Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Chamonix trochu inak - 1. časť

Keď sa povie Chamonix, automaticky nás napadne Mont Blanc, poprípade Aiguille du Midi, jeden z krásnych kopcov, na ktorý je okrem pešieho výstupu možnosť vyviezť sa lanovkou. Málokto však spomenie kopce, ktoré sa okolo Chamonix nachádzajú, z ktorých je nádherný výhľad na hory, kde sa dajú robiť úžasné túry na miesta, kde je človek dlho, dlho sám.

1. deň - presun

Keď sa v našom klube plánoval výstup na Mt. Blanc k 20. výročiu prvého výstupu našich členov, veľmi som sa potešila. Avšak nie pre samotný výstup, takú ambíciu som nemala a priznám sa, že ani som veľmi po nej netúžila. Pridala som sa, ako pár ďalších, s úmyslom navštíviť Chamonix a okolité hory. Môj hlavný cieľ a túžba bol úžasný kopec Aiguille du Midi (3842 m). Bolo rozhodnuté. Jún, keď ešte trhliny v snehu nie sú až také nebezpečné pre výstup na Mt. Blanc. A tak sa 17.6.2011 stal dňom nášho odchodu. Do pristaveného autobusu sme sa doslova namačkali. Každé voľné miesto bolo vyplnené batohom, batôžkom, taškou. Čo sa dalo, brali sme si z domu. Jednoducho Slováci. Radšej minieme eurá na iné veci vo Francúzsku, ako na jedlo v reštaurácii. Okolo 17:00 h odchádzame. Každý plný očakávania nasledujúcich chvíľ.

Prichádza noc. Poniektorí, skúsenejší, volia možnosť rozložiť si karimatku na podlahu autobusu. My ostatní sme sa krčili na sedadlách. Podriemkavali, občas v tme sledovali svetlá. Dlhšie pravidelné povinné zastávky sme ocenili. Ožili sme, keď sme ráno prišli k tunelu z talianskej strany. K tomu známemu pod Mt. Blancom, 11 km dlhému. Náš prvý zážitok. Po prejazde tunelom sme vyšli už vo Francúzsku nad mestečkom Chamonix, ktoré sa nachádza v nadmorskej výške 1036 m. Po “prespatej” noci v autobuse, za veľmi nepriaznivého počasia, dažďa a chladu sme dorazili do miesta nášho pobytu v Chamonix, časť Les Bossons, do kempu Les 2 Glaciers, v ktorom sme mali stráviť najbližších 7 dní. Ubytovaní sme boli v chatkách rôzneho typu, poväčšine v jednej 5 osôb s cenovou reláciou v rozpätí od 8,60€ až 18,00€. Každá chatka mala svoje príslušenstvo, taktiež kuchynku, vybavenú tým najnutnejším riadom, potrebným na prípravu jednoduchých jedál. Hoci mali chatky menšie rozmery, boli veľmi útulné. Aj keď mierne unavení v deň príchodu do cieľa, predsa len sme sa po ubytovaní vydali na prieskum okolia. Všade mokro, opar, kopce sa zatiaľ neukázali. Prešli sme sa po upršanom meste, do centra ktorého bolo možné dostať sa z kempu autobusovým spojením alebo vlakom. Skontrolovali sme možnosti nákupu potrebných potravín a vrátili sa do kempu.

Navečer sa začala oblačnosť pretrhávať. Stála som na krytej verandičke našej útulnej chatky. Dýchala úžasnú vôňu okolitého lesa. Opar sa začal trhať. Len tak som hľadela dohora, nevedela som, kde čo môžem vidieť. Neznámo. No odrazu, vysoko nad nami, sa odhaľuje nad oblakmi zapadajúcim slnkom osvetlený kopec. Čo sa nám ukázalo, bolo rozprávkové. To môže byt len on, môj sen - Aiguille du Midi. Stála som na verande v nemom úžase. Čakala som všetko, ale až takú krásu nie. Divadlo, ktoré poskytla príroda, sme si všetci vychutnávali. Dlho do noci.

2. deň - Le Brévent

Skupiny, ktoré sa chystali na Mt. Blanc, sa na druhý deň vydali na výstup. Každá si zvolila svoj plán výstupu. Nedalo mi neodprevadiť jednu z nich. Aspoň po zastávku autobusu. Bol medzi nimi aj tunajší autor Zdenči. Veľmi som im všetkým držala palce. Ešte foto a dovidenia o niekoľko dní. My ostatní sme sa vydali na miesta, ktoré sme chceli navštíviť. Moja partia v počte 6 ľudí sme sa rozhodli pre Le Brevent, na ktorý sa samozrejme dá ísť pešo. No nevyužiť lanovky v týchto miestach by bol hriech. A tak sme najprv urobili prieskum v možnostiach. Jeden z našich mladých kamarátov zistil, že sa dá kúpiť výhodný lístok. Vybrali sme si štvordňový multipas za 85,-€ (3,-€ za nevratnú čipovú kartu). Lístok platil na všetky lanovky v Chamonix vrátane dopravy miestnym vlakom. Znalosť francúzštiny veľmi pomohla v orientácii, dohováraní sa, a tým aj v informovanosti o možných výhodách, ktoré sme neskôr využívali.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Le Brévent (2525 m). Vyviezli sme sa až na vrchol s medziprestupom na stanici Planpraz (2000 m). No tu vládla poriadna zima so snehom, mrazom a vetriskom. Žiadna viditeľnosť, hmla. Nemalo význam ostať hore. Nič by sme z pobytu hore nemali. Len narýchlo sme pofotili a rozhodli sa pre návrat na medzistanicu a pre plánovanú túru k plesu Lac Cornu (2276 m).

Tu sme sa rozdelili na 2 skupinky. Traja a traja. "Zdatnejší", alebo skôr odvážnejší, sme išli po turistickom chodníku, ostatní po ceste, na prechádzku.
Veľmi dobre sa nám išlo. Terén bol mierne zvlnený s nie veľkými prevýšeniami. Celá trasa viedla traverzom vo výške okolo 2000 m, len kúsok nad nami sa týčili skalné vrcholy. Počasie sa začalo umúdrovať. Pod nami dolina s mestečkom Chamonix, na druhej strane údolia sa dvíhali a postupne odhaľovali okolité kopce, z ktorých sme boli unesení. Nádherné Aiguille du Midi, Mont Maudit, Aiguille Verte a samozrejme Mt. Blanc. Všetky nad 3000 m. Po celej ceste nás sprevádzali rozkvitajúce rododendrony, čo dotváralo čarovnú alpskú krajinu. Počas celej túry sme stretli len pár ľudí.

Asi po dvoch hodinách sme prišli k vrcholovej stanici lanovky Cornu (2414 m), kde sme sa rozhodli trocha sa posilniť a potom pokračovať k nášmu cieľu. Táto lanovka v lete nepremávala, je len pre zimnú lyžovačku, a tak bol všade kľud, tichučko, pokoj. Našli sme si miestečko na sedenie, kde sme vybalili zásoby svojich batohov a v tichu hôr pri jedle sme si vychutnávali ich krásu. Po chvíľke k nám prišli, zostupujúc zo skál, miestni obyvatelia - kamzíky. Vôbec sa nebáli, priblížili sa k nám na vzdialenosť asi 10 m, a tak sme sa navzájom skúmali, obzerali a my fotili. Bol to čarovný moment. Keď sme sa rozhodli pokračovať k plesu, opýtali sme sa náhodne stretnutých Francúzov na cestu, či ideme dobre. Poslali nás úplne niekde inde. My sme sa spoliehali na ich radu a vydali sa smerom, ktorý nám odporúčali. No k plesu sme sa nedostali. Nemali sme ešte dobrú mapu, čo bola chyba. V ten deň sme to napravili v informačnom centre v meste, kde sa dá kúpiť veľmi dobrá a podrobná mapa.

Trošku sklamaní sme sa dali na návrat, aby sme stihli ešte za svetla zostúpiť do kempu. Od lanovky Cornu sme sa rozhodli pre trasu, už nie po značke, ale po vychodenom chodníku, vlastne užšej ceste. Zostup nám trval dlhšie, nedalo sa nezastavovať a nevychutnávať si pohľady na okolité hory, ktoré sa k podvečeru odhalili. Tesne pred príchodom k lanovke sme sa stretli s druhou polovicou našej partie. Napriek nedosiahnutiu cieľa sme neboli smutní, lebo to, čo sme v prvý deň videli, nás očarilo. Príroda nám ukázala, čo nás nasledujúce dni čaká. A veru, nebolo toho málo. Po zvezení sa lanovkou do mesta sme sa ešte túlali po jeho pekných uličkách, obdivovali sme typické alpské domy a domčeky, prezreli si obchodíky plné suvenírov a nemohli sme obísť sochu prvého pokoriteľa Mt. Blancu. Po celý čas mi oči ťahalo do výšok, tam, kde nad domčekmi a hotelmi čneli obrovské, úchvatné, zasnežené kopce. Spokojní s krásne prežitým dňom sme sa vrátili do kempu.

3. deň - Aiguille du Midi

Je ráno. Deň začína len s pár obláčikmi. Z okna pozerám na odhalený dnešný cieľ. Idem si splniť môj sen, Aiguille du Midi. Opäť naša partia. Na lanovku sme sa snažili prísť čo najskôr, pretože sme vedeli, že je o ňu veľký záujem. K stanici sme prišli okolo 7.30 h a zaradili sa do radu horolezcov. Veľkokapacitná 60-miestna lanovka sa ako pierko vznášala na lane. Na medzistanici Plan de l'Aiguille (2317 m) sme sa presunuli na druhú, vrcholovú lanovku. Bolo cítiť pribúdajúcu výšku, ktorú lanovka prekonávala. Zážitok úžasný, hlavne vtedy, keď tesne pred vjazdom do vrcholovej stanice lanovka zastala. Kvôli vetru nemohla pokračovať. A tak sme v kolísajúcej sa plechovej „krabičke“ stáli, tŕpli a verili, že všetko bude v poriadku. Natlačení na seba sme s úsmevom viedli múdre reči, ako sa zachrániť v padajúcej lanovke, pozorovali sme horolezcov, ktorí po snehovej hrane, naviazaní navzájom, stúpali po vlastných do bezpečia vrcholovej stavby. Po pár minútach sa predsa len pohýname a „parkujeme“.

Opäť zima, sneh, mráz a neskutočne silný vietor. My sme však boli pripravení, a tak nás to neprekvapilo. Vydali sme sa na prieskum unikátneho ľudského diela. Chodili sme po tuneloch vybudovaných v skale, po mostíkoch vybudovaných na skalách, obdivovali stavbu a kochali sa z prenádherných výhľadov. Zo začiatku neboli bohvieaké, ale niečo sa vidieť dalo. Pod nami nádherné pohľady na zvráskavený Bossonský ľadovec. Ako sme sa pohybovali po chodbičkách medzi terasami, poriadne sme pocítili nadmorskú výšku a problémy s ňou spojené. Veď vyviezť sa za pár minút z mesta, z nadmorskej výšky 1036 m do 3842 m dá organizmu zabrať. Ťažšie dýchanie a oťažené nohy nás nútili presúvať sa pomalšie. Jednou z chodbičiek som sa dostala na "to" miesto, ktoré som veľmi chcela vidieť. Zostupovo-výstupova rampa z Midi. Pred ňou hromada horolezcov, ktorí sa obliekali, naväzovali, pripravovali sa na zostup. Vonku veľmi fúkalo. Silný vietor sa pohrával so snehom, dvíhal ho do tváre, očí. Bolo to veľmi nepríjemné. No aj napriek tomu slnko svietilo a viditeľnosť bola veľmi dobrá.

Vyšla som na rampu najviac, ako som mohla. Stálo to za pohľady. Na ostrej snežnej hrane horolezci. Naviazané skupinky. Bolo počuť nejakého vodcu, ktorý kričal na tých svojich, lebo evidentne mali strach. Kto by na takej hrane nemal. Všetko som s úžasom pozorovala a obdivovala. Toto mi navždy ostane v pamäti. Bol to pre mňa zážitok, jeden z najväčších v Chamonix. Keď som už dosť premrzla, pohľadala som v bludisku Midi moju partiu a spolu sme zašli zohriať sa do reštaurácie. Áno, aj tá tam má miesto a bola ozaj priestranná. Čajík, kávička s posedením pri okne a výhľadom do údolia Chamonix boli úžasné. Odrazu niekto zavolal, že sa odhaľuje Mt. Blanc. Všetci sme sa razom zdvihli a utekali na terasu. Ukázal sa, s prevaľujúcimí sa mrakmi, krásny, zasnežený, majestátny. Len som si pomyslela, práve teraz by tam niekde mali byť naši. Na Gouteri (3817 m), na Vallotke (4362 m) alebo hádam sú už na vrchole Mt. Blancu (4810 m)? Zatiaľ sme od nich nemali informácie. Pozerala som sa na to úchvatné divadlo a nevedela som od neho oči odtrhnúť. Na striedačku sa kopce odhaľovali a zahaľovali. Z popisov na tabuliach sme sa orientovali, čo vidíme. Dlho sme stáli na terase. Nechcelo sa nám ísť dole.

No prichádzalo veľa turistov, bolo už pomaly potrebné vrátiť sa naspäť. Deň návštevy tohto nádherného kopca bude pre mňa nezabudnuteľný.
Na medzistanici sme si dali prestávku, tu sme sa stretli s ďalšou našou skupinou. Preštudovali sme si mapu a keďže času na zostup sme ešte mali, rozhodli sme sa prejsť k pliesku Lac Bleu. Bola to krátka prechádzka s krásnymi výhľadmi na Aiguiles. Po tejto prechádzke sme sa vrátili k lanovke a zviezli sa do Chamonix. Nasledoval nákup, túlačka po ďalších uličkách Chamonix a hajde do kempu. Večerať na terase, nohy vyložené na zábradlí verandy a pozorovať pri tom hory, to bola rozkoš, ktorá napĺňala dušu energiou, pocitom šťastia a radosťou.

4. deň - Mer de Glace

Na štvrtý deň sme si naplánovali túru k ľadovcu Mer de Glace. No nie len tak, flákať sa a voziť. Vymysleli sme si, že pôjdeme k nemu tzv. chodníkom Henryho Vallota. Je pomenovaný podľa francúzskeho inžiniera, ktorý v 19. storočí zmapoval masív Mont Blanc a jeho okolie. Vyviezli sme sa opäť lanovkou na medzistanicu Plan de l´Aiguille, a potom sme už pokračovali pešo. Mali sme šťastie, že sme hore boli prví, všetci návštevníci pokračovali na Aiguille du Midi. Bolo tu tichučko, boli sme tu sami. Na našu radosť sa deň ukazoval krásny. Vyrazili sme smer ľadovec. Príjemný turistický chodník s nádhernými výhľadmi. Je to asi jedna z najkrajších a najjednoduchších turistických trás v celom okolí. Taká vychádzková.

Po celej trase sme sa pohybovali v nadmorskej výške okolo 2000 m, s miernym stúpaním a klesaním. Nedalo nezastavovať sa, kochať sa a fotiť. Keď sme sa dostali k vrcholu Le Signal (2193 m), bolo už vidieť časť ľadovca. Kúsok zostup a bol pred nami ako na dlani. Ľadovec Mer de Glace. Prvýkrát som také niečo videla na vlastné oči. Zmes snehu, ľadu a skál. Naši kamaráti, čo tu boli pred pár rokmi, boli šokovaní, keď videli, ako sa ľadovec topí, ako sa stráca. Zostúpili sme k hotelu Montenvers (1913 m), dostali sme sa ku schodom, ktorými sa dalo zostúpiť k ľadovcu a následne k jaskyni v ňom. Na skalách vedľa schodov sú značky, ktoré ukazujú, pokiaľ siahal ľadovec ten-ktorý rok. Ten sa topí a topí.

Prechádzať sa v útrobách ľadovca bolo veľmi zaujímavé. V stenách boli zamrznuté kamene, ktoré tam boli možno stovky rokov a teraz sa dostávajú na povrch. Ľadová krása, pekne nasvietená. V škárach tečú potôčiky topiaceho sa ľadovca. Veľmi zaujímavé miesto. Po prehliadke a návrate k hotelu sme sa zviezli do Chamonix zubačkou, z ktorej sme počas zjazdu mali ďalšie pekné výhľady do údolia. Opäť prechádzka po meste, po ďalších zaujímavých uličkách s vysokými štítmi Álp nad nimi. Veľmi spokojní s ďalším dňom sme sa vrátili do kempu.

Pokračovanie o týždeň

Fotogaléria k článku

Najnovšie