Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Júlske Alpy – Mangart

Naša dovolenka v Slovinsku, resp. v Triglavskom národom parku, úspešne pokračuje. Po dni strávenom raftingom na rieke Soča nás svrbia nôžky, a tak pokračujeme na štvrtý najvyšší vrch krajiny, ležiaci priamo na hranici s Talianskom - Mangart (2677 m n. m.).

Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 25.07.2012
Pohoria
Slovinsko: Alpy (slovinsky Alpe) - Východné Alpy (Vzhodne Alpe) - Južné Vápencové Alpy (Južne Apneniške Alpe) - Júlske Alpy (Julijske Alpe) - Východné Júlske Alpy (Vzhodne Julijske Alpe) - skupina Triglav Triglavský národný park (Triglavski narodni park)
Trasa
  • Najvyšší bod: 2677 m n. m.
  • Najnižší bod: 2072 m n. m.
Nocľah
turistická chata pod Mangartom (Mangartska koča)
Doprava
Mangarstko sedlo (parkovisko)

Trasa

Mangartsko sedlo – Slovinska cesta (ferrata obtiažnosti C) – Mangart – Talianska cesta (ferrata obtiažnosti A) – Mangartsko sedlo

Na Mangart (alebo aj Mangrt, ako hovoria domáci) vystúpil ako prvý v roku 1794 gróf Francz Hohenwart. V dnešnej dobe existuje viacero výstupových ciest, pričom časť z nich má aj zaujímavé historické pozadie. Ako som spomínala v úvode, Mangart leží na hranici Talianska a Slovinska. Tým pádom bol vždy objektom strategického záujmu. V roku 1938 sa začala stavať horská cesta spod sedla Predil (1090 m) do Mangartského sedla (2072 m) práve z vojenských dôvodov. Komunikácia dlhá 12 km sa využíva dodnes, je pekne kľukatá, miestami dosahuje stúpanie 22 % a je najvyššie vedenou cestou v Slovinsku, stúpajúcou nad 2000 m. Vyhľadávajú ju nielen turisti, mieriaci na Mangart, ale aj motorkári a cyklisti, pedálujúci si po svoju vrcholovú prémiu.

Hranice okolo Mangartu sa často menili, história je pekne divoká. Po vytyčovaní hranice po roku 1945 ostalo Taliansko odrezané od pohodlného prístupu z údolia Koritnice. Aby im ostal prístup na vrchol, vybudovali "diretku" v stene, ktorá má dnes názov Via Italiana (D). Spodná časť trasy je takmer kolmá, vrchná časť je skôr obtiažnosti A a používa sa najmä na zostup z vrcholu. Ten, kto chce prejsť taliansku trasu, obvykle schádza z Mangartského sedla k bivaku Nogara a odtiaľ potom opäť hore už ferratou. Z Mangartského sedla je vybudovaná aj slovinská cesta, ktorá vedie peknou štrbinou a je obtiažnosti C.

Pre doplnenie, na Mangart môžete vyliezť aj z dediny Log pod Mangartom spomínanou dolinou Koritnica, ale to vás čaká dobrých 2000 m prevýšenia, alebo z talianskej strany úplne zdola od jazier Laghi di Fusine s napojením na Via Italiana (1700 m prevýšenie).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Mangartska cesta

My si vyberáme výstup slovinskou cestou a do Mangartského sedla sa vyvezieme autom. Z Logu pod Mangartom sa presúvame pod sedlo Predil, kde je výrazná odbočka na cestu hore. Po chvíli míňame masívne zosuvy pôdy, ktoré sa len pár rokov dozadu vyskytli (ich sila bola taká, že úplne zničili cestu a most poniže na hlavnej ceste, pekne to dokumentujú náučné panely). Pri malej búdke platíme poplatok za vstup na horskú cestu (5,- €), a potom sa ide na to. Zákruta strieda zákrutu, priepasti raz na jednej, raz na druhej strane, veselé vyhýbanie sa s protiidúcimi autami, prechádzame aj tunelmi. Matúš obdivuje moje šoférske schopnosti a ja naše kvíliace auto, občas idúce aj na jednotke, keďže to inak nejde. Nakoniec úspešne parkujeme hore na obrovskej obrátke s parádnym výhľadom na našu výstupovú trasu. Je okolo obeda, ranné mraky sa pomaly rozplývajú, najlepší čas vyraziť.

Slovinskou cestou na vrchol

Trasa vedie spočiatku pohodlným chodníkom s výhľadmi do Mangartskej doliny a popod vrch Travnik (2200 m). Za ním sa odpája chodník k bivaku Nogara, my pokračujeme ďalej k Mangartu. Prídeme po ďalšie rázcestie (obrovská skala s nápismi), naľavo pokračuje ľahká časť talianskej trasy, využívajúca sa na zostup, napravo slovinská cesta, ktorou ideme. Mierime mierne suťou k výraznej skalnej štrbine, ktorou sa polezie hore. Nasadzujeme ferratové sety, predsa len nevieme, čo nás presne čaká. Trasa je vedená po skalnatých pásoch stúpajúc pekne hore štrbinou. Je dobre vyistená, takže sa postupuje ľahko, miestami sa nie je potrebné vôbec zacvakávať. Je potrebné si trochu poliezť, ale nie je to nič náročné. Približne v dvoch tretinách výstupu vychádzame na peknú plošinku, z ktorej sú úžasné výhľady na obrátku dole pod nami a na dolinu Koritnice. Vyberáme foťáky a dávame si fotopauzu. Ostáva nám ešte kúsok na vrchol. Trochu sute a opäť skala, ani sa nenazdáme a stojíme na vrchole.

Mangart (2677 m)

Na vrchol nám to trvalo cca 2,5 hodiny úplne pohodovým tempom. Zatiaľ sa vyčasilo, a tak si môžeme vychutnávať rozprávkové výhľady s azúrom. Na severe Mangartska dolina s modrastými Laghi di Fusine a za nimi Rakúsko, na západe talianska časť Júlskych Álp (Julijske Alpe) na čele s Višom a Montažom, na juhu údolie Koritnice, juhovýchodne sa týči majestátny Jalovec a na východe celá hradba slovinských Júlskych Álp, v čele s Mojstrovkou, v pozadí s najvyšším vrchom Slovinska - Triglavom. Nechýbajú tradičné vrcholové rituály - vrcholové pivko, vrcholová pusa, obdivujeme vrcholový kríž... a čo je najdôležitejšie, sme hore úplne sami. Toto zbožňujeme na horách, pohodu, ktorá je len a len pre nás, aspoň na chvíľu. Onedlho prichádza osamotený turista, s ktorým aspoň hodíme reč. Postupne sa poberáme dole, aby si aj on užil vrcholovej samoty.

Zostup a nocľah na chate pod Mangartom

Zostupujeme talianskou cestou. Najprv smerom na východ, kam nás vedie príjemný chodníček v trávnato-suťovom svahu. Potom sa stáčame naspäť s výhľadmi na Laghi di Fusine na západ, opäť v skale a v suti. Chodník je sem-tam zaistený lanami, istiť sa však netreba, terén je jednoduchý. Čoskoro sme opäť na rázcestí pri skale. Lovíme ešte neďalekú kešku, pri ktorej dobrú polhodinu sedíme a kocháme sa okolitou krajinou.

Premýšľam, kde budeme spať, pretože Slovinci netolerujú spanie len tak na parkovisku v aute alebo vedľa cesty. Padá rozhodnutie skúsiť chatu pod Mangartom - Mangartska koča (1906 m), ktorá je kúsok pod otočkou. Chata kedysi nebola chatou, ale strážnou budovou na štátnej hranici, ktorú v roku 1983 miestny turistický spolok prerobil na horskú ubytovňu otvorenú pre verejnosť. Pohodlne sa dovezieme až pred vchod. Za okienkom majú pre nás potešujúcu správu – miesta je dosť a s Alpenvereinom sa môžeme vyspať za príjemných 8,- € na osobu v hromadnej nocľahárni. Nie je nad čím uvažovať, ostávame. Večera z vlastného, k tomu mieste pivko, to všetko s luxusným výhľadom. Matúš sa po jedle vyberá fotiť západ slnka na okolité svahy, ja sa pomotám len okolo chaty. Úžasné prírodné divadlo sleduje celé osadenstvo chaty.

Večer potom padá návrh pre túru na ďalší deň – vyberieme sa na Montaž (tal. Jof di Montasio, 2753 m), ktorý sme práve od chaty pozorovali. Už sa nevieme dočkať. A vy sa môžete začať tešiť na ďalší článok.

Autori fotografií: Andrea Morongová a Matúš Morong

Fotogaléria k článku

Najnovšie