Autom sa presúvame popri Bohinjskom jazere až na parkovisko pri vodopáde Savica, odkiaľ začneme náš výstup.

Trasa

Koča pri Savici – Komarča – Črno jezero – Koča pri Triglavskich jezerich – Hribarice – sedlo Dolič - Dom Planika (nocľah) – Vodnikov dom – Planinska koča na Vojach – kaňon Mostnice - Stara Fužina – Ribčev Laz

Stenou Komarča

Kto sa niekedy vyskytol pri Bohinjskom jazere, tak určite vie aká 600 m vysoká stena sa nad ním týči. V jej najschodnejšom mieste sa kľukatí strmý chodník od Koče pri Savici (653 m) k Čiernemu jazeru (1294 m), ktorým stúpame aj my. Dalo by sa očakávať, že to je turistické peklo - nekonečné serpentíny na veľmi krátkej vzdialenosti. Trasa je však okorenená sem-tam občasnými výhľadmi na jazero, sem-tam nejakým vodopádom, občas zaisteným úsekom, a tak dve hodinky, ktoré trvá najstrmšia časť, relatívne rýchlo ubehnú. V pravý moment prichádzame k Čiernemu jazeru, ukrytému medzi skalami a stromami ľadovcového údolia Lopučniška. Hopsáme po skalách okolo jazera a vychutnávame si prvý oddych.

Toho však nebude veľa. Naplánovala som nám výživnú trasu, odhadom viac než 15 km so stúpaním približne 2200 m. Koľko popri tom naklesáme radšej nechcem presne vedieť. Dnes chceme dôjsť až na Dom Planika (2401 m). Než sa tam podvečer dostaneme, tak nás čaká ešte pestrá trasa Dolinou siedmych Triglavských jazier, ktorá je považovaná za jednu z najkrajších v Slovinsku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prvé jazero máme teda za sebou. Poteší, hoci nepatrí medzi tie naj. Teraz stúpame Lopučniškou dolinou, vlhkým lesom a kamenistým terénom. Matúš sa občas ozve, že ak toto má byť to naj zo Slovinska, tak to potom radšej nič. Však on uvidí! V závere prichádza výšvih a čoskoro zbadáme v diaľke medzi stromami Koču pri Triglavskich jezerich (1685 m).

Dolinou Triglavských jazier

Prichádza najkrajší moment tohto dňa a veľmi sa teším, že to môžem opäť zažiť – okolie chaty je jednoducho krásne, veľmi sa mi tu páči. Ihličnany, vápencové skaly, Dvojno jezero pred chatou, jazero Močivec za ňou, nad chatou skalné steny Veľkej (2091 m) a Malej Tičarice (2071 m) zakončené suťou... Takýto ráz krajiny mám veľmi rada, keď sa zeleň v správnom pomere mieša s modrou vodou, oblohou a skalami.

Vegetíme pred chatou nad mapou, s plechovkou piva a hubovou polievkou. Žiaľ, čapované nemajú, hoci sa mi marí, že ho zvykli mávať. Kedysi dávno som došla v prvý deň len sem, výdatný dážď mi zabránil v ďalšom postupe. Strávila som noc v preplnenej chate (kapacita 200 ľudí) a až potom som putovala na Planiku. Dnes si veríme, že sa nám to podarí na jeden šup.

Po pauze teda pokračujeme ďalej. Prekvapivo nestretáme takmer žiadnych ľudí, a to je koniec júla. Čoskoro prichádzame k Veľkému jazeru (Ledvica). Ani sa mi do foťáka nezmestí. Ešte kúsok ideme dolinou k Zelenému jazeru, kde sa odpája značka na Zasavsku koču (2071 m). Tým smerom sa nachádzajú aj zvyšné dve malé jazerá (Rjava mlaka a Jezero pod Vršacem).

Hribarice a cez Dolič na Dom Planika

My však mierime na Hribarice, krasové plató plné preliezačiek. Toto už je mŕtva krajina, kamennú sivú oživí len sem-tam nejaký odolný kvietok. Tu som kedysi blúdila v hmle, teraz to vyzerá, že nás pokropí blížiaci sa dážď. Nie som z toho nadšená, lebo po vápenci to bude šmýkať. Avšak nakoniec to nie je také zlé. Na samom vršku dávame v jemnom závetrí krátku pauzu, než začneme klesať na Dolič (2161 m). Z tohto bodu býva Triglav (2864 m), najvyšší vrch Slovinska, ako na dlani, avšak dnes nám výhľad nie je dopriaty, vrchol je zahalený v hmle.

Na Dolič klesáme v suti. Mám už toho pomaly po celom dni dosť. Neďaleko od sedla je chata (Tržaška koča, 2151 m), avšak viem, že ak by som išla dnu, tak už sa mi dnes nebude chcieť pohnúť. Tiež chcem byť čo najskôr na Planike, lebo nemáme rezervovaný nocľah a netuším, koľko turistov tam plánuje prenocovať. Dáme si preto niečo malé sladké na posledné stúpanie k chate v spoločnosti horských ovečiek a posilnení sa vydávame na cestu. Túto poslednú hodinu a pol kráčam mechanicky ako robot. Nevnímam okolitú krajinu, len moje unavené telo chce byť čím skôr pri chate. Pár úsekov je zaistených kovovým lanom, avšak nie je to nič tragické.

Dom Planika

Pred siedmou večer stojíme pri Dome Planika. Konečne. Som unavená ako už dávno nie. Teším sa na teplé jedlo a pivko. Okolo chaty sa prevaľuje hmla, výhľady nie sú žiadne. S nocľahom nie je problém, v lágri (skupno ležičše) je miesta dosť (chata má 41 miest na spanie v izbách a ďalších 80 v lágri). Nevýhodou slovinských chát však je, že ubytovacia časť často nie je vykurovaná. Tak to je aj v prípade Domu Planika. Počas noci sa rapídne ochladilo a napadol poprašok snehu. Mne počas spánku nestačili ani dve deky, musela som sa prikryť rovno štyrmi, aby ma neklepalo. Cenu za ubytovanie si už, žiaľ, nepamätám, táto chata ale patrí medzi drahšie, keďže leží rovno pod Triglavom. Tiež upozorňujem, že chata nemá tečúcu vodu, takže pitnú vodu je potrebné za draho kúpiť. Pivo pritom nie je o nič lacnejšie.

Triglav dnes nebude

Ráno sa zobudíme do jemne pocukrovanej krajiny. Všade je hmla a duje silný vietor. Som sklamaná, v tomto počasí sa hore na Triglav (2864 m) teda trepať asi nebudeme. Mne by to ani tak neprekážalo, už som raz hore bola (síce s nulovým výhľadom), ale Matúš si robil chuť. A vlastne aj ja, na vrcholovú kešku a na prípadné výhľady. Premáha ma zlosť, že sa počasie s nami takto zahráva. Stále sa pohrávam s myšlienkou predsa len to nejako skúsiť, keď však vyjdem pred chatu a skoro ma odfúkne, tak mi je jasné, že to dnes nedáme. Zisťujeme u chatárok predpoveď počasia. Tvrdia, že tesne poobede sa má vyjasniť, ale vietor neustane. A tak to nakoniec vzdávame a okolo desiatej sa vydávame smerom na Vodnikov dom.

Vodnikov dom

Z Domu Planika sa turista dostane do hodinky aj niečo cez sedlo Konjski preval (2020 m) na chatu Vodnikov dom (1817 m). Práve z tohto smeru zvykne podnikať túru na Triglav časť ľudí, ktorí nemajú radi strminy. Z planiny Pokljuka mieri hore trasa s najmenším prevýšením (autom sa dá dostať až na Rudno polje do výšky 1347 m). Stretáme množstvo skupiniek mieriacich hore. Celkom sa divím, že sa im tam chce, ale je tiež pravda, že tu nižšie toľko nefúka, a tak netušia, čo ich hore čaká. My strávime ďalšiu hodinku pred chatou pri pivku a čaji, dívajúc sa na okolitú peknú prírodu. Pod chatou sú pasienky so salašmi, čistá idylka. Inak Vodnikov dom je veľmi príjemná chatička s domácou atmosférou. Kto by chcel na Triglav z tejto strany, odporúčam prespať práve tu. Pár rokov dozadu som tu spala a bolo to veľmi fajn, na rozdiel od komerčnej a drahej Planiky.

Dnes by sme sa radi dostali naspäť do civilizácie, a tak je čas na odchod. Z Vodnikovho domu mierime strmým zostupom na Planinskú koču na Vojach. Zostup je takmer nekonečný, presne taký, aký nemám rada a z ktorého ma vždy brutálne bolia nohy. Výhľadov je len zopár, ideme najmä lesom. Osvieženie príde na planine Sp. Grintovica (cca 1200 m), kde si dávame krátku pauzu.

Stratení sami sebe

Od planiny sa chodník opäť kľukatí strmo dole lesom. Matúš mi odbieha, ale na to som zvyknutá. Pod serpentínami je vyznačená odbočka k vodopádu Mostnice. Matúša nikde. Myslela som, že ma počká. Neviem, či išiel k vodopádu, alebo pokračoval ďalej. Mobil mám úplne vybitý, takže si nemôžeme dať vedieť. Hovorím si, že dnes na vodopád nemám chuť a že sa idem šuchtať pomaly ďalej. Matúš ma buď dobehne, alebo ma snáď niekde čaká. Voje, ktorými teraz prechádzam, je celkom pekná lúka obsypaná senníkmi a chatami. Každú chvíľu sa otáčam, či moja polovička nie je niekde za mnou, ale nič. Postupne sa došuchcem aj na Planinskú koču na Vojach (690 m). Stále som sama, nikto ma tu nečaká. Dávam si pivko na terase, pozerám mapu, vyzúvam pohorky a obúvam konečne sandále.

Keď Matúša ani po polhodine niet, tak si hovorím, že jediná rozumná vec bude dostať sa k autu, ktoré je ale stále zaparkované pri Savici, tam si nabiť mobil, a potom sa mu ozvať. Od chaty vedie chodník pekným kaňonom Mostnice. Pokrivkávam si už v sandáloch s pohorkami v ruke. Stretám množstvo príležitostných turistov, keďže toto je obľúbený cieľ pre nenáročnú prechádzku. Postupne schádzam až do Starej Fužiny (546 m), odkiaľ ma čaká ešte kus asfaltom k hlavnej ceste do osady Ribčev Laz. Tu v informačnom centre zisťujem možnosti dopravy k vodopádu Savica. Mám šťastie, autobus k vodopádu by mal ísť o 15 minúť, o piatej.

Autobus prichádza na minútu presne. Som v ňom sama. Šofér je veľmi milý, vôbec mi nezaúčtoval cestu okolo Bohinjského jazera do osady Ukanc, kde je kemp Zlatogog, lístok mi vydal až odtiaľ k vodopádu Savica. Na parkovisku s veľkou radosťou vyskakujem. Teším sa, že mi aspoň takto všetko vychádza podľa provizórneho plánu. Auto si nachádzam v poriadku. Hneď aj naštartujem a nabíjam mobil. Keď je nabitý natoľko, že sa dá telefonovať, tak volám Matúšovi, kde je. Oznamuje mi, že je cca v polovici Bohinjského jazera na chodníku popod masív a že mieri do kempu.

Idem teda do kempu tiež, kde sa nakoniec po cca ďalšej hodine stretáme. Koľko radosti! Za pár hodín, čo sme o sebe nič nevedeli a nemohli sa spolu spojiť, sa vo mne vystriedalo množstvo nálad a pocitov – od naštvanosti, zlosti, ľútosti, sebaľútosti, apatie až po zmierenie sa so situáciou a jasnú myseľ. Čas všetko spraví. Matúš skonštatoval, že bol na tom podobne, no najmä sa bál, či sa mi niečo nestalo. A tak máme o veselý zážitok z dovolenky navyše.

Záver

Prejdená trasa je len veľmi malou ukážkou krásy Júlskych Álp. Trasy od úplne pohodových až po poriadne zaberačky radia oblasť právom medzi turistické raje. Jednoznačne návštevu odporúčam.

Autori fotografií: Andrea Halienová a Matúš Morong

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek