame priam gýčové „omaľovánky“, aké vie vytvoriť jedine zapadajúce slnko. Lesom už schádzame ozaj za šera a postupne až za tmy, ale dalo sa to nakoniec zvládnuť aj bez čelovky.

Ubytovanie by stálo za samostatnú kapitolu, ale poviem iba v skratke – nevykúrená izba, pomohli iba dva elektrické ohrievače, a hlavne zápach po stuchline. Pochopili sme, prečo mali voľné izby iba tam. Teda až na ten jeden privát, kde sa im ale zase málila naša požiadavka ubytovania iba na jednu noc.

2. deň

Ustrzyki Górne – Przelec (Polonina Caryńska) – Przelec Wyznańska (Pryslip)

Ráno po švédskych raňajkách (aspoň tie teda trochu napravili celkový dojem z ubytovania) štartujeme približovadlo a po pár kilometroch zastavujeme pri zubrej obore. Bola vybudovaná iba nedávno, otvorená je od mája 2012. Mala by slúžiť na to, aby ľudia mohli obdivovať tieto majestátne zvery zblízka aj bez ich vyrušovania vo voľnej prírode.

Po krátkej prehliadke už pokračujeme ďalej, traja vystupujeme na parkovisku v Ustrzykoch Górnych a dvaja pokračujú autom na sedlo Przelec Wyznańska (Pryslip), keďže im stačí vyjsť na chatu Bacowka pod Malou Rawkou. Vďaka nim máme teda možnosť prejsť znova pre nás nový úsek – červenou na Poloninu Caryńsku, dosiaľ som bol iba raz zelenou z vyššie spomínanej Przelece. Spodný úsek trasy stúpa pekným lesom, asi v strede je umiestnený klasický drevený prístrešok BPN (Bieszczadskeho Parku Narodowego) a pri ňom pietne miesto so sochou Panenky Márie.

Po vyjdení nad pásmo lesa je jasné, že počasie sa naozaj zmenilo a vôbec neľutujem, že som v noci hore nebivakoval. Viditeľnosť je v hmle okolo 20 m a silný vietor naberajúci občas silu víchrice. Dnes sa teda výhľady konať nebudú, čím sa pre mňa táto polonina stáva akoby zakliatou, ale síce ešte nie, veď som tu iba druhýkrát. Napriek zlému počasiu stretáme dosť veľa poľských turistov, veď ono je aj nedeľa a zajtra bude silvestrovský deň. Na hrebeni sa onedlho červená značka spája so zelenou, prichádzajúcou od sedla Przelec Wyznańska (Pryslip). V hmle a víchrici, keď občas je nutné až nakloniť telo proti vetru, aby nás neodfúklo, nemá zmysel pokračovať na hlavný vrchol, hoci je naň iba kúsok. Spolu so zelenou odbočujeme z hrebeňa a schádzame do sedla Wyzniańska. Ako náročky, možno 100 výškových metrov pod hrebeňom sa oblačnosť začína trhať. Neprekáža, aspoň mám dôvod sa sem ešte vrátiť.

Záver

Kolegovia sa z chaty Bacówka práve vracajú, akoby sme sa dohodli, a nás už čaká len cesta domov, rekapitulácia zážitkov počas cesty či krátkej zastávky v Medzilaborciach na občerstvenie. A výsledok? Môj názor je, že sobotňajšia trasa je najkrajšia v Bieščadoch. A ak nie najkrajšia, tak určite krajšej široko – ďaleko niet.

Niektoré fakty sú čerpané z www.twojebieszczady.pl.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek