Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Lezenie Mont Blanc du Tacul: Supercouloir

Tak poďme na to: cepiny, mačky, skoby, expresky, zopár skôb so skrutkovým istením, brzdy, prilby, laná. Hotovo! Nejaké nápady na prvé dĺžky? Technických vecičiek stačilo. Teraz niečo na bivakovanie, varič, ešus, spacák, karimatka, stan. Aha, ešte nezabudnúť na handry... túto časť mám najradšej. Potom ešte zavrieť ruksak, telefonát Maxovi, dohodnúť posledné detaily trasy a je čas vyraziť.

Stéphanie a Max smerujú k oblasti Supercouloir na východnej strane Mont Blanc du Tacul. To, čo vidíme, je úplne couloirové. Vďaka masívu ľadu, ktorý pokrýva 600 m východnej časti pohoria je jasné, že do tohto miesta sa každý horolezec zamiluje. Výstup typu Supercouloir je pre tých, ktorý milujú hory vo všetkých podobách, skutočným ihriskom. Ak ho chcete zdolať, musíte ovládať rôzne alpinistické schopnosti: prístup sa realizuje na lyžiach, nasleduje krátky zostup do Vallée Blanche, potom krátky výstup na lyžiach do Bergschrund a napokon je tu technické lezenie – na dosiahnutie začiatku ľadu sú potrebné dve miešané dĺžky; ľad potom pokračuje 500 m. Trasa pokračuje na vrchole Mont Blanc du Tacul, pričom posledných 400 m je zmiešaných a potom peší zostup zo štítu. Ak sú podmienky na zostup klasickou trasou du Tacul príliš zlé, z hory sa dá zísť zlanením po technických dĺžkach.

Stéphanie, kedysi súťažiaca na Svetovom šampionáte v lezení na ľade, je teraz „Guide de Haute Montagne“ (horský vodca). Posledných päť rokov býva v Chamonix a nedávno sa stala členkou Compagnie des Guides de Chamonix (Spoločnosť horských vodcov z Chamonix), ako druhá žena za posledných 25 rokov. Stéphanie sa zaoberá vysokohorským horolezectvom už od detstva. Po vysokej škole si nenašla žiadnu normálnu prácu, ale urobila si skúšky na horolezeckého inštruktora. Túto prácu vykonávala niekoľko rokov a potom sa prirodzeným vývojom stala profesionálnou sprievodkyňou.

„Milujem svoju prácu – vziať iného človeka do hôr je úplne magické. Jasné, že pre ženu to môže byť niekedy náročné – musíte si získať dôveru zákazníkov, ale už po chvíľke na lane zistia, že našli pôdu pod nohami a že dokážu ísť napred. Cítia, že dosiahli úspech a vďaka tomu vám dôverujú.“

Jej parťák na Supercouloir je Maxime Tirvaudey, inštruktor Vojenskej akadémie de Haute Montagne a zároveň začínajúci sprievodca. Stretli sa jedného letného večera, keď hľadali prácu v Spoločnosti sprievodcov na ďalší deň. Ich priateľstvo sa vyvinulo z túžby spolu liezť a potom aj lyžovať. A keďže im to spolu išlo výborne v rôznych aktivitách, idea vzájomného zdieľania v horách sa ďalej rozvíjala a začali vytvárať ambicióznejšie projekty. Vysokohorské horolezectvo je výborný spôsob, ako sa navzájom spoznávať a rozvíjať pritom aj iné spojenia – oveľa silnejšie; tajomstvá, ktoré si hory nechajú len pre seba... za obyčajným priateľstvom sa začína puto tímového ducha. Silná náklonnosť a vzťah založený na dôvere.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prečítajte si príbeh o ich výstupe z pera Stéphanie:

Bola jedna hodina popoludní a s Maxom som sa stretla na základni Aiguille du Midi. Dali sme si poslednú šálku kávy a nastúpili do poslednej lanovky, ktorá nás vyviezla na počiatočný bod našej trasy vo výške 3 800 m. n. m. Naše ruksaky boli poriadne veľké a ťažké, keďže sme mali so sebou horolezeckú výstroj aj veci na kempovanie. Lyžovať s takýmto nákladom na chrbte nebolo jednoduché, ale nápad spať na úpätí Supercouloir urobil naše dobrodružstvo ešte atraktívnejším.

O 30 minút neskôr sme dosiahli vrchol Aiguille du Midi a pripravili sme sa na zostup k hrebeňu, ku ktorému sme sa museli dostať kvôli prístupu do Vallée Blanche a všetkým trasám, ktoré odtiaľ ponúka. Hrebeň, ktorý vyzerá v lete impozantne, je vybavený aj zimnými lanami pre uľahčenie zostupov. Krajina bola nádherná a počasie bolo v poriadku, hoci sme už na lícach cítili chladnú zimu. Juj! Juj! Juj! ...na najbližších niekoľko dní nám nebude veľmi teplo.

Zostup k úpätiu svahu, ktorý vedie k rozsadline Supercouloir, je pomerne krátky. O desať minút sme už boli na mieste, kde sme chceli bivakovať. Úpätie svahu už bolo v tieni a na slnko bolo treba počkať až do rána. Podvečer uplynul rýchlo; vykopali sme jamu a postavili do nej stan, aby sme sa chránili pred vetrom. Teplota sa neustále znižovala a ak ste chceli byť vonku, bolo sa treba stále hýbať... napokon sme vliezli do stanu, pripravili si večeru a zalomili do spacákov.

Po „menších“ problémoch s varičom (takisto kvôli chladu) sme nejako zjedli naše sušeno-zmrznuté jedlo, ale druhýkrát sa nám už nepodarilo roztopiť sneh, takže na teplú vodu pred spaním sme mohli zabudnúť. Keďže teplomer na mojom mobile ukazoval -23 ºC, naozaj som si nebola istá, či to bude až taká super noc. Napchali sme si do spacákov všetko, čo sa len dalo – topánky, prezuvky a dokonca aj plynový horák, dúfajúc, že ráno sa nám podarí zmajstrovať trochu horúceho čaju... a bác, rýchlo sme zadriemali. Noc sa zdala byť dlhá a už som sa tešila na skoré ráno. Ešte trochu trpezlivosti…

Nastavili sme si budík na 4:30, aby sme sa dostali do rozsadliny pri svitaní. Medzi zlou nocou a chladným skorým ránom nebolo ľahké vyliezť spod vetroviek, ale pohľad na kamennú stenu nám vrátil motiváciu aj energiu. Problémy s varičom pokračovali a roztopenie trošky snehu nám zabralo hodinu. Takže na raňajky žiadne sušeno-zmrznuté jedlo. Radšej sme si otvorili balíček keksíkov (vďaka za skvelý nápad, Max). Nie je to zrovna energetická bomba, ale stačí aj to…

O 6 ráno sme zažili východ slnka už na lyžiach a o hodinu neskôr sme dorazili k rozsadline. Po rýchlom hlte čaju sme si obuli horské topánky a pripravili sa na výstup. Prvé dve dĺžky sú zmiešané lezenie. Bolo tam trochu ľadu a postupovali sme s cepínami na skale, pričom sme mierili do žulových výmoľov a štrbín. Bolo to v skorom začiatku sezóny a ľad i skala boli v celkom dobrom stave.

V tom momente sme sa dostali k úpätiu ľadových dĺžok – čakalo nás ich asi osem, teda 400 m lezenia. Keďže to bolo na začiatku sezóny, ľad bol menlivý, občas s dobrým kotvením, inokedy bolo treba zaraziť cepín niekoľkokrát, aby sa zachytil. Bolo veľmi mrazivo a zdvihol sa vietor, takže odrazu sme sa začali naozaj poriadne ponáhľať, aby sme boli na vrchole čo najskôr…

Posledný ľadový úsek bol veľmi zaujímavý. Je to tam dosť strmé a ľad bol kvalitný. Vynikajúco sa liezlo okrem tých nepríjemných snehových závanov a maličkých zábavných lavínok, ktoré mali nesmiernu radosť pri zasypávaní nášho odevu snehom. Bolo nám jasné, že hore to bude dosť veterné... po posledných technických dĺžkach sme dosiahli vrchol a spolu s Maxom sme sa rozhodli zlaňovať späť cestou, ktorou sme prišli. Snehové závany sa stávali čoraz častejšie a zlaňovanie bolo určite to najjednoduchšie riešenie. Nedávno tu napadlo veľa snehu a klasická trasa du Tacul by bola náročná. Boli sme radi, že sme túto trasu skončili spolu a vôbec nás nemrzelo, že sme si pripravili laná do rýchlych prepojení a začali rýchle zlaňovacie série, ktorými sme dorazili až k našim lyžiam. Späť k bivaku sme prišli o 14:00. Rýchlo sme zložili stan a opäť zbalili ruksaky. Začala sa posledná časť dňa – zostup na lyžiach.

Keďže som sprievodkyňa v Chamonix, zostup z Vallée Blanche pre mňa nebol ničím novým, ale lyžovanie si vždy rada vychutnám. Trasa vedie cez ľadovec, lyžuje sa medzi trhlinami a serakmi. Scenéria je úžasná a mení sa každú sekundu. Všetky tie okolité hory… Grandes Jorasses, Blaitière a jeho severná stena, Aiguille Verte, Drus. Ich fascinujúca a impozantná majestátnosť... V diaľke už vidieť štíty iných masívov ako Grand Combin, Matterhorn, Monte Rosa.

Pomaly sme postupovali smerom k Mer de Glace. Ruksaky boli stále ťažké. Rozhodli sme sa preto, že nezlyžujeme až do Chamonix, ale vrátime sa sto rokov starou zubačkou z Montenvers. Zrazu sme boli medzi ľuďmi... je to zvláštne, vrátiť sa do civilizácie. Odišli sme len na dva dni a zrazu tie davy... nedalo sa vydržať, sedieť len tak… Nakoniec sme dorazili do Cham. Naša cesta sa skončila, ale ešte bolo treba urobiť niekoľko vecí. Po takom skvelom dni strávenom v horách nemôžete ísť domov len tak. Bolo už 16:00 a celý deň sme skoro nič nejedli, takže sme si museli niečo dobré zajesť a pritom sa podeliť o všetky dojmy, emócie a prežiť spolu ešte raz celú prejdenú cestu, len tentokrát v teplúčku…

Text: Stéphanie Maureau
Foto: Jonathan Griffith

Pozn.: Maxime zomrel niekoľko dní po tomto výstupe, počas nehody na Mont Blancu.

Fotogaléria k článku

Najnovšie