Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Extra Do Plaveckého Podhradia s mazutkou

Už vlani som dostal pozvánku na výlet parným vláčikom na Záhorie, ale vtedy som nijakovsky nemohol ísť, tak tentokrát som sa snažil vystriehnuť udalosť dlho dopredu. Moja kamarátka Irenka dávnejšie založila cestovnú agentúru so zameraním na poznávacie zájazdy a musím povedať, že je radosť pozorovať, s akou láskou sa pustila do činnosti. Celý rok som jej pripomínal, že mi určite musí dať vedieť, až bude známy termín.

Trasa

Plavecké Podhradie, železničná stanica – Plavecké Podhradie, renesančný kaštieľ – Plavecká jaskyňa – Plavecký hrad (Blasenstein) a späť

O samotnej mazutke (nemecký rušeň radu 52DR vyrobený v roku 1943 v Plzni) sa dá na internete zohnať pomerne veľa informácií, nebudem to tu priveľmi duplovať. Zmienim sa, že na rozdiel od klasických lokomotív, ktoré spaľovali uhlie, tento typ prerobili v 60. rokoch na mazut, ktorý sa spaľoval cez 2 horáky a výsledkom bol krásny svetlý plameň podobný autogénu. Tento druh paliva mal niektoré nesporné výhody: žiadna drina pre kuričov, spoľahlivý vysoký výkon, žiadne iskry, ktoré zapaľovali polia a lesy... Všetko by to bolo krásne, keby lokomotívy dovážané po prerobení na mazut zo Sovietskeho zväzu neboli sprevádzané tragickými výbuchmi kotlov a po sérii katastrof tento typ potichu vyradili z prevádzky. Viac informácií nájdete na tomto odkaze.

Táto konkrétna lokomotíva, ako aj s láskou zreštaurované vozne, sú výsledkom obetavej práce nadšencov z Klubu priateľov histórie železničnej dopravy a o ukončení opravy mazutky 555.3008 sa hovorí v tomto článku.

Bratislava, hlavná stanica, vlak prichádza

Predpoveď počasia je katastrofálna, hlásia silný dážď a rosničky sa, bohužiaľ, nemýlia. Napriek tomu sa stretol dav čakajúcich nadšencov a ten chráni pred dažďom zastrešenie na peróne. Na hrebeňovku by som v tomto počasí nešiel, vlaky a stanice však vďaka ochrane pred počasím predstavujú úplne iný typ atrakcie. Vláčik trochu mešká, ale nálada je vynikajúca. Snažím sa získať strategické fotografické miesto, kontrolujem nastavenie aparátu a počujem húkanie vzdialeného vlaku. Rušňovodič ako keby chápal, že húkaním spúšťa časostroj, u mňa je to prakticky presne 40 rokov. V duchu sa okamžite prenášam do detstva, kedy som ešte zažil parnú trakciu, do školy v Dimitrovke som chodil po lávke pre peších ponad trať, vlaky nám húkali 300 metrov od domu a v škole nám triedna učiteľka zatrela okná bielou farbou, lebo sme sa neustále pozerali na parné lokomotívy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

"Súdružka učiteľka, prečo tam natierate tú farbu, ako teraz uvidíme lokomotívy?"
"Však práve! Ja chcem, aby ste sa už na ne nepozerali."
Táto strašná krivda, keď sme za oknom počuli to velebné "fufufu" pomiešané s dunením a len cez horné okno sme videli kúdoly pary a dymu, no samotný vlak nebolo vidieť, to je priam neznesiteľná spomienka. Zatretie okna nepomohlo, aj tak sme sa všetci túžobne obzerali a výklad súdružky sme počas nepodstatných udalostí, ako boli počty, ignorovali.

Preto teraz parný vláčik nemožno vynechať, okno mi nikto nezatrie a aj riziko výbuchu je znesiteľné. Mašina sa s húkaním blíži, takmer sa vrhám na zem, aby som mal správny uhol záberu, cvakám aparátom ostošesť. Vláčik kvílivo brzdí a jazdychtivý národ sa tisne ku dverám. Vo vagóne nás čakajú drevené prične, no interiér je vkusný a vykúrený. V tuneli potom vidíme, že aj svetlá sú funkčné, len WiFi sa mi videla dajako slabá, predsa len, technika spred vojny ešte mala isté rezervy...

Smer Zohor

Rušňovodič radostne húka, počas celej cesty sa stretávame s rozradostnenými tvárami, či to boli železniční robotníci, šoféri, čo čakali za spustenými rampami, alebo obyvatelia dediniek pozdĺž trate. K dobrej nálade prispievajú vyspevujúci trampi s neodmysliteľnou gitarou. Podchvíľou stojíme, v Devínskej Novej Vsi, kde cez vlak prebiehajú chlapi v železničiarskych uniformách s úpenlivým výrazom v tvári, potom v Zohore musí mašinka obísť celú súpravu, lebo teraz pôjdeme opačným smerom. Napriek lejaku zvedavci obdivujú zapriahnutie lokomotívy, a potom môžeme rušať smerom na Lozorno a Jablonové.

Na priecestí vidím vari tretíkrát toho istého kameramana, čo si autom vždy nadbehne našu trasu a okolitý národ užasnuto fotí mobilmi a všetkým, čo je poruke. Vyberám sa fotiť rôzne detaily vlaku, keď zrazu uvidím rozjasané dieťa za okienkom. Pohľad na rozžiarenú detskú tvár vari najviac vystihol podstatu celého podujatia. V uliciach mesta by ste sa dlho nahľadali, kým by ste uvideli na jednom mieste toľko usmiatych tvárí.

Do Plaveckého Podhradia

Na menovanej železničnej trati dávnejšie nejazdí osobná doprava, len cement z Rohožníka ju udržuje ako-tak pri živote. Dodnes si spomínam na osobák o 6.50 h z Hlavnej stanice Bratislava s prípojom na trasu č. 112 do Plaveckého Mikuláša, ktorým sme chodili na Sološnicu, Kršlenicu či Blázna, ako sme vtedy volali skaly pod Plaveckým hradom. Boli to pre nás milované, ba až posvätné terény. O to väčšiu hodnotu má pre mňa dnešná jazda.

Po príchode do Plaveckého Podhradia akurát ustáva dážď. Posádka vlaku sa chystá prečerpať do tendra vodu z malej cisterny, ktorú si ťaháme so sebou, no my si vykračujeme do dediny spolu s húfmi výletníkov. Pri renesančnom kaštieli dostávame zasvätený Irenkin výklad o histórii, vlastníkoch kaštieľa, hradu, o vojnách a povstaniach, pridávajú sa k nám ľudia, čo pôvodne nepatria k našej skupinke.

Plavecká jaskyňa

Pri prechode Plaveckým Podhradím odolávame nutkaniu ísť na guláš, ktorý sa z lúky pod hradom presunul kvôli počasiu do kultúrneho domu, a tak si vykračujeme ďalej. Väčšina ide na Plavecký hrad, kde som bol hádam 15 krát, zato Plavecká jaskyňa vždy nejako unikla. Keď som tu bol na jaskyniarskom zraze, prednosť dostali priepasti na Roštúne, tak dávno známa jaskyňa sa dostáva na rad až dnes. Vedie k nej poriadne rozmočený chodník, ale to nás nijako nezabrzdí a pri jaskyni onedlho narazíme na čakajúcich jaskyniarov s čelovkami. Chystám si aparát, Monike strčím do ruky prídavný blesk a môžeme sa pustiť dnu aj s menšou skupinou ďalších speleonadšencov.

Aj keď prírodný výtvor utrpel nájazdmi návštevníkov, ktorí v minulosti dôsledne vylámali väčšinu výzdoby, aj tak je návšteva zážitkom. Chodíme, schádzame a štveráme sa hore-dolu. Pre niektorých ľudí je vraj návšteva sklamaním, ale ak má niekto otvorené oči a uši, tak nájde mnoho zaujímavého, napríklad ukážka kostí jaskynného medveďa z jaskyne Tmavá skala, kde ich počet ukazuje možné pohrebisko týchto prehistorických macov.

Blázon

Po skončení prehliadky ďakujeme za výklad, prispievame do kasičky a kráčame ďalej, aby sme si obzreli skaly pod hradom. Našťastie neprší, to len les na nás zhadzuje nazbierané kvapky z korún stromov utopených v hmle. Po krátkom a výdatnom stúpaní sa motáme popod skaly, spoznávam cesty, zaráža ma len množstvo borhákov. Fotím si ešte skalný útvar Venuša s charakteristickými tvarmi a pomaličky začíname schádzať nadol. Vďaka 8 km výletu sme trochu natiahli nohy a dopriali pľúcam čerstvému vzduchu, čo krásne voňal zmoknutým lesom. Plaveckému hradu sa hovorilo aj Blasenstein, odtiaľ pochádza skomolený názov Blázon.

Návrat späť

Pri jaskyni sa motá ešte mnoho ľudí, my hľadáme cestu do kultúrneho domu, no prichádzame po funuse, lebo guláš už nie je a náhradu v podobe piva a borovičky neprijmeme. Debatujeme ešte s Irenkou a jej skupinkou o ich zážitkoch z hradu a utekáme na železničnú stanicu, kde prichádza čas poobzerať si lokomotívu úplne zblízka. Masívne železné a oceľové časti vzbudzujú rešpekt, lesknú sa mastnotou, miestami chrčí voda s parou, ale asi len expert by vedel vysvetliť, čo znamenajú všetky tiahla, rúrky, pružiny a kolieska. Klobúk dolu pred nadšencami, čo dali krásne monštrum opäť do prevádzky.

Cestou naspäť vidíme neobyčajne veľa vysokej zveri, ktorá pred hučiacim, dychčiacim a húkajúcim netvorom ozlomkrky uteká, predpokladám, že na dieselové lokomotívy si zvykli, ale parný rušeň je nová a neznáma hrozba. Zarážajú nás neuveriteľne rozsiahle plochy polí, ktoré pozdĺž trate ležia úhorom, nevieme si to nijako vysvetliť.

Opäť našu jazdu sprevádzajú úsmevy ľudí od ucha k uchu, podvečer vchádzame do bratislavskej stanice a ani nevieme, ako rýchlo nám ušiel deň. Od personálu kupujeme magnetku s obrázkom rušňa, ach, aké krásne slovo - rušeň, čo s nami rušal v diaľ... Ešte cestou domov sa popod mraky, ktoré vládli nebu celý čas, prediera zapadajúce slnko, fotenie prírodného divadla je dôstojná bodka za dnešnými nezabudnuteľnými zážitkami.

Fotogaléria k článku

Najnovšie