Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Hlbocký vodopád a vyhliadky pod Roháčom

Súľovské skaly sú mimoriadne zaujímavý prírodný výtvor, ktorý určite zaujme každého milovníka prírody. Pre svoju výnimočnosť boli vyhlásené v roku 1973 ako národná prírodná rezervácia na ploche 543,23 ha s ochranným pásmom 281,77 ha. Sú tvorené bazálnym paleogénnym zlepencom, miestami až niekoľko 100 m hrubým. Nájdeme tu vysokú koncentráciu geomorfologických tvarov ako napr. skalné veže, strmé bralá, ihly, okná a homole s často bizarným tvarom. Rastlinstvo a živočíšstvo predstavuje zmes teplomilných a montánnych druhov. Väčšina ľudí si pod pojmom Súľovské skaly vybaví Súľovský hrad, Gotickú bránu, Štefánikovu vyhliadku, kemp, prípadne najvyšší vrchol Brada. Pritom je tu mnoho ďalších miest, ktoré sa oplatí navštíviť. Jedným z nich je napríklad Hlbocký vodopád, o ktorého existencii som až doteraz nemal ani páru.

Vzdialenosť
10 km
Prevýšenie
+470 m stúpanie, -480 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 27.04.2013
Pohoria
Súľovské vrchy - Súľovské skaly (CHKO Strážovské vrchy)
Trasa
Voda
vlastná
Doprava
Bytča (vlak, bus) - Hlboké nad Váhom (bus), parkovanie pri škole
SHOCart mapy
» č.1076 Vršatec, Súľovské vrch (1:50.000)

Trasa

Hlboké nad Váhom – Hlbocký vodopád – Roháč, Čiakov – vyhliadky pod Roháčom – Roháč, Čiakov – Hlbocký vodopád – Hlboké nad Váhom

V piatok podvečer sa prechádzam po malokarpatskom lese nad Dubovou a vymýšľam turistický plán na sobotu. V hre je Vysoká, no zrazu mi zvoní mobil a kamoš Samuraj ma volá na túru k Hlbockému vodopádu. Hneď mu hovorím, čo je to za túru, veď Hlbocký vodopád je hneď nad Smolenicami a už sme tam aj spolu pred pár rokmi boli. Hneď sa ale od neho dozvedám, že vodopád s takým menom je aj v Súľovských skalách, a už som nalomený. Hovorím mu, nech mi na e-mail pošle návrh trasy, a keď sa vrátim domov, dohodneme sa. Samozrejme sme sa aj dohodli, veď Súľovské skaly sa mi po prvej zimnej návšteve veľmi zapáčili.

V sobotu ráno si dávam skorý budíček, pretože nás čaká 150 km cesta Považím. Vyrážam autom a po ceste vyzdvihujem ešte Samuraja a ďalšieho parťáka Peťa. Cesta do dedinky Hlboké nad Váhom po diaľnici prebehla rýchlo a už pred deviatou zastavujem auto pred miestnou školou. Dohodujeme si trasu tak, že okolo vodopádu vyjdeme hore na hrebeň, a potom sa po červenej vrátime do Hričovského Podhradia okolo zrúcaniny hradu Hričov a autobusom sa vrátime k autu. Neskôr sa však rozhodneme, že vyjdeme až hore na vyhliadky pod Roháčom a vrátime sa naspäť po tej istej trase k autu do Hlbokého. Nechceli sme zbytočné komplikácie s čakaním na autobus a nakoniec sme sa aj zhodli na tom, že nám táto trasa bohate stačila a užili sme si ju naplno.

Vodopád a prvé vyhliadky

Túrku začíname pohodovým tempom po zelenej značke a dosť dlho ideme dedinou. Musím povedať, že sú tu pekné domy a aj záhradky tu majú domáci veľmi pekne upravené. Celkovo tu panuje čulý ruch, veď je sobota – deň záhradkárov. Predpoveď počasia na dnes dáva výstrahu pred vetrom 1. stupňa a zamračené má byť celý deň. S vetrom sa to jednoznačne potvrdilo na hrebeni a modrej oblohy tiež veľa nebolo. Skôr bola sivá a vidieť to aj na fotkách. Na konci dediny sa napájame na lesnú cestu, vedúcu popri potôčiku, okolo ktorého je všade záružlie močiarne. Samozrejme fotíme. Po chvíli prichádzame na lúčku s veľkým krížom, preskočíme potôčik a následne vchádzame do lesa. Netrvá to dlho a ocitáme sa pri prvom rázcestníku pod obrovskou skalnou stenou, doprava sa ide ďalej hore po zelenej, doľava k nášmu prvému cieľu, teda k Hlbockému vodopádu. Sme už v očakávaní, či bude dosť vody a veru bolo. Voda sa valí z výšky asi 14 metrov. Nikto tu našťastie ešte nebol, tak sme si ho mohli fotiť, koľko sme len chceli. Potom ma to už omrzelo. Naľavo vedľa vodopádu je železný rebrík, nad ním oceľové lano a retiazky a pomocou nich sa dá vyliezť hore nad vodopád. Tak sme tam, samozrejme, išli a obzerali sme si vodopád zhora. Dalo sa ísť aj ďalej hore úzkym žľabom, tak sme samozrejme išli ďalej strmo hore. To už bol ale ozaj pekný adrenalín, určite to neodporúčam malým deťom a nedobrodružným povahám, pretože sa tu kvalitne šmýkalo a zletenie dole by asi nedopadlo najlepšie. Išli sme ešte trochu ďalej a našiel som na skalách dokonca poniklece. Keďže sme nevedeli, kam sa až dostaneme, vrátili sme sa tým istým šmykľavým žľabom dole k vodopádu. Dokopy sme v tejto časti strávili takmer hodinu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prvá vyhliadka

Vrátili sme sa k rázcestníku a vyberáme sa napravo strmo hore po zelenej, až prídeme na akési sedielko. Všade okolo sú vysoké skalné steny, čo vytvára tú správnu atmosféru. Zo sedielka odbočuje doľava zreteľný chodníček, neodolávam mu a lákam na neho aj mojich parťákov. Po chvíľke sa pred nami objaví veľký skalný útvar so skalným oknom. Aj na skalu vedie chodníček a ideme ďalej až o chvíľočku prídeme na prvú dnešnú poriadnu vyhliadku. Je odtiaľto nádherný pohľad na fascinujúce skalné veže, ihly, kužele a podobné útvary. Fotíme. Tak sme sa tu zdržali takmer hodinu a pol aj s jedením, veď času sme mali habadej a veruže sa nám tu naozaj veľmi páčilo.

Cesta hore do sedla

Po doplnení energie sme sa pustili ďalej po zelenej. Opäť sme sa po krátkom klesaní ocitli pri Hlbockom potôčiku a okolo nás prešla skupinka mladíkov, z toho dvaja išli úplne bosí. No neviem ako to zvládali. Sledujeme pozorne aj miestne rastlinstvo a objavujeme pre nás dosiaľ nepoznanú flóru, napr. hviezdnatec čemericový. Postupujeme ďalej veľmi príjemným riedkym bukovým lesom po rozbahnenom chodníku, vedúcom neustále popri potôčiku, a na jednom zradnom mieste sa mi podarilo zaboriť po členky do bahna s vodou, veľmi ma to potešilo. Je tu viacero zradných miest zakrytých pod lístím, treba dávať pozor. Po chvíli sa stáčame prudko doľava a aj stúpanie začína byť strmšie. V tejto časti lesa sa nachádza veľmi veľa vyvrátených bukov, niekde sú dokonca priamo nad chodníkom, je to pekne vidno na jednej priloženej fotke. Do sedla Roháč-Čiakov prichádzame okolo jednej a je tu čulý ruch. Sú tu skupinky turistov, rodiny s malými deťmi aj psíčkari. Čo nás však nemilo prekvapuje, je silný vietor, ktorý fúka z juhu od Súľova. Doteraz sme o ňom ani nevedeli, pretože sme sa nachádzali na severnej strane horstva. Dávam si flísku a šiltovku a je mi hneď lepšie. Čakáme asi 15 minút na Samuraja, pretože išiel trošku inou trasou cez les ako ja s Peťom. Na tomto mieste si turisti môžu vyberať z bohatej ponuky, kam ísť ďalej. Po červenej sa dá ísť popod Bradu na Štefánikovu vyhliadku a ďalej až na Súľovský hrad alebo po tej istej značke opačným smerom do Hričovského Podhradia okolo zrúcaniny hradu Hričov. Dá sa ísť aj po žltej dole do Súľova, túto trasu sme si vyskúšali v zime a musím povedať, že je to poriadna strmina, sú tam dokonca asi aj 2 až 3 rebríky. No a dá sa pokračovať po zelenej do Roháčskeho sedla a odbočovať z chodníka na početné skalnaté vyhliadky.

Roháčska vyhliadka

Tu sa dohodneme, že ideme ďalej hore po zelenej na skalné vyhliadky pod Roháčom. Bol som na nich už v zime, tak som vedel, že to už nie je veľmi ďaleko. Treba vyšliapať asi 10 minút a ste tam. A dodám, že sa to naozaj oplatí, je odtiaľ vidieť celú podkovu Súľovských skál, ktorá zoviera kotlinu s poliami a dedinkou Súľov. Niečo ma však po vyjdení na vyhliadku dosť mrzí, a to je nepríjemný silný vietor. No a ešte viac ma štve opar v diaľke, sivá obloha a protisvetlo. Fotky sa teda nedali urobiť ideálne. Čo však všetko vyvážilo, boli krásne výhľady na prebúdzajúcu sa jarnú prírodu a na nespočetné bizarné skalné útvary, kam len oko pozrie. Strávili sme tu ďalšiu hodinku kochaním a fotením.

Návrat

Keď sme už mali vetra dosť, dali sme sa na návrat k autu do Hlbokého nad Váhom po tej istej trase – po zelenej značke. Zostup nám netrval vôbec dlho, avšak nedalo mi to a ešte raz som sa aspoň na chvíľu zastavil na vyhliadke nad vodopádom, a potom sme zašli aj k vodopádu, museli sme sa s ním rozlúčiť. Urobili sme si ešte zopár záberov so statívom, ktorý mal Samuraj, ale pamäťová karta mi o chvíľu zahlásila "plná"! Tak sme sa pobrali vychádzkovým tempom k autu, ku ktorému sme došli približne o štvrtej. To znamená, že sme tu strávili približne 7 hodín na trase dlhej 10 km. Podľa mapy to trvá asi 3 hodiny. Prečo sme to tak natiahli, si urobte úsudok sami.

Čo dodať

Trasu jednoznačne odporúčam ako nie veľmi náročnú s prijateľným prevýšením, ktorú by mali zvládnuť všetky vekové kategórie. Kto sa na ňu vydá, určite nebude sklamaný a po vystúpení na hrebeň si môže vybrať z ďalších alternatívnych atraktívnych pokračovaní trasy. Určite sa tu ešte v budúcnosti vyskytnem, pretože Súľovské skaly sú úžasné.

Fotogaléria k článku

Najnovšie