Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Nová zelená TZT k mohyle M. R. Štefánika

Keď sme sa koncom augusta vybrali so ženou robiť živánsku pri Márovej búde neďaleko Sakrakopca, objavili sme pre mňa neznámu zelenú značku. Paľo Jančovič mi potvrdil, že je to úplne nová značka a vedie od mohyly na mieste pádu lietadla so Štefánikom, neďaleko obce Ivanka pri Dunaji, na Biely kríž. Veľmi ma prekvapilo, že na TuristickaMapa.sk som ju našiel zanesenú a červenú z Ivanky k mohyle vymazanú. Vedel som, že sa sem čoskoro vyberiem.

Vzdialenosť
25 km
Prevýšenie
+420 m stúpanie, -440 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 19.10.2013
Pohoria
Malé Karpaty a Podunajsko - Podunajská nížina (Podunajská rovina)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 500 m n. m.
  • Najnižší bod: 131 m n. m.
Voda
Studnička pod Márovou búdou
Doprava
Bratislava (vlak, bus, MHD) - Rača (vlak, bus, MHD)
Vrakuňa (vlak, bus, MHD) - Bratislava (vlak, bus, MHD)
SHOCart mapy
» č.1087 Bratislava, Senec (1:50.000)

Trasa

Bratislava, časť Rača (Detvianska ulica) – Biely kríž – Márova búda – vinohrady – Svätý Jur – Panónsky háj – Šúrsky kanál – Šahoň – Preposek – Mohyla – Malý Dunaj – Bratislava, štadión ŠK Vrakuňa

Deň D nastal v polovici októbra, keď som cez víkend nemohol opustiť Bratislavu. Doobeda som sa vybral na futbalový zápas milovaného klubu, ktorý vstáva z mŕtvych a po ňom ma kamarát hodil cez celú Bratislavu do Rače. Žena prišla od rodičov, kde dozerala na ekologický odvoz nepotrebných elektrospotrebičov z bytov.

Modrá obloha a studený vietor nás sprevádzali po celé poobedie. Žena to tak napálila v stúpaní na Biely kríž, že som jej jednoducho nestačil. Stretali sme ľudí, vracajúcich sa s plnými košíkmi hríbov domov a my sme, netradične, ešte len začínali túru. Namiesto bývalého bufetu Včelín je pri horárni Kocmunda momentálne malý obytný príves s okienkom. Bohvie, ako skončí nezmyselný boj proti prevádzkovateľovi občerstvenia na obľúbenom výletnom mieste.

Na smerovníku sme žiadnu smerovku so zelenou nenašli, len značku označujúcu ukončenie TZT. Popri ohrade, kde ešte nedávno horár choval divé svine, sme začali klesať lesnou cestou k Márovej búde a odbočke na Sakrakopec. Na veľkom úseku zmizol les a namiesto neho sa tam v jesennom slnku ligotala tráva. Vyznačenou odbočkou k pomníku na mieste leteckej katastrofy sme sa nedali zlákať, veď sme tu boli v auguste, a pokračovali sme smerom na Márovu búdu. Podľa rozpisu sme mali k mohyle prísť po zotmení, a to nás ešte čakala cesta domov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V Márovej búde niekto bol, lebo dvere boli otvorené, no nepokúšal som sa dostať dnu. Z cesty klesajúcej do Vajnorskej doliny sme odbočili doľava, potom značka vošla lesným chodníčkom do lesa a napokon sme sa vynorili pri vinohradoch. Ukázal sa nám úchvatný výhľad na vinohrady zaliate slnkom, no aj obrovské parkovisko áut, čakajúcich na kupcov v areáli bývalých Bratislavských automobilových závodov.

Popri potoku Javorník sme došli k ceste, vedúcej od konečnej električiek popod vinohrady do Svätého Jura. Momentálne tu ukladajú nejaké potrubie do zeme, a tak sme boli radi, že nie je po daždi. To by bola iná oráčina. Kostolík pred Svätým Jurom, kde začína miestny náučný chodník, bol otvorený, a tak sa nám podarilo nazrieť dovnútra. Lavice žiadne, len poskladané stoličky, výzdoba skromná, no aj tak mal svoju atmosféru. O to úchvatnejší bol pohľad na červené listy vinohradu, ktoré sa, osvetľované lúčmi slnka, ligotali ani krvavočervené drahokamy. Strapce červeného hrozna asi čakajú na prvé mrazíky.

Od kostolíka sme prišli k oplotenej dráhe, pravdepodobne pre prtekárske modely áut. Nič iné si tu predstaviť neviem. Prešli sme popod cestu aj železnicu a pokračovali sme doprava popri Šúrskom kanáli k mostu ponad neho. Ten nás doviedol k tabuli, označujúcej prírodnú rezerváciu Šúr. Blatistou cestou sme pokračovali do lesíka. Opäť oproti nám kráčali ľudia s hubami v košíkoch. Dosť ma rozčúlila dievčinka na miliónovom Hummrovi, ktorý tam samozrejme nemal čo robiť. Pocit neohrozenosti a arogancie v tejto republike rastie s počtom núl na konte.

Prešli sme popri vstupnej bráne do Biologického ústavu Prírodovedeckej fakulty UK a zahli doprava do záhradkárskej osady, voľakedajšej obce Panónsky Háj. Za ním je pomaly sa rozpadajúca drevená kaplnka a boli sme opäť na brehu Šúrskeho kanála. Na obzore sa vypínali kontúry Malých Karpát a nás čakal dosť nezáživný úsek po brehu kanála. Prešli sme popod štyri mosty, piatym sme prešli na pravú stranu a pokračovali po asfaltke k plotu okolo letiska. Plot je veľmi starý, hrdzavý a miestami pováľaný. Asfaltka sa zmenila na „betónku“. Mohyla sa nachádza oproti pracoviska radaru. Je tu menšie parkovisko, smerovník, no opäť na ňom chýba akýkoľvek údaj. Pravdepodobne len bielou farbou pretreli ten z červenej a dali mu zelenú špičku. Žiaden údaj, kam vedie zelená, akú má trasa dĺžku, jednoducho nič. Celé mi to pripadá ako partizánčina, za každú cenu spojiť dve Štefánikove mohyly.

"Malá mohyla" je obohnaná priekopou a valmi. Na stĺpikoch okolo nej chýbajú reťaze, lipová aleja je neudržiavaná, aspoň že tráva je pokosená. Podľa môjho názoru chýbajú informačné tabule o živote gen. Milana Rastislava Štefánika, jeho vedeckej činnosti a zásluhe na vzniku Československa. Naša typická ukážka národnej kultúrnej pamiatky. Ešte že je dosť stranou od toho, čo ukazujú sprievodcovia turistom zo zahraničia. Aj tak by sem netrafili, lebo na prístupovej ceste nie sú informačné smerovky.

Najedli sme sa a v zapadajúcom slnku sme vykročili popri oploteniu letiska smerom k Malému Dunaju. Kúsok od radaru sme našli skromný pomník čatárovi Valešovi, ktorý tu v roku 1926 zahynul pri cvičnom lete. Potom sme zapli čelovky a, obdivujúc obrovský oranžový mesiac, kráčali ďalej popri nekonečnom plote letiska. Keď sme došli k mostu ponad Malý Dunaj, s navádzajúcimi svetlami pre pristávajúce lietadlá, zahli sme doprava a proti toku Malého Dunaja kráčali smerom na Vrakuňu. V totálnej tme sme prišli k mostu, prešli na ľavú stranu a lesíkom došli k prvým domom Vrakune. Trasu sme ukončili asi symbolicky pri futbalovom štadióne ŠK Vrakuňa. Pred 41 rokmi som odtiaľto, ako žiačik, utekal po víťaznom zápase, ktorý znamenal náš postup, pred rozvášnenými domácimi fanúšikmi. Aj dnes vyhral môj klub a aj dnes sa nájdu medzi fanúšikmi blbci, ktorí sa prišli namiesto sledovania futbalu biť.

Fotogaléria k článku

Najnovšie