Príbeh (Ne)obyčajný východ slnka
Každoročne chodíme na týždennú lyžovačku s deťmi. S pribúdajúcimi rokmi sa naše družstvo rozšírilo o "prikúpené" deti (partnerov našich detí). Prebrázdili sme takto mnohé svahy v Rakúsku či Taliansku. Jeden rok bolo všetko inak, a tak sme odišli lyžovať iba vo štvorici: syn s priateľkou, moja kamoška a ja. Bývali sme v malom penzióne v Colfoscu, na svahoch okolo talianskej Sella Rondy a Marmolády sme trávili celé dni. Prví na svah, poslední zo svahu. Neprekážalo nám, že ani nevidíme, kde lyžujeme, pretože celý týždeň Perinbabka sypala a sypala, asi neplnila plán a blížiaca sa jar v kalendári ju strašila.
Večer som kamoške na počítači ukazovala fotky z minuloročnej slnečnej lyžovačky v rovnakej lokalite, aby vôbec vedela, kde lyžuje. Zakaždým neveriacky krútila hlavou a ráno túžobne hľadela z okna, hľadajúc sľubované končiare. Deti mali skialpové lyže a bolo im smutno, že ich využívajú iba ako bežné zjazdárske, pretože počasie nebolo skialpinistickým výšľapom naklonené. Posledný deň pred odchodom, keď sme konečne aspoň sem-tam videli nejaký končiar nad hlavami, začali mudrovať, že by radi ešte pred odchodom skoro ráno vyšliapali kopček nad Colfoscom, počkali na východ slnka a následne zbehli dolu.
"No, však choďte, kam chcete," vravím im. A vraj či nejdeme tiež. Noooo, predstava vstávať o nejakej štvrtej a kým všetci slušní ľudia ešte spia, šliapať kamsi do kopca, kam môžem o deviatej ráno pohodlne lanovkou, tak takáto predstava mi bola úplne, ale naozaj úplne cudzia. Moja kamoška ma zradila a s rozžiarenými očami mala veľmi veľkú chuť pridať sa. Napadla mi spásonosná myšlienka, že veru aj by som išla, ale predsa na obyčajných zjazdovkách nikam nevyjdem. Takto triumfálne som cítila, že je problém vyriešený a budem môcť pokojne ráno dovolenkovo spinkať. Lenže prišla ďalšia rana od synovej priateľky: "My pôjdeme hore na skialpoch a vaše lyže vynesieme na batohoch." Syn iba nasucho preglgol a vytreštil oči. A bisťu, a som v háji, dá sa takáto ponuka odmietnuť? To sa veru nedá. Sánku nechám padnutú. A zrazu je mi nejako teplo na duši. Kamoška sa kasá, že vylezie aj na zjazdovkách. No, ale to len aby zakryla rozpaky z nečakanej ponuky. Aj tak jej neverím!
Výlet je dohodnutý. Následne dolaďujeme detaily. Synov budík bude zvoniť o štvrtej, kukne von, ak bude jasno, tak zobudí ostatných, ak nebude jasno, spíme ďalej. Dáme si ešte večerný povinný pohárik červeného na krvinky a ideme spať. Nad ránom začujem budík a otváranie balkónových dverí vo vedľajšej izbe. Priznám si kacírsku myšlienku, že možno nie je jasno. Dvere na balkóne sa zavrú a následne nám niekto búcha na dvere. Takže vstávame. Varíme čaj do termosky, nejaké teplé oblečenie pridávame do batoha. O pol hodiny kráčame spiacou dedinou.
Prídeme na okraj zjazdovky, ktorou chceme vystúpať k vrcholovej stanici lanovky, k chate Utia Pratat v nadmorskej výške 2056 metrov. Colfosco je v nadmorskej výške 1645 metrov. Obúvame lyže, deti lepia pásy, začíname stúpať. Na mojich lyžiach je to jeden krok dopredu a dva dozadu. Spomeniem si na techniku bočného výšľapu zo školského lyžiarskeho zájazdu pred veľmi veľa rokmi. Syn hneď zavelí: "Mami, daj si tie lyže dolu!" Ochotne poslúchnem a lyže putujú na synov batoh. Jeho priateľka si pripína na batoh kamoškine. V lyžiarkach sa síce tiež nejako dobre nekráča, ale keď si uvoľním vrchnú klipsňu, tak sa cítim ľahká ako baletka. No uznávam, že balet to zrovna nie je, ale kráčam v pohode. Je ešte stále tma, iba hviezdičky na oblohe sa odrážajú od naozaj snehobieleho svahu.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Neviem presne, ako dlho sme takto kráčali. Každý ponorený do svojich myšlienok. Vzduch bol ostrý, mrazivý, ale krásne čistý. Pomaly tma trochu redne. Zjazdovku sme vyšliapali po okrajoch, sme krásne spotení a vysmiati. Prichádzame na terasu pred chatou, kde sa zastavujeme každý deň na nejakú dobrotu. Teraz sme tu sami. Obliekame si všetko, čo máme. Delíme si čaj z termosky. Deti fotia odušu na všetky svetové strany. Skalné velikány okolo nás menia postupne svoju farbu a ukazujú sa v plnej nádhere ešte iba rodiaceho sa dňa. Je to také krásne farbičkové divadlo. Skrývajúce sa slniečko za štítmi nám ukázalo prve ružové svetlo len na okamih, potom sa uz vrcholky kopcov zažali na bielo, a toto biele svetlo sa pomaly posúvalo stále nižšie, až zalialo aj doliny. A takto obyčajne neobyčajne sa začína jeden krásny slnečný deň. Pre nás má obyčajné ráno inú, neobyčajnú, sviatočnú a zamatovú chuť. A kamoška konečne vidí nádherné kopce, ktoré za celý týždeň videla iba na pohľadniciach či fotkách.
Urobíme si ešte spoločné foto a už aj pripíname lyže. Úplne pomaličky si to šiniem po panensky vyžehlenej zjazdovke, tak pomaly, aby som si to naozaj vychutnala. Ešte zopárkrát zastavím a skrehnutými rukami fotím prebúdzajúcu sa dedinku pod nami. Je to ako v rozprávke. Ranné slnečné lúče sa zrkadlia v trblietavých snehových vločkách, a tak všetko okolo je bielučké a čistučké. Obloha bez jediného mráčika akoby sa chcela ospravedlniť za dlhý rad dní, kedy sa schovávala za bielu perinu oblakov a možno nám aj Perinbabka takto posiela svoj pozdrav.
Dolu vyzujeme lyže, hodíme na plece a kráčame k penziónu. Náhodný okoloidúci by nás ohodnotil ako zblúdilých lyžiarov, ktorí sa asi zabudli včera v niektorom Apre ski bare. V lyžiarni odložíme lyže a hlad nás ženie do jedálne na raňajky. Máme vetrovky, tak sa nás domáca pýta, či ideme rovno na svah a my odvetíme, že ideme zo svahu a prstom ukazujeme von oknom na kopec nad nami. Nechce nám veriť. Nemusí! Krásne sviatočný pocit mám celý deň a kamoška je tiež podozrivo ticho. Duše máme pohladené.
Foto: Soňa Mäkká, Daniela Mäkká
