Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Mníšek nad Popradom – Obidza

Týždeň po národnom výstupe na Kriváň sa na poslednú chvíľu rozhodujem absolvovať dvojdňovú túru v lokalite, kde som ešte nebol, dúfajúc, že tam bude ľudoprázdno. Bolo. Davy som zažil až na druhý deň v závere trasy. V prvej časti si doslova vychutnám kvalitný ľudoprázdny turistický chodník, vedúci po štátnej hranici a po hrebeni, z ktorého sú hlavne v úvode nádherné výhľady predovšetkým na rozľahlé pohorie Ľubovnianskej vrchoviny (poľsky Beskid Sądecki).

Vzdialenosť
15 km
Prevýšenie
+867 m stúpanie, -363 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 20.08.2013
Pohoria
Ľubovnianska vrchovina (Sadecké Beskydy/Beskid Sądecki)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1023 m n. m.
  • Najnižší bod: 439 m n. m.
Voda
pri konci asfaltky pri potoku Pilhovčík vľavo pri ceste (kovová rúra)
Doprava
Stará Ľubovňa (vlak, bus) - Mníšek nad Popradom (bus)
SHOCart mapy
» č.1107 Spišská Magura (1:50.000)

Trasa

Mníšek nad Popradom – Pilhov – Pilhovčík – Krčmárska hora (Karczmarska Góra) – Piwowarówka – Zaczerczyk – Świni Groń (Svinský grúň) – Eliášovka (Eliaszówka) – Niedźwiedze/Niedźwiedza (Medvedie) – sedlo Przełęcz Gromadzka – sedlo Obidza

Zoznámenie sa s krásou neprávom neznámeho (k)raja

O tretej popoludní vystupujem z autobusu v Mníšku nad Popradom. Samotná cesta zo Starej Ľubovne až sem je pekným zážitkom. Všade naokolo hory, hlboké lesy a v hlbokej doline popri potoku Hraničná sa tiesnia dedinky Kremná, Hraničné a nakoniec Pilhov, súčasť Mníška nad Popradom. Zo sedla Vabec nad Starou Ľubovňou cesta počas vyše desiatich kilometrov neustále klesá a prevýšenie činí cez 360 metrov. Ako aktívny cyklista cestu logicky zaraďujem do popredia môjho záujmu, keďže do dlhých a tiahlych kopcov stúpam veľmi rád.

Najprv mierim do obchodu a o chvíľu po odbočení doľava naberám prvé výškové metre v stúpaní hore úzkou uličkou medzi pôvodnými starými domami popri potoku Pilhovčík. K rieke Poprad a na štátnu hranicu je ešte kilometer, no mám v pláne ísť naslepo, úplne mimo TZT a niekde na hrebeni a zároveň na hranici natrafiť na poľskú zelenú značku. V dvoch uzučkých dolinách v tvare „T“ natesnaná útulná dedina sa mi veľmi páči a ovieva ma nezameniteľný a nádherný závan nepoznaného. Príkre, priam strechovité strminy padajúce k neposednému potôčiku Pilhovčík spestrujú roztrúsené domy, lúky či ovocné stromy. Úzka asfaltka je vynikajúcej kvality, ktorú jej môže závidieť akákoľvek hlavná cesta. Po ľavej strane nachádzam prameň, a tak okamžite vylievam vodu bez života z vodovodu a tankujem plné nádrže živej vody. Dokopy štyri litre. Na hrebeni môže byť s vodou problém a v tomto smere nikdy nenechávam nič na náhodu.

Zhruba po poldruha kilometri usudzujem, že je načase štverať sa na hrebeň, kolmo na vrstevnice. Odbáčam doprava na poľnú cestu, z ktorej stúpam po nadmieru strmej lúke k lesu. Pozerám sa do mapy. Krčmárska hora, Piwowarówka, Piwowary... Zdá sa, že idem dobre. Pre istotu mám so sebou aj tri pivá, nech mi pohľad do mapy nerobí chúťky a niečo mi hovorí, že ich čoby vysokoenergetický nápoj efektívne využijem. Na Eliášovku ma čaká prevýšenie 623 metrov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Nad koncom lúky sa mi otvárajú prvé výhľady. Oproti, na úbočí Petríkovho vrchu, sa nachádza malinká osada Pod Poľanou, ktorá je trvalo obývaná a zdá sa, že sa tam stále gazduje. Sprava ku mne od neďalekej usadlosti doliehajú zvuky heligónky a naplno nasávam čaro miesta. Ďalej stúpam lesom a po pár metroch som natrafil na poriadne starý, hrubý a košatý javor. Opäť si ma pritiahol starý strom. Hneď, ako som natrafil na úzky chodníček, púšťam sa po ňom, až sa dostávam ku gazdovstvu. Tu sa napájam na ďalší chodníček. Keď aj ten prichádza k hospodárstvu, beriem to nekompromisne strminou hore lesom a spomínam na náš „To muši tím“. Ruksak je poriadne ťažký a ak by som spadol, skotúľal by som sa dolu lesom až na chodník. Množstvá popadaných konárov mi sťažujú postup, ale nakoniec nachádzam akúsi strmú cestu. Ani by som nepovedal, že je tu toľko roztrúsených gazdovstiev, ktoré sú doslova oázami pokoja.

Krajinkárske dary na hrebeni

Už sa mi stúpanie vidí pridlhé. Myslel som, že hrebeň bude oveľa bližšie. Vychádzam na lúky a konečne nad sebou vidím hrebeň a hraničný kameň. Hneď, ako sa ocitám hore, nestačím sa čudovať, do akej krásnej krajiny som sa dostal. Prišiel som rovno na miesto, kde sa na hrebeň napája zelená značka, ktorá sem vedie z kúpeľného mestečka Piwniczna Zdrój. Inštinkt ma opäť nesklamal. Je tu nádherne. Na poľskej strane ma víta typická poľská horská krajina, čiže veľké množstvá roztrúsených gazdovstiev v dolinách či vysoko v horách, na strmých úbočiach vysokých vrchov. Poberám sa doprava smerom na Weckówku, aby som mal výhľad aj na rieku Poprad s tým, že keď sa dostatočne pokochám, tak sa zase vrátim.

Na mieste, kde končí hrebeň a úbočie sa strmo zvažuje do hlbín údolia podo mnou, začínam ľutovať, že som na túru nevyrazil oveľa skôr, pretože tu by som dokázal sedieť celé hodiny. Vo veľkej hĺbke sa podo mnou v tesnom údolí kľukatí rieka Poprad spolu s cestou a železničnou traťou, spájajúcou Plaveč a Nowy Sacz. Pohľad na meandrujúci Poprad, na strmé a zalesnené úbočia, na roztratené gazdovstvá vysoko nad dolinami a na hlboké lesy bez rúbanísk, ktoré pokrývajú najvyššie partie rozľahlých Sadeckých Beskýd (Beskid Sądecki), je strhujúci. Najvyššie vrchy horstva odtiaľto pôsobia majestátnou charizmou, ku ktorej prispievajú temné smrečiny, nad ktorými sa váľajú tmavosivé mraky na pozadí sivej oblohy. Ešte donedávna bolo polooblačno, no začal fúkať studený vietor a zamračilo sa úplne všade. No pršať nemá a zajtra má byť ešte krajšie počasie, len stále kalné, tak uvidíme, ako sa vydaria fotky.

Vraciam sa na Piwowarówku, kde sa pri ceste pasie krava, ktorú som evidentne veľmi zaujal. Krásna hrebeňová poľná cesta, smerujúca na západ, sa predo mnou stráca v lesíku, no pred tým sa ešte kochám pohľadom na Radziejowu, najvyšší vrch Sadeckých Beskýd (Beskid Sądecki). Zaujímavosťou miestneho značenia je, že na niektorých stromoch je namiesto zelenej modrá značka. Cestu lemujú krásne stromy, väčšinou jedle, borovice alebo brezy. Ešte k jedľám – na poľskej strane sa miestami nachádzajú nádherné porasty mladých, ale aj starých jedlí a pohľad na takéto lesíky ma neuveriteľne upokojuje a teší. Na slovenskej strane sa otvára výhľad, a tak vychádzam na lúku. Podo mnou je usadlosť, nad ktorou pasie gazda kravy a je odtiaľto krásny výhľad naspäť do doliny, smerom na Mníšek nad Popradom a okolité hory.

Počas hrebeňovky sa neskôr rozhodne oplatí odbočovať mimo značky hlavne na poľskú stranu, pretože početné lúky či pasienky, nachádzajúce sa pod hrebeňom, poskytujú krásne výhľady na krajinu. Nad Zaczerczykom začína cesta poriadne strmo stúpať a mení sa na turistický chodník. Nachádza sa tu značená cyklotrasa a viem si celkom dobre predstaviť, ako sa štverám s naloženým bicyklom.

Poľsko–slovenské rozdiely

Počas chôdze musím neustále porovnávať Poľsko a Slovensko. Celá značená trasa je výlučne v poľskej réžii, a tak sú na stromoch každú chvíľu rôzne vkusné drevené smerové tabuľky a pútače, ktoré vás dovedú k početným gazdovstvám, kde sa môžete občerstviť pivom, zmrzlinou či napríklad aj chlebom s masťou a cibuľou. Mnohé gazdovstvá ponúkajú lacné ubytovanie a celodennú stravu. Gazdujúcich Poliakov v horských oblastiach Podhalia žijú státisíce a väčšinou nemusia cestovať za prácou do zahraničia, nemusia opustiť svoju pôdu na rozdiel od našincov, ale uživia sa na nej, pretože si prilepšia hlavne ubytovávaním hostí a predajom domácich výrobkov – syra či sezónnych špecialít, ako sú čučoriedkové koláče či buchty, prípadne predajom húb a byliniek.

Musím konštatovať, že „laznícka dovolenka“ má veľmi veľa do seba. Predstavte si, že putujete krajinou niekoľko dní kľudne aj s deťmi a každý večer máte istotu, že sa máte kde ubytovať, umyť a najesť kvalitných potravín z domácej produkcie, nehovoriac o romantickej stránke veci, bezpochyby hodnotnej dovolenky.

Veľmi príjemne ma udivuje, že som za celý čas nikoho nestretol. Na poľské pomery nevídané a neslýchané. Možno je to tým, že je večer, lebo chodník je poriadne vychodený a žiaľ, ani o odpadky v jeho okolí nie je núdza. Dostal som sa do pasáže, ktorá mi veľmi intenzívne pripomína nezabudnuteľnú jarnú hrebeňovku Čergova. Tu ma poľština opäť nesklamala. Nad chodníkom visí pútač na chatu Magóry. A tak mi po reštaurácii Ziebówka a Soplochodoch pribúda ďalšia zaujímavá destinácia do zbierky.

Tajnými chodníčkami kuriérov

Neďaleko za odbočkou na chatu Magóry odbáčam doprava na lúku, na konci ktorej je malé gazdovstvo. Je odtiaľto fascinujúci pohľad na najvyššie partie Sadeckých Beskýd (Beskid Sądecki). Samotná 1262 metrov vysoká Radziejowa, spolu so susedným kopcom Wielki Rogacz (Veľký Roháč) odtiaľto pôsobí neskutočne majestátne, ba až mysticky. Pripomína mi rudohorský Kohút nad Revúcou, keď sa na neho dívam od Pavlusových baní. Slnko sa neúprosne chýli za obzor a na rozľahlé úbočia pod majestátnou horou padá šero. Z početných vzdialených gazdovstiev na jej úbočiach, situovaných vysoko nad dolinou sem dolieha slabý cengot zvončekov a brechot psov. Gazdovia zaháňajú ovce a kravy do stajní.

Poberám sa tiež. Podľa mapy by som mal celý čas, od Piwowarówky, až po sedlo Obidza, ísť po prevažne lúčnatom hrebeni. Realita je však diametrálne odlišná. Poriadne dlhý čas idem prekvapivo neustále lesom. Pri pohľade na zloženie okolitých drevín je však zrejmé, že kedysi (zhruba pred dvadsiatimi–tridsiatimi rokmi) tu namiesto lesa boli všade lúky a pasienky. Čas neúprosne beží, a keďže v najbližšej dobe žiadne výhľady nehrozia, dávam si po neustále stúpajúcom chodníku doslova letecké tempo. Oceňujem, že som na túre sám, pretože za likvidačné tempo by ma poniektorí určite právom poslali dočerta. Ale tréning je to dobrý a ten je pre mňa veľmi dôležitý.

Dlhé nohy mi umožnili dostaviť sa pomerne rýchlo na vrch Eliášovka (Eliaszówka). Znechucuje ma veľká hromada odpadkov. Vôbec sa preto nezdržiavam, opúšťam značku a po jednom z chodníčkov sa poberám na lúku na našej strane. Zaujímavosťou je, že sa v okolí v rámci projektu ako spomienka na ťažké časy kuriérov vyznačilo 38 kilometrov turistických trás, vybavených oddychovými miestami a infotabuľami. Počas 2. sv. vojny tadiaľto kuriéri ilegálne prevádzali množstvá ľudí z Poľska cez Slovensko do Maďarska.

Z lúky, ktorú lemujú staré pokrútené a hrubé buky, však žiaden výhľad nie je, a tak sa púšťam lesom a porastom čučoriedok dolu kopcom, až kým po asi dvesto metroch nenarazím na zelenú značku, ktorá sa medzitým stočila doprava. V strmom klesaní som čoby rýchlo sa rútiaca veľká voda poriadne naľakal peknú babu, vláčiacu poriadnu záťaž. Dávame sa do reči a záhada ťažkej batožiny je vyriešená. Má plný ruksak a tašky „boruwkoch“. Celkom ma prekvapuje, že ešte rastú. Vraj sú ich len zvyšky, a tak to musela byť poriadna piplačka, než ich toľko nazbierala.

Onedlho opúšťam značku a schádzam na lúku pod hrebeňom, kde v lokalite Niedzwiedza končí starý vlek. Je odtiaľto pekný výhľad do hlbokej doliny, ktorú som mal už od Krčmárskej hory neustále po pravej strane a, samozrejme, na masív Radziejowej. Je dosť hodín a dávno by som mal sedieť pri ohníku a opekať si slaninku, lenže vhodné miesto nikde nenachádzam. Začína sa ozývať hlad, a tak pokračujem vo veľmi zrýchlenom presune na sedlo Obidza. Po hrebeni tadiaľto vedú dve kvalitné lesné cesty. Jedna na našej a druhá na poľskej strane.

Večer v horách je nad všetky večery

Na sedlo Obidza prichádzam po zhruba dvoch kilometroch a po západe slnka. Aj tu sa nachádzajú gazdovstvá s možnosťou ubytovania. Z lúk sú krásne výhľady smerom k údoliu Popradu a na Sadecké Beskydy (Beskid Sądecki), ktoré sa dvíhajú hneď nad údolím. Sedlo je aj dôležitou križovatkou turistických trás. Okrem mojej trasy sa odtiaľto dá dostať na Wielki Rogacz (Veľký Roháč) a Radziejowu, doľava do doliny na Jaworki alebo dolu doprava do Piwnicznej Zdrój. Z informačných tabulí sa dozvedám, že okolie sedla je biotopom hlucháňa. Zelenú značku mením za modrú a veľkým oblúkom sa stáčam doľava. Rozsiahle lúky na našej strane dávajú tušiť, že miesto na nocľah nebude ďaleko. Opúšťam značku a ďalej pokračujem po lúke. Po kilometri od usadlostí na lúke nad mokrinami nachádzam za ohybom lesa nádherné miestečko pod osamelým smrekom.

Vrch Eliášovka mám odtiaľto ako na dlani a výhľad mám aj smerom na temnejúci severovýchod. Okamžite hĺbim ďalej od stromu v tvrdej pôde dostatočne hlbokú jamu na oheň. Nanosím dreva a za tmavého šera si konečne pochutnávam na domácej slaninke s cibuľou opečenej do chrumkava. Stihol som to presne na chlp. Takto nejako som si dnešné táborenie predstavoval. Otváram si zaslúžené fajrontové pivo a užasnutý hľadím na východnú časť tmavých kontúr Sadeckých Beskýd (Beskid Sądecki). Práve odtiaľ za čiernymi smrečinami vychádza sýto-oranžový mesiac v splne a dramatické tenké pásiky mrakov zvýrazňujú fascinujúce večerné divadlo, ktoré je odmenou za vypotené litre potu v rámci zrýchlených presunov. Ďakujem matke Zemi a duchovi Všehomíra za dnešný deň a krásne miesto, kde ma opäť doviedol inštinkt, no možno aj nejaká lesná bytosť...

Sumárizmus

V rámci neskorého popoludnia som prešiel 15 kilometrov, nastúpal 867 a klesol 363 výškových metrov. Trošku ľutujem, že som nevyrazil skôr, no kvôli spojom by som musel ísť z Popradu až príliš skoro a to z časových dôvodov nebolo možné. Počas celej túry som stretol len štyroch ľudí, z toho dvoch turistov. Poriadne sa ochladzuje a vzhľadom na nadmorskú výšku mi je jasné, že do rána tu bude maximálne šesť stupňov. Pukot ohníka ma príjemne uspáva a z diaľky sa od usadlostí sporadicky ozýva brechot poriadne veľkých strážnych hafanov.

Pokračovanie uverejníme o týždeň.

Fotogaléria k článku

Najnovšie