Trasa

Lesnické sedlo – rázc. pod Plašnou – Haligovské skaly (vyhliadky) – Aksamitka (jaskyňa) – Haligovské skaly (vyhliadky) – Plašná – rázc. pod Plašnou – Lesnické sedlo

Ráno ešte pred východom slnka vystupujeme z auta na parkovisku v Lesnickom sedle a mám na dnes veľmi smelé plány, čo sa týka trasy. Jednoducho, takéto dni treba využívať naplno. Začíname v sedle, lebo sa tu často robia inverzné hmly a ja na ne stále pokúšam o šťastie. Opäť neúspešne. Neviem, kde je čert zakopaný, ale pred dvomi dňami som ich tu videl z veľkej diaľky z Magurského sedla. Bol som tu aj pred týždňom a tiež nič. Aspoň sme sa nezdržiavali. Vyberáme sa po červenej značke na západ smerom k Haligovským skalám.

Hneď by som sa pozastavil pri Lesnickom sedle, pretože si to zaslúži. Podľa mňa je to jedno z najkrajších miest u nás. Stačí trošku vyjsť z parkoviska ďalej či už na východ alebo západ a človek ostáva ovalený krásnou prírodou. Všade dookola malebná všelijako zvlnená krajina, bralnaté útvary Pienin – napr. skala Rabštín, strmý zráz Kače, známe Tri koruny, Sokolica, všakovaké vyhliadkové skalky, v diaľke dominujú Tatry a pred nimi hradba Spišskej Magury, pekné lesy a lesíky, krásne borovice... jednoducho fantázia. Keďže som tu bol pred pár dňami, nemusel som to všetko vstrebávať úplne nanovo a mohol som tempo prispôsobiť parťákom, ktorí ma poháňali. Ideme po cestičke vedúcej hrebeňom a za chrbtami nám konečne vykuklo slnko spoza Kýčery. Pozeráme na slabé hmly nad Lesnicou, no v diaľke v Stráňanskom sedle sú poriadne, takže viem, kam pôjdem na ďalšie ráno. Ešte pred vstupom do lesa smerujeme na najkrajšiu skalnatú vyhliadku v tejto časti, ale Tatry z nej dnes veľmi nevidieť. Tak sa kochám krásnymi farbami jesene v miestnych zmiešaných lesoch.

Po vstúpení do lesa v oblasti s názvom Haligovčík sa dohodneme, že ideme v lese hľadať skalný útvar, ktorý je pekne vidieť z asfaltky medzi Haligovcami a Veľkým Lipníkom. Tuším, že z neho budú super výhľady. Ani dlho netrvalo a boli sme pri ňom, stačilo len zísť z chodníka doľava. Bol naň trochu obtiažnejší výstup, no stálo za to sa na skalu vyštverať. Otvorili sa nám výhľady, ktoré pre mňa boli netradičné. Pohľad najmä na Spišskú Maguru v skorom rannom svetle bol krásny, pod nami bečali ovečky v košiari, všade dookola farby jesene - pohodička a prvý fotoošiaľ. Zišli sme dole a pokračovali po červenej, až sme priamo na chodníku narazili na ďalší obrovský skalný útvar, ktorého veľkosť vďaka stromom nebolo možné zistiť. Tu sme sa rozdelili, parťáci išli po svojich lesných chodníčkoch a ja som vybehol na prieskum skaly. Po vyštveraní na ňu som objavil ďalší krásny výhľad, obmedzený, žiaľ, iba na severnú stranu. Dominovala mu naša Holica (828 m), bralo Kače a ďalej poľské Sadecké Beskydy (Beskid Sądecki), cez stromy bolo obmedzene vidieť aj Tri koruny. Vrátil som sa dole na chodník, ktorý pokračuje priamo popod skalný masív vysoký možno aj cez 10 metrov. Na zalesnenom úseku som to vôbec nečakal.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Haligovské skaly

Prichádzam k rázcestíku pod Plašnou (840 m) a uvažujem nad ďalším postupom. Ak chcem zísť na Haligovské skaly, musím zísť z turistického chodníka, pretože podľa môjho skromného názoru ide absolútne divne a úplne v lese obchádza túto krásnu časť Pienin. Kedysi Haligovskými skalami viedla žltá turistická značka z dediny hore, prečo je momentálne oficiálne trasovaná tak ako je, teda maximálne nezaujímavo? To vôbec netuším. Zo školského výletu som si pamätal, že poza skaly, teda na ich severnej strane, vedú pekne vyšliapané chodníčky takmer na každú vyhliadkovú skalu, a tiež chodník vedie aj k miestnej najznámejšej jaskyni Aksamitka. Akurát som si nepamätal, odkiaľ sme na chodníčky presne prišli. Zvolil som teda jednoduchú metódu, išiel som ešte pár desiatok metrov po červenej ďalej, a potom som sa pustil kolmo na juh smerom k skalám. Mal som v úmysle najprv prísť na miesto, ktoré je v mape vyznačené ako vyhliadkový bod. Samozrejme realita je iná. Statočne prerastené stromami a výhľady sú značne obmedzené. Stretávam sa s jelenicou, predieram sa trnkovou húštinou, až konečne zbadám poza stromy prvú poriadnu skalu (vežu).

Zarastenou lúkou prichádzam na jej zalesnené úpätie a konečne nachádzam chodníček. Vedie kdesi hore na skalu, tak sa ním nechám viesť. Pohodlne vystupujem k prvej vyhliadke pri statnom buku a pozerám na celé roztiahnuté Haligovce. Ďalej sa vytvára opar. Skúšam zoomovať na našu Veľkú Lesnú. Konečne som sa na skaly po rokoch dostal a začínam ich zblízka spoznávať. Je to úplne o inom ako na ne pozerať zdola z diaľky. Majú krásne bizarné tvary a ako bonus sú momentálne posiate nádherným farebným kobercom rôznych drevín. V diaľke dole vidím prvú jaskyňu. Vyhrievam sa na slniečku, dopĺňam energiu a pozerám, kam všade by som sa mohol vyštverať. Jednou z priorít je nájdenie skalného okna a myslel som si, že bude práve vo vápencovej veži, na ktorej masíve som si akurát vegetil. Po oddychu vychádzam na úplný vrchol veže a otvára sa mi úžasný pohľad na všetky strany. Pri chladnejšom počasí by to bola úplná bomba. Desiatky metrov pod sebou zbadám akýchsi mravcov, teda vlastne ľudí, ktorí sa štverajú hore po sutinovom chodníku z Haligoviec – tadiaľ asi viedla pôvodná značená trasa. Sledujem priebeh dobre badateľného chodníka zdola hore a zbadám ďalšiu jaskyňu, k nej teda určite zídem, ak nájdem vyústenie chodníčka v lese podo mnou. Z veže idem pomaly dole a snažím sa ju obísť dookola a nájsť okno. Nachádzam ďalšiu jaskyňu, ale nemám odvahu robiť jej prieskum. Kľudne v nej môže byť veľké chlpaté prekvapenie. Terén môjho prieskumu začína byť kolmý a teda ďalej absolútne nepriechodný, okno som nenašiel, tak s dlhým nosom idem hľadať chodník k jaskyni. Po jeho nájdení klesám dosť dole, dostávam sa na chodník v sutinovom poli a priamo nado mnou sa týči obrovská veža, na ktorej som pred chvíľou stál. Okno stále nikde nevidím.

Mlečna džura

Zato prichádzam k jaskyni Aksamitka (alebo aj Mlečna džura), nachádzajúcej sa v masíve Červenej skaly, ktorá je dlhá 330 m a je do nej zakázaný vstup. Je to najväčší a najvýznamnejší predstaviteľ jaskýň v štruktúre krasu bradlového pásma na Slovensku. Našli sa v nej napr. hrot zo sobieho parohu, kostrové pozostatky jaskynného medveďa a dokonca i mamuta, kamenné a kostené nástroje (čepele) zo staršej a mladšej doby kamennej a zo stredoveku. Sú to zatiaľ najstaršie dôkazy o osídlení Zamaguria. Zistilo sa v nej zimovanie ôsmich druhov netopierov, najčastejší je podkovár malý. Jeden kamarát mi dávno hovoril legendu, podľa ktorej do jaskyne spúšťali chlapa na lane a naspäť vytiahli iba zakrvavené lano, vraj tam žil drak alebo šarkan. K Aksamitke sa viaže historická zaujímavosť. V jej blízkosti sa údajne nachádza zaniknutá bratrícka pevnosť z 15. storočia. Neostali po nej žiadne ruiny, pretože nebola postavená z kameňa. Mala by po nej byť zachovaná priekopa a obvodové valové opevnenie do výšky dvoch metrov. Na nič také som nenatrafil, a to som potencionálne miesta jej výskytu celkom prečesal, možno keby bolo zo stromov opadané lístie, by sa lepšie hľadalo. Ťažko sa však hľadá niečo, čo ani neviem, ako má vyzerať. Bratríci boli vojenské oddiely zložené z bývalých husitských bojovníkov, pôsobiace v druhej polovici 15. storočia, ich časť pod vedením Petra Aksamita mala sídlo na neďalekom hrade Plaveč, ale podmanili si aj ďalšie hrady, budovali tábory a jedným z nich bola aj táto pevnosť. Iný zdroj na internete však pochybuje o pevnosti z dôvodu ťažko prístupného terénu. Čo je však isté, v ich bitke proti žoldnierskemu vojsku kráľa Mateja Korvína padol Peter Aksamit, čo bol začiatok konca bratríkov. Ostala nám po ňom pomenovaná jaskyňa. Definitívny koniec bratríkov na našom území nastal dobytím ich poslednej pevnosti vo Veľkých Kostoľanoch pri Piešťanoch.

Zbojnícka brána

Vraciam sa naspäť hore, pretože zdola sem smeruje hlučná skupina ľudí. Plánujem vyjsť na ďalšiu masívnu vyhliadkovú vežu priamo nad jaskyňou, no po kolmých skalách to priamo hore ani náhodou nepôjde, to by bola samovražda. Musím to opäť obísť zo zadnej strany, idem po slabo vychodenom chodníčku, predieram sa húštinou a po chvíli si užívam skvelé výhľady. Predo mnou je ďalšia lákavá veža a neviem jej odolať, náročným terénom sa mi pomocou všetkých končatín na ňu podarilo dostať a je tu ešte lepší výhľad. Odtiaľto podrobne študujem vežu, na ktorej som stál asi pred necelou hodinou a zisťujem, že čo zdola z dediny vyzerá ako okno, je v skutočnosti akási megapuklina. Priamo kolmo podo mnou je Aksamitka. Výhľady mám až do Poľska, no viac obdivujem úchvatnosť bizarných skál. Čistou náhodou sa nakloním nad východný zráz veže a mám šok. Šikmo podo mnou vidím skalné okno! Tak tu som ho absolútne nečakal. Je krásne, ale z tohto pohľadu asi nedostupné. Po podrobnom prieskume záberov na internete pri písaní článku zisťujem ďalšie prekvapenie, že okno nie je Zbojnícka brána. Je to iné okno, o ktorom som nikde absolútne nič nenašiel. Cítim sa ako Kolumbus. Dávam si ďalšiu čajovú prestávku a ani neriešim čas, pretože ranný plán prejsť ešte časť prielomu Dunajca dnes nestíham. Jednoducho čas utekal ako blázon. Po oddychu mi ale vŕta červík v hlave a hľadám možnosť prístupu k oknu. A ako sa hovorí, kto hľadá, nájde. Dostávam sa k nemu akýmsi žľabom medzi skaliskami, je vysoké asi 5 metrov. Konečne som spokojný. Myslel som si, že je Zbojníckou bránou, pretože jeho výška sedela. Nakoniec som zistil, že Zbojnícka brána je na východnom okraji týchto skál, čo je samozrejme podnet do budúcna na ich ďalšiu návštevu. Vedľa okna nachádzam ďalšiu jaskyňu a ktovie koľko ich tu ešte je, vyzerá to na hojný počet. Obchádzam pekné rôzne pokrútené bučky a štverám sa naspäť hore, pretože sa chcem dostať ešte aj na najzápadnejšie vyhliadky skál.

Po predieraní porastom vychádzam na lesnú cestu a vychutnávam si jej pohodlnosť oproti extrémnym skalám. Prichádzam až na ostrú pravotočivú zákrutu, čo je znakom, že musím odbočiť doľava do lesa a budem tam. Cez farebný les idem priamo hore na kamenné vyhliadky. V lese tesne pod vrcholom sa ocitám na zvláštnom mieste, ktoré ma prinútilo zastaviť sa. Na zemi bol zo skál vytvorený kamenný kruh, presne taký, aký sa robí pri zakladaní ohňa. Tu ale žiadny oheň založený nebol, neboli po ňom žiadne stopy. V tej chvíli mi hlavou prebehlo, že to bude asi nejaké rituálne miesto. Bolo tam niečo cítiť, ale neviem to slovami popísať. Žeby toto bolo miesto, kde mala byť bratrícka pevnosť? Je to dosť možné. Postupujem ďalej na vrchol. Tu nie sú veže ako na predchádzajúcich miestach, výhľady mám ale opäť skvelé, tentoraz sa mi pekne ukázali Tri koruny a okolité špicaté hory, ktoré volám "poľské sopky". Opar ma dosť mrzí. Zrazu mám telefonát, parťáci sedia v haligovskej krčme a vraj, kde trčím, keďže robím šoféra. Chlapci, tak skoro to nebude, kým sa vrátim k autu. Trošku ešte chodím po slnkom vyhriatych skalkách, naďabím na ďalšiu malú jaskyňu, ukončujem fotenie a najkratšou cestou sa vraciam a napájam na červenú značku. Vedie neustále cez lesy masívu Plašnej (889 m), takže sa pomerne rýchlo dostávam na lúky v Lesnickom sedle. Ešte sa trochu pokochám na malebnosti okolia, najmä kontrasty rozložitého vrchu Šľachtovky a bradla Rabštín neustále priťahujú pohľady. Vydarený výlet avšak nekončím nasadnutím do auta. V Haligovciach ešte robím krátku prestávku, vybehnem na úbočie oproti skalám a urobím komplexné zábery Haligovských skál.

Záver

Konečne som dôkladne spoznal moje takpovediac domáce skaly. Ich atraktívnosť je človeku jasná pri prvom pohľade. Po bližšom spoznaní sa nedá oľutovať venovaný čas. Ponúkajú nádherné výhľady, skalné okná, sú bohaté na jaskyne a čo je tiež pre niektorých podstatné, tak hlavý turistický záujem v Pieninách ich dokonale obchádza. Dôrazne ale musím upozorniť, že na niektorých miestach ide o exponovaný terén, čo najmä pre neskúsených turistov môže byť veľmi nebezpečné! Preto treba dobre zvážiť výstupy na skalné veže a vyhliadky.

Poznámka redakcie:
Haligovské skaly sa nachádzajú na území Pieninského národného parku, kde pohyb mimo turistických značených trás nie je dovolený. Taktiež vstupovať do podzemia (jaskyne a priepasti) nie je povolené na základe zákona a ochrane prírody a krajiny.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek