Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Prielom Hornádu, Kláštorská rok. a Kyseľ

V horúcich letách sa veľmi dobre darí túlačkám po Slovenskom raji. Slnko si môže pražiť, koľko chce, lebo ho spoľahlivo odignorujeme pobytom v tienistých roklinách s vodopádmi. Potôčiky a tiene v nich vytvárajú veľmi príjemnú klímu, tak prečo to nevyužiť. Treba si len vedieť vybrať, pretože možností je tu neúrekom. Túra skombinuje klasické destinácie s menej navštevovanými miestami a po dlhom putovaní sa dostaneme aj na miesto, ktoré považujem za jedno z najkrajších v "tomto raji". Navštívime tri rokliny a jeden prielom za deň.

Vzdialenosť
16 km
Prevýšenie
+590 m stúpanie, -590 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 10.08.2012
Pohoria
Slovenské rudohorie - Spišsko-muránsky kras - podcelok Slovenský raj - severná časť (Národný park Slovenský raj)
Trasa
Voda
Podlesok (bufety), Kláštorisko (chata)
Doprava
Spišská Nová Ves (vlak, bus)/Smižany (vlak, bus) - Hrabušice, Mýto (bus)
Podlesok (parkovisko)
SHOCart mapy
» č.1106 Slovenský raj (1:50.000)

Trasa

Podlesok – Hrdlo Hornádu – Kláštorská roklina, ústie – Kláštorisko – Nad Kyseľom – Kyseľ (náhradná trasa) – Kyseľ, rázcestie – Machový vodopád (Malý Kyseľ) – Kláštorisko – Pod Kláštoriskom – rázcestie nad Podleskom – Podlesok

Je piatok doobeda a spolu s Jankou čakáme v aute na stanici v Starej Ľubovni autobus z Plavča, ktorý nám dovezie Aďu, našu dnešnú turistickú parťáčku. A keďže prišla až z ďalekého Holandska dovolenkovať domov, chcela aj niečo pekné zažiť. Tak sme ju vzali na dnešný pochod, lebo pred pár dňami na „rodinnej“ túre na Zelené pleso nám oznámila, že ju ešte musíme niekam zobrať. Stalo sa a v hlave som mal x plánov, aby videla čo najviac. Severnú časť Slovenského raja sme s Jankou mali už skoro celú prechodenú, chýbala nám dovtedy už len Kláštorská roklina. Plán bol po jej príchode autom dohodnutý nasledovne: prielom Hornádu, Kláštorská roklina a Kláštorisko. A ak baby budú mať ešte chuť a výdrž, dáme aj niečo navyše. A veru ma veľmi príjemne prekvapili! Možno to bolo aj tým, že Aďa bola po nočnom etanolovom záťahu a s Jankou si hneď dali energetickú bombu - jesenku.

Po príchode na Podlesok som prekvapený, že nás vyberači parkovného posielajú s autom až kdesi dozadu. Doteraz sme vždy parkovali hneď pod cestou na tráve alebo ešte trocha nižšie pri infocentre. Pri písaní článku som zistil, že na tráve (hornom parkovisku) sa vyberalo 3 roky parkovné neoprávnene. Náhradné parkovisko bolo v čase našej návštevy zriadené v starom kempe za spišskou kolibou, parkovné 2,- € sme, samozrejme, zaplatili. Ak má niekto nové informácie ohľadom zmien v parkovaní, nech napíše do diskusie.

Po vystúpení z auta sme všetci traja rozčarovaní, pretože sa spustil dážď. Pršiplášte máme, ale po tatranskom zážitku s krupobitím na Zelenom plese a tiež v Roháčoch sme obozretní. Oba tieto zážitky majú spoločného menovateľa, boli sme tam s Aďou, tak si ju doberáme, čo nás s ňou dnes opäť čaká. Podídu k nám Poliaci a pýtajú sa na „prognozu pogodowu“. Janka je z nich mimo, lebo doteraz ich reči nikdy nerozumela a pozrie rýchlo na mňa, nech to vyriešim. Tak im hovorím, že podľa predpovede má celý deň svietiť slnko. Opäť im to ale nevyšlo. Poliakov však moja odpoveď potešila a vyrazili. Na to Aďa povedala, že už keď sme tu, tak ideme. Nahodili sme na seba pláštenky a vyštartovali sme smer Hrdlo Hornádu po modrej. Cesta je asfaltová, prejdeme okolo Ranča Podlesok a cesta začne mierne stúpať k chatkám s názvom Košariská. Tu si vždy spomeniem na časy ZŠ a moju prvú návštevu týchto končín. Dnes je tu nejaké stretnutie psov, asi to boli československé vlčiaky a zavýjali ako najaté. Nebolo to príjemné, tak sme valili ďalej. Asfalt tu skončil a došli sme po blate k prvému rázcestníku. Hore sa ide po zelenej na Kláštorisko a je to slušný zaberák. Avšak nasmerujeme doľava, resp. dole k Hornádu. Prší stále a prichádzame k mostu cez rieku, na jeho druhej strane je búdka s mladíkom, a ten vyberá vstupné 1,5 €. Oficiálne sa to však volá „úhrada za použitie majetku“, teda rebríkov, stúpačiek, reťazí, mostov a pod.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prielom Hornádu

Po odľahčení peňaženiek pokračujeme po modrej v smere toku rieky. Hornád odtiaľ až po Smižany vytvára mohutnú roklinu dlhú cca 12 km (zmeral som to na mape, iné zdroje uvádzajú až 16 km), ktorý skrýva mnoho prekvapení, špeciálne atrakcie sa nachádzajú najmä pri Letanovskom mlyne. Skalnaté brehy prielomu Hornádu v niektorých miestach dosahujú výšku desiatok metrov, niekde údajne až 150 metrov, neviem to však zodpovedne potvrdiť ani vyvrátiť, lebo som si doma zabudol meter. Najprv sa brodíme mokrým chodníkom a hustou vegetáciou. Pršiplášť z „číňaku“ a goráč v topánkach to však s prehľadom istia. Začína mi byť v gume až príliš teplo a našťastie práve teraz prestalo pršať. Konečne! Všetci chytáme pozitívnu náladu a zrazu prichádza prvá atrakcia, železné stúpačky pripevnené v skalnatých zrázoch priamo nad riekou. Baby sú vysmiate a mám z toho radosť. Treba však dávať pozor, lebo železá sú po daždi šmykľavé. A nie nadarmo sú tu aj početné istiace reťaze. Dievčatá šaškujú a pózujú mi do záberov, nastala pravá turistická atmosféra. Jedno miesto však bolo kritické, je tu ohnutá stúpačka, špicatá vyčnievajúca skala a celkovo málo miesta na prechod. Stačí jedna chyba a letíte dole. Janka tu najprv machrovala a strašila Aďu a nakoniec mala z toho skoro sama v gatiach naložené. Po šťastnom prejdení tohto miesta ideme ďalej a všímam si množstvo popadaných stromov v rieke, ktoré dodávajú tiesňave ešte divokejší charakter.

Prichádzame ku kovovému mostu zavesenému na reťaziach, ktorý sa na počudovanie volá Reťazový most, a prechádzame po ňom na druhú stranu rieky. Tu vedie značka skôr po zemi a často z chodníka odskakujeme k príjemným romantickým zákutiam so zdanlivo stojatou vodou. Konečne začalo svietiť aj slnko. Opäť prichádzajú kovové stúpačky a pred nami sa v dosť veľkej výške objavuje ďalšia kovová lávka, ktorá je zavesená na oceľových lanách. Baby vyletia hore ako strely, pózujú a fotím ich zdola. Pri lávke je ďalší rozdeľovník značiek, dá sa pokračovať po modrej na Letanovský mlyn, Tomášovský výhľad – silno odporúčam, Čingov a Smižany. Alebo hore po zelenej cez Kláštorskú roklinu na Kláštorisko. Žltá tiež spája toto miesto s Kláštoriskom, ale používa sa na zostup. Všetci vieme, že postup v roklinách je jednosmerný zdola hore proti toku a na zostup sú vždy vytvorené iné trasy. Toto pravidlo sme neskôr mali trochu „v paži“.

Kláštorská roklina

Ideme hore, chvíľu ide žltá súbežne so zelenou. Potom si treba dať pozor, na mieste prudkej pravotočivej zákruty treba ísť rovno, tam sa vchádza do rokliny. Kto odbočí, dostane sa na žltú a je mimo. V rokline je vlhko a hneď sledujem vodný stav potoka. Je úbohý aj napriek tomu, že pršalo. To už viem, že vodopády budú biedne. Roklina ma veľmi príjemne prekvapuje svojou divokosťou, je tu požehnane napadaných kmeňov a mŕtveho dreva. Presne toto v Slovenskom raji milujem. A ešte aj vodopády.

Prichádzame k Strakovmu vodopádu. Teda prichádzame na miesto, kde je tabuľka s označením a cca 8 metrový rebrík. Vodopád sa asi schoval, jednoducho nie je, iba trošku vody po skale žblnkoce. Napriek tomu je tu nádherne a Aďa ako prvá stúpa hore rebríkom, Janka hneď za ňou. Ich pózy s úsmevom na rebríku sú absolútna samozrejmosť. Postupne sa dostávame k Dúhovému vodopádu. V ňom sa nachádza aj nejaká voda a všetci traja sa z toho tešíme. Opäť vylezieme po kovovom rebríku hore a nasledujú podobné stúpačky v skalách ako pri Hornáde. Divočina pod nimi v podobe naplaveného dreva je tu poriadna. Silno uvažujem, že sa sem vyberiem v čase poriadnych prietokov na jar. Na konci rokliny sú ešte vkusné drevené rebríky a malý Kartuziánsky vodopád. Sme úplne hore a, samozrejme, je bez vody. Už sme si zvykli. V rokline boli ešte aj ďalšie vodopády, teda neboli, preto ich ani nespomínam. Koho by to však zaujímalo, sú to tieto: Vodopád objaviteľov, Kaskády Gustáva Nedobrého, Malý vodopád a Machový vodopád.

Oddych na Kláštorisku a ďalšie návrhy

Vychádzame na lúku pod Kláštoriskom a tajne dúfam, že to ešte nebude koniec dnešného putovania a návrat dole. Mám ešte nachystané pekné pokračovanie, ale najprv sa musíme občerstviť a najesť, veď toto miesto je na to priam stvorené. Ideme si dať aj kávu a čaj do Chaty Kláštorisko, ale ceny radšej nekomentujem. Skoro ako v IC vlaku KE – BA, kto nezažil, neuverí. Na terase sa však sedí veľmi príjemne. Potom sa presunieme na lúku, najeme sa a relaxujeme. Teraz je čas na ďalšie namotávačky a idem na to. 6 km už máme za sebou, 6 km je to ešte dole. Čo tak si ešte niečo pridať? Janku vlastne nemusím namotávať, sme spolu už tak dlho, že vie, čo mám za lubom. A Aďa toho chcela dnes vidieť čo najviac. Navrhujem im zachádzku do rokliny Kyseľ, do tzv. náhradnej trasy. V minulom storočí tu po obrovskom požiari kvôli bezpečnosti ľudí stopli pohyb a sprístupnila sa táto okruhová náhradná trasa vyznačená žltou farbou. Po jej prejdení navrhujem ešte ďalšiu krátku zachádzku do rokliny Malý Kyseľ, kde sa nachádza jeden zo skvostov všetkých roklín. Dievčatá po výdatnom oddychu súhlasia s návštevou ďalších dvoch roklín a s predĺžením trasy o cca 4 km.

Kyseľ – náhradná trasa

Vyberáme sa po modrej a po krátkom stúpaní sa ocitáme na akejsi plošinke s borovicami. Núkajú sa tu slušné výhľady, najmä na protiľahlý obrovský strmý skalnatý zráz v hrebeni s názvom Pirc je fascinujúci. Tento zráz je odkrytý vďaka vyššie spomínanému požiaru. Ako som už skôr spomínal, nemal som meter, a tak jeho výšku iba odhadujem asi na 80 metrov. Cesta ďalej je pohodlná a široká, no o chvíľu začína nepríjemné klesanie. Nepríjemné hlavne preto, že sa tadiaľ budeme vracať. Prichádzame k smerovníku, upozorňujúcemu na odbočku žltej „náhradnej trasy“. Klesáme celkom dole až k potoku. Stretávame tam chlapíka, ktorý tam čosi vyvádzal v potoku s fľašou. Iba nám povedal, že robí nejaký výskum a nemáme si ho všímať. Doteraz sme nepochopili, čo tam robil, týpek na pohľadanie. V tomto potoku bolo dosť vody, a to ma tešilo. Stále sme klesali po kvalitných drevených rebríkoch a opäť aj po železných stúpačkách s reťazovým istením. Roklina má svoje špecifické čaro vytvárané tým, že je v nej pomerne dosť tma a chladno, je veľmi úzka a stretnúť človeka je tu skôr rarita ako pravidlo. Je tu kľud a je ozaj nádherná. Prichádzame k lávke, pod ktorou sa priamo pod nami valí v Obrovskom vodopáde masa vody a vytvára zaujímavé hrnce. Stojíme a čumíme na to. Zdvihneme hlavu a okolo sú strmé steny. Sme na najnižšom bode tejto časti trasy a musíme sa dostať späť hore. Výškové rozdiely opäť pomáhajú rýchlo prekonať kovové rebríky. Kým prídeme na koniec žltej trasy, míňame ešte ďalšie dva vodopády.

Finále

Ocitáme sa pri smerovníku Kyseľ, rázcestie. Odtiaľ sa dá ísť po zelenej roklinu Veľký Kyseľ (odporúčam) alebo po modrej roklinu Malý Kyseľ. Alebo po modrej naspäť na Kláštorisko, čo nás určite neminie. My sa ešte vyberieme proti prúdu Malého Kyseľa, ale nepôjdeme dlho. Po cca 7 minútach šliapania sme pri Malom vodopáde. Vody je dosť a teším sa na finále dnešného dňa, ku ktorému postupne vedie vkusný chodník vytvorený z drevených rebríkov. Čochvíľa sme tam. Vstupná skalná brána k Machovému vodopádu je široká asi 1,5 metra. Vidím to, čoho som sa najviac obával. Prechádzame skalnou bránou a ocitáme sa akoby v jaskyni, ktorá má odkrytú strechu. A tu sa nachádza on, krásavec, Machový vodopád. Finále našej túry. Som ale sklamaný, pretože jeho napájací bočný potok je skoro úplne bez vody. Minulý rok som tu bol s Jankou dvakrát a bolo to tu úžasné, voda hučala a bol to neopísateľný pocit. A presne ten pocit som chcel dopriať aj Adi. Bohužiaľ, nevyšlo to. No napriek všetkému sme mali úsmevy na tvárach a boli sme spokojní. Celkovo hodnotím úsek Malý vodopád – Machový vodopád a ich bezprostredné okolie ako skvost Slovenského raja. Niečo sme nafotili a nastal čas návratu.

Návrat

Ísť hore touto roklinou som už nechcel, absolvovali sme to s Jankou minulý rok a bol to slušný strmák a navyše za vodopádmi v rokline už nič extra zaujímavé nie je. Navrhol som radšej ústup cez Kláštorisko, baby len prikývli, že im je to jedno, veď ako ináč. Tak sme trošku porušili už spomínané pravidlo prechodu roklín a vrátili sme sa po prúde dole, ide ale ozaj iba o krátky úsek. Po modrej sme vybehli na Kláštorisko, a potom v kombinácii zelená, žltá a červená sme dorazili dole do Podlesku. Celkovo úsek z Kláštoriska do Podlesku veľmi nemusím, stále sa ide po lesných cestách a oproti zážitkom z roklín je to slabý odvar. A hnusné klesanie v poslednej časti zostupu radšej ani neopisujem. Raz som s kamošmi využil možnosť zjazdu na bicykli za 5,- € zo záveru Suchej Belej, a to bol iný zážitok, rozheganý MTB s brzdovými lankami nadoraz. Šiel by som si to hneď zopakovať. Zlatý klinec zostupu bolo neustále šomranie Janky, ako veľmi je už hladná. Pre ňu úplne typické. V Podlesku sme kvôli už všeobecnému hladu zakotvili na večeru v Rumanke, a kým nám doniesli pivo, odbehol som pre auto do kempu. Štrngli sme si s Aďou a zhodnotila, že najviac sa jej páčilo na náhradnej trase. Najedli sme sa, dopili a Janka to už po tme odjazdila domov.

Sumár

Podarilo sa nám za jeden deň navštíviť tri rokliny, jedne prielom rieky, prešliapať asi 16 km rôznorodým terénom, zažiť všakovaké počasie, krásne chvíle aj moje sklamanie z Machového (ne)vodopádu. Ale asi to tak malo byť a máme motiváciu opäť tam ísť. A snáď som niekoho aj inšpiroval na podobné kombinácie tradičných miest s menej tradičnými.

Fotogaléria k článku

Najnovšie