Trasa

Bôrčanské sedlo – Bôrčanská planina – Zádielska dolina (záver) – Baksova dolina – Bôrčanské sedlo

Rodinný výlet má na začiatku všetkých päť F: Francúzsky Familywagen Fplnke Fmetle Fhádéíčku (a na hlínách) parkujeme pri kaplnke v Bôrčanskom sedle. Z Košíc je to trochu zachádzka, ale veď aj cesta môže byť cieľom. Zvlášť pri takto azúrovom predpoludní, aké sa dnes naskytlo. Z kufra ťahám cyklovozík v turistickej verzii, nakladáme všetko potrebné aj nepotrebné vybaveníčko pre nášho čerstvo ročného drobca a vyrážame v ústrety dnešnému putovaniu po pramálo navštevovanej časti Národného parku Slovenský kras. V susedstve oveľa známejšej Zádielskej tiesňavy je to tak trochu logické a aj relatívna odľahlosť napomáha faktu, že stretnúť dnes niekoho bude skôr zážitkom ako pravidlom.

Štartujem GPS a mierime na okraj lúky, kde sa skrýva vyústenie lesnej cesty, ktorou sa pohodlne dostaneme až na planinu. Kompletnú trasu ešte nemám v hlave naplánovanú, ale tadiaľto sa jednoducho musí. Pohodlne stúpame nahor, obklopení húštinou strmých zrázov, ktoré sa pomaličky začínajú šatiť do farieb jesene. Aj teplota je taká akurát, navyše podporovaná mojím vnútorným výhrevom pri tlačení 30 kg vozíka. Mimino si vnútri niečo spokojne mrmle, tak ho ešte zadotujeme kúskom jablka a môžeme si vykračovať. Za prudkou zákrutou sa k nám pripojí zelená značka od Zádielskej chaty a stáva sa naším navigátorom na niekoľko ďalších kilometrov. Sporadicky sa objavujú malé lúčky, no sú len predzvesťou na krajinárske grande finále. Míňame posedy, návnady aj zničené snežné jamy a, vynechávajúc návštevu blízkych jaskýň aj vyhliadkovej Havranej skaly, vychádzame na vrcholovú lúku. Závrtmi jemne zvlnený reliéf doplnený listnatými samotármi. To všetko obkolesené záplavou zelenej hradby a oblohou, kde už ani polarizačný filter nevie, či od blaha krochkať, alebo len separovať biele linky oblakov. Tu nie je dôvod sa niekam ponáhľať. Len nasávať vône, farby a genius loci. Prechádzkovým tempom si kilometer trávnatého koberca musíme vychutnať do posledného stebla. Keď na chodníku natrafíme na pažravú modlivku, tak sa jednoducho nedá inak a s potešením si líham do trávy a tvárim sa, že objektívom naháňam jej zelené končatiny. Zo snenia ma prebudí len nespokojné mrnčanie spoza okienka, a tak viem, že sa musíme hýbať. Ach, tie deťúrence.

Malým výšvihom sa ocitáme v nenápadnom sedielku pri ešte menej nápadnom, no predsa len najvyššom vrchole Slovenského krasu, Matesovej skale. 925 metrov nie je až tak málo (teda viac, ako má Tatranská Lomnica), no v tomto kraji stolových hôr sa mi nadmorská výška akosi vôbec nederie pod kožu. Strácame metre a na výraznej križovatke lesných ciest plánujeme ďalší postup. Vrchol Osadníka sa zdá byť relatívne blízko, počasie praje a aj na prežitie celodenného výletu máme dostatok stráviteľného materiálu. Krpec z vozíka sa však dožaduje zmeny v podobe osobného kontaktu s cestou a kamienkami po jej okraji. Neprekáža, dovoľujeme rozlet a spoznávanie krás našej prírody, a tak mám čas aj na náhľad do mapy. Alternatív je tu viac, jedna lákavejšia ako druhá. Už si len zvoliť správny smer. Pohľad na hodinky je však neúprosný a režim musí byť aj takto vonku. Čas obeda... Obraciame kormidlo a vraciame sa kúsok nadol k poľovníckej chate. Lepšie miesto sme ani nemohli vystihnúť. Lavice, stôl, studňa, zelená trávička na voľný výbeh pre malú turistku. Rozbaľujeme bufet a na plynovom variči „kuchtím“ mäsové rizoto pre hladoša. Od stola sa ozýva hlasné HAM, HAM, HAM, tak radšej preventívne prihrievam aj nejaký bonus. Akcia s kŕmením sa vydarila, za ušami je už čisto, a tak sa náš drobizg vyberá skúmať spodný okraj šindľovej strechy a prichádza rad na obed pre rodičov. Všetci spokojní, bruchá tak akurát pred prasknutím a nastáva otázka, čo s načatým večerom. Do kopca sa mi v takomto ulahodenom stave už rozhodne nechce, takže volíme ústupovú trasu a po ceste schádzame do záveru Zádielskej doliny. V týchto končinách som ešte nikdy nebol a som tak trochu sám zvedavý, ako vyzerá táto časť nad tiesňavou. Schádzame do úzkej doliny, kde po chvíli začína staručká asfaltka. Teda jej archeologický relikt. Okraje aj stredný pás už zarástli trávou na tenkej vrstvičke pôdy a zo spevneného povrchu už vykúkajú len dva pruhy na kolesá auta.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Takto romantickým údolím za zvuku Chotárneho potôčika klesáme najprv smerom na východ. Postupne sa ukazujú aj výhľady na zopár osamelých skál, no stále pretrváva lesná klasika. A TICHO. Také to výberové, z Tuzexu. Míňame odbočku cyklotrasy na Zádielskú planinu a pomaly sa stáčame na juh. Dieťa sa pohodlne uložilo na poobedňajšiu siestu a s vyloženou nohou odfukuje na mieste spolujazdca. Vozík si ide dole miernym briežkom takpovediac sám, a tak, prechádzajúc okolo strmej odbočky značky pre peších aj dvojice chatiek, klesáme stále hlbšie do doliny. Prudkú pohodu narúša len obstarožný americký „mini“van. Škvrny od hrdze oblepené reklamami na rôzne horolezecké nádobíčko a astmatický výkon v stúpaní hore dolinou sú jeho hlavnými poznávacími znakmi. Hrdé označenie 3,6 V6 na zadných dverách je patrične cítiť ešte dobrých 10 minút. Schádzame až k Zádielskej chate. Z areálu alebo jej blízkeho okolia počuť motorovú pílu. Ale či je otvorené, aj tak nemáme dôvod zisťovať. Radšej obdivujeme skanzeny z roku 1870 ako 1970. O niekoľko generácií neskôr niekto hádam ocení aj tento podnik. Na rázcestí Baksovej a Zádielskej doliny obdivujem novú rampu aj s moderne zníženým prechodom v strednej časti. Takže odteraz už kaňonom bude na aute jazdiť len skupina vyvolených s kľúčom a motorkári. Kde sú tie časy, keď sa pomedzi skalné bralá prepletal autobus pravidelnej linky do Zádielu.

Odbočujeme do Baksovej doliny a po novotou svietiacom asfalte sledujeme návratový kurz. Kus kopca si tu vzala na paškál kalamita, no zvládame aj jej ťažobné dôsledky na ceste. Staručký betónový kilometrovník s číslom 16 len podčiarkuje atmosféru dávnych čias. Stúpanie je celkovo výživné, po oddychovom uberaní výšky je to po(c)tivé prebudenie. Fučím, ale hrdinsky to zvládam až na okraj lúky. Dieťa sa domáha nejakej hračky, tak lovíme pekné listy a konáriky. Pred mesiacom sme mohli ešte dopovať olovrantom z divých černíc, no dnes už musíme siahnuť po domácich zásobách. Piškóty miznú kdesi v útrobách vozíka a aj ja si tak nenápadne zopár ujedám. Ved som predsa tiež dieťa svojich rodičov. Posledné metre popri drevenom elektrickom vedení a historickej dopravnej značke sú už len bonbónikom v klesajúcej páľave. Hurá, sme v sedle. Pobaliť, nasadnúť a môžeme vyraziť domov.

Poznámka redakcie:

Prejdená okružná trasa vedie územím Národného parku Slovenský kras a sčasti mimo TZT po sieti lesných a asfaltových komunikácií, primárne určených pre lesohospodárov a majiteľov (správcov) pozemkov a, žiaľ, nie pre návštevníkov NP. Zoznam všetkých trás v NP pre pohyb mimo TZT nájdete v návštevnom poriadku národného parku.

Fotogaléria k článku

+37 ďalších fotiek