Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

MTB Žilina – Martinské hole – Prievidza

Po niekoľkých nedávnych výjazdoch v okolí Liptovského Mikuláša som si povedal, že stačilo, chcem sa ísť pozrieť aj do iných zaujímavých lokalít. Voľba padla na pohorie Malá Fatra, konkrétne na Martinské hole, kde som ešte nebol. Predpoveď počasia hlási vhodné podmienky, takže si beriem jeden deň dovolenky. Čo ma na dnešnom výjazde čaká, netuším a práve preto sa teším.

Vzdialenosť
103 km
Prevýšenie
+2280 m stúpanie, -2366 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 04.10.2013
Pohoria
Žilinská kotlina, Malá Fatra - Lúčanská časť (Martinské hole), Turčianska kotlina, Žiar, Hornonitrianska kotlina
Trasa
Voda
na začiatku Turskej doliny, Horná lúka (pod útulňou), Budiš (minerálny prameň)
Doprava
Žilina (vlak, bus)
horský bicykel
Prievidza (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1085 Malá Fatra (1:50.000)
» č.226 Malá Fatra, Veľká Fatr (1:100.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: 2013_za_martinske_hole_pd.gpx

Dôkladným prezeraním mapy, spojeným s možnosťou vhodného vlakového spojenia tam a späť, vznikla trasa, ktorá sa mi celkom pozdáva. Z Bratislavy využívam prvý ranný IC vlak a po niečo viac ako dvoch hodinách vystupujem v Žiline. Je pred ôsmou ráno, cesta ubehla bez problémov, trasa je približne naplánovaná, výjazd sa môže začať.

Trasa

Žilina – Rosina – Višňové – Turie – Turská dolina – Bitanová – sedlo Prašivé – Dlhá lúka – Zázrivá – Krížava – Veľká lúka – Vidlica – Veterné – Horná lúka – Trebostovská dolina – Valča – Brčná – Kláštor pod Znievom – rybník Vedžer – Polerieka – Trhanová – Slovenské Pravno – Liešno – Kaľamenová – Budiš – Za Hájom – Dolina Piešť – Štyri chotáre – Kostolná dolina – horáreň Ostrá – Brezianska dolina, Kanie pysky – Prievidzský lesopark – Prievidza, Kopanice – Staré Mesto – Bojnice – Bojnický zámok – Bojnice – Prievidza (trasa v mape)

Smer Malá Fatra

Krajské mesto, kde som len po druhýkrát, ma víta jasnou oblohou a nulovou teplotou. Nič sa nedeje, som vhodne oblečený. Zo železničnej stanice sa potrebujem dostať na okraj mesta. Ranná zhustená premávka v neznámom prostredí nie je moja šálka kávy, ale prežívam ju. Tabule pri ceste ma navigujú a po pár kilometroch hlavným cestným ťahom prechádzam obcou Rosina. Teplota sa práve snaží dostať na mínusovú hodnotu, nefúka, ide sa dobre. Všetko, čo vidím, je pre mňa nové a práve preto zaujímavé. Prichádzam do susedného Višňového, rovnako sa volá aj mne známa obec pod malokarpatským Čachtickým hradom. Milé. Pred sebou mám obec Turie, odfotím prvú dnešnú fotku a po krátkom klesaní sa začína pravá časť výjazdu. Čaká ma jazda Turskou dolinou a výšľap na Martinské hole. Inšpiráciou na tento úsek mi bola webová stránka www.tikzilina.eu.

Stúpanie na hrebeň

Na okraji Turia odbáčam doľava, nachádzam žltú značku a zároveň asfaltku, ktorá ma bude sprevádzať nasledujúce kilometre. Pár domov vedľa cesty a som v lesoch Malej Fatry. Prvýkrát. Po ľavej strane zbadám prameň, neodmietnem ho. Asfaltka jemne stúpa, má bezproblémový povrch, počuť len zurčanie Turianskeho potoka. Teplota klesla na -2 °C, nie je obmedzujúca, ale cítim miernu nepohodu na prstoch nôh. Onedlho sa asfaltke mení povrch, teraz je z nej kvalitná hladká cesta. V nasledujúcom stúpaní sa v zákrute odpája žltá značka, smeruje priamo hore na kopec Minčol. Pokračujem asfaltkou ďalej. Výškové metre naberám pomerne ľahko a rýchlo, ukazujú sa prvé výhľady smer Žilina. Lesy majú príjemný jesenný nádych. Obieha ma auto a za ďalšou zákrutou asfaltka končí. Pokračovanie je spevnenou lesnou cestou. V niektorých miestach ju pokrýva zamrznutá voda z prameňov. S ľadom sa netreba zahrávať, musím ísť opatrne. Šmykľavé úseky pominú, cesta sa stáva kvalitnejšou. Vidieť, že bola nedávno upravovaná. Na pravej strane je kompletne vyťažený svah, cesta pekne stúpa a ja s ňou. Po chvíli mi to ale nedá, pozriem sa do navigácie a zistím, že sa musím kúsok vrátiť. Nechal som sa uniesť ľahkosťou lesnej cesty a neodbočil, kde bolo treba. Opäť pozerám na holý svah a práve ním má viesť žltá značka, na ktorú sa musím napojiť. Značku nevidím, ale pochopím, že treba ísť hore. Stúpanie po rozbitej lesnej ceste je strmé, tlačím bicykel. Objaví sa žltá značka, takže idem správne. Vnáram sa normálnym chodníkom do lesa, ale stále povedľa bicykla. Popritom si pochutnávam na “mrazených“ čučoriedkach, ktoré sú obzvlášť chutné. Niekoľko popadaných stromov a opäť sa mi zdá, že idem zle. Pohľad do navigácie ma v tom utvrdí, pár metrov späť a teraz si všímam vychodený neznačený chodník, ktorým musím ísť. Ním sa pohodlne, cez malú lúčku, dostávam na hrebeň a zároveň na červenú hrebeňovú značku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cez Martinské hole

Som v sedle Prašivé (1220 m). Odtiaľto je cesta jednoduchá, aspoň po orientačnej stránke, stále rovno. Z hľadiska zjazdnosti som prekvapený stavom chodníka. Je dosť rozbitý, samé kamene, jamy, jarky. Tienisté strany sú biele od mrazu, slnečné sú miestami vlhké. Kde sa dá ísť v sedle bicykla, idem, zvyšok sem-tam tlačím. Prechádzam cez kótu Zázrivá (1394 m) a vynáram sa z lesa na otvorenú pláň. Konečne výhľady. Blízke aj vzdialenejšie kopce a kopčeky sú vďaka vhodnej dohľadnosti ako na dlani. Tatry, Nízke Tatry, Veľký Choč i Fatra, Babia hora a Pilsko, všetko dobre rozoznateľné. Môj prvý malofatranský výhľad a hneď takýto, vynikajúce. Fotím a teším sa z neho.

Krížava

Pokračujem chodníkom, ktorý je vďaka rozmrznutej pôde skoro blatový. Krátke stúpanie, kde ma opäť prekvapí stav chodníka a už sa blížim k vysielaču. Značka ma vedie okolo plota a zastavujem pri smerovníku Krížava, vysielač (1457 m). Nie som ale ešte na najvyššom bode Martinských holí, takže pokračujem ďalej. Širšia cesta, miestami sa šmýka a som tam. Veľká lúka (1476 m) je zdolaná. Výhľad na všetky strany, jasná obloha, teplo, bezvetrie. Som tu vo vhodnom a správnom čase. Zo Žiliny mi cesta sem trvala 3 hodiny pri vzdialenosti 31 km, išlo sa dobre. Ide podľa mňa o celkom vhodný cyklopresun. Na to, že som tu prvýkrát, mu nemám čo vyčítať. Opäť všetko okolo fotím a užívam si, že som sa sem vybral. Dlho sa nezdržím. Po chodníku, popri kosodrevine pokračujem ďalej.

Vidlica a Veterné

Fascinuje ma množstvo kaluží so zamrznutou vodou. V jednom mieste je ale kaluž taká veľká, že sa nedá obísť, musím zosadnúť a tlačiť bicykel. Obchádzka vedie cez kosodrevinu a je vysoká a hustá. Srandovne sa popravde cítim ako sa cez ňu predieram. Nepríjemný úsek pominie a práve sa kochám najkrajším úsekom dnešnej trasy. Otvorený hôľny hrebeň, bez stromov a kosodreviny. Pre tieto pohľady som sem išiel. Pre mňa nové a krásne. Prechádzam cez zaujímavo pomenovaný kopec Vidlica (1466 m) a v kľudnom tempe, vychutnávaním si jazdy, smerujem na Veterné. Pred tým ale všetko fotím a nasávam atmosféru končín. V diaľke sa čnie nezameniteľný Kľak a naľavo od neho ďalší kopec, ktorého pomenovanie zisťujem doma, vďaka tunajšej galérii, ako Vtáčnik. Som na Veternom (1442 m), ktoré je rovné svojmu menu. Doteraz nefúkalo, tu práve slabšie začalo. Krásny hrebeňový úsek bez problémov zjazdný bicyklom a bez rozporu z porušovania nejakého návštevného poriadku. Užívam si svoju prítomnosť, ale všetko pekné raz skončí, rovnako sa musím pobrať ďalej. Ešte predtým začujem zreteľné jelenie ručanie.

Cez Hornú lúku do Turčianskej kotliny

Teraz ma čaká úsek po červenej značke na Hornú lúku. Prvé metre klesania z Veterného sú bez problémov, pekný zjazd. Odbúdajúcimi výškovými metrami sa ale náročnosť postupne znásobuje. Prekročením hranice lesa na chodníku pribudnú kamene a skaly. Zatiaľ ich zvládam, ale keď ich je na môj vkus viac, radšej zosadám. Silou-mocou sa nebudem hrať na zjazdára, bezpečná jazda je pre mňa prvoradá. Rozhodnutie sa ukázalo ako správne, ďalej by som to nezvládol. Vedľa bicykla pokračujem pekným jesenným lesom, klesanie skončilo. Kde sa dá ísť v sedle, idem, kde nie, idem povedľa bicykla. Krátke stúpanie a opäť sa mi otvára pohľad na okolitú krajinu. Rázcestie Horná lúka (1299 m). Príjemný výhľad späť na úseky, kde som pred pár chvíľami bol. Lokalita je zároveň známou z hľadiska prenocovania, nachádza sa tu koliba Grandhotel Partizán.

Nasledujúca trasa bude pre mňa trochu tajomná, keďže som si ju naplánoval len podľa mapy, bez ďalších podrobností, či sa tadiaľ dá vôbec ísť a zároveň ani nie je nijako značená. Namiesto pokračovania červenou značkou ďalej hrebeňom, prípadne zelenou do obce Bystrička, chcem ísť lesnou cestou, ktorá by mala z Hornej lúky smerovať dole. A tak sa stane, pár metrov od rázcestníka je krásne viditeľná odbočka - lesná cesta. Je síce strmšia, ale zjazdná, dovedie ma na ďalšiu tentoraz kvalitnú lesnú cestu. V mape je dobre vyznačená. Som rád za vďačné spojenie. Pokračujem lesnou cestou, za stáleho klesania a množstva zákrut prichádzam k rázcestiu, začiatku (záver) Trebostovskej doliny. Dávam si krátku prestávku, zjem doma pripravené rožky a zároveň obdivujem farby jesenného lesa. Na rázcestí začína asfaltka, ktorou pokračujem ďalej. Ide sa rýchlo a po pár kilometroch rôznorodým typom “rozbitosti“ asfaltu som na širokej ceste. Výhľad je smerom na Turčiansku kotlinu. Pozerám do navigácie, kadiaľ mám ísť. Cesta ma vedie k bráne so zákazom vstupu, ale vedľa vidím vyjazdenú trasu. Vydám sa po nej a klesaním okrajom lesa prichádzam na koniec (ústie) Valčianskej doliny, do obce Valča. Z nej som si naplánoval, že sa budem držať vyznačených cyklotrás, čiže sledovať, kde na strome alebo stĺpe sa objaví známe “C-čko“.

Cez Turiec

V centre obce sa zatočím a pokračujem asfaltkou k lesu. Vidím domy a cesta sa stáča ostro doľava. Stúpaním prichádzam na lúky s výhľadom na siluetu známeho kopca Zniev. Mne síce známy nebol, ale pre miestnych určite je. Pekný lúčny úsek a som aj v mne známej obci Kláštor pod Znievom. Práve sa mi pripomenuli školské časy, keďže popri Martine a Revúcej, bolo v Kláštore pod Znievom v 19. storočí založené tretie slovenské gymnázium, učebná látka často spomínaná v predmete literatúra alebo dejepis. Pokračujem rovno, najprv asfaltkou potom lúčnymi cestami popod les. Žiadne výrazné stúpania, mierne zvlnený terén.

Kvalita cykloznačenia je slabšia, ale viem, že mám ísť južným smerom, takže značky ani nehľadám. Cesta ubieha rýchlo, v peknom počasí a na pekných miestach sa ide ľahko. Prechádzam cez Polerieku, miestnu časť obce Abramová a z diaľky vidím a počujem hlavnú cestu. Práve na ňu sa napojím a v pomerne slabšej premávke po chvíľke prechádzam obcou Slovenské Pravno. Cyklotrasa týmto úsekom síce nevedie, ale aj keď idem po ceste, neprekáža mi to. Presun je rýchly a nenáročný. Pred Rudnom zabočím doľava a bočnou cestou sa dostávam do dediniek Liešno a Kaľamenová. Zbadám C-čko takže som opäť na značenej trase. V Kaľamenovej sa napájam na príjemnú poľnú cestu. Podobné typy ciest mám rád. Výhľady do okolia sú nerušené, v kľude si položím bicykel na zem a obzerám sa. Široká Turčianska kotlina, z jednej strany je Malá Fatra a z druhej Veľká Fatra.

Za normálnych okolností by som sa pri pohľade na hodiny a vzdušnú vzdialenosť do cieľa trasy nemusel nejako veľmi náhliť, ale to by platilo pre domáce lokality, kde viem, čo ma čaká. V týchto miestach je to o inom, takže zbytočne nezastavujem, keďže neviem, čo mám pred sebou. Pre istotu. Radšej prídem o hodinu skôr ako o minútu neskôr. Poľná cesta ma doslova vypľuje na ďalšej hlavnej ceste. Krátky úsek doprava a pozerám sa na tabuľu obce Budiš, ktorá je známa minerálnym prameňom a rovnomennou značkou balenej vody. Opäť len podľa mapy som si naplánoval nasledujúci úsek, malo by ísť o asfaltku, značenú cyklotrasu, ktorou sa dostanem na hrebeň, z neho len dole kopcom a som v cieli.

Cez Štyri chotáre do Prievidze

Tak sa aj stane, vidím C-čka, ale nie sú potrebné, ide sa stále rovno. Asfaltka je rôznorodej kvality, stopy po blate z ťažby dreva sú značné, dokonca po nej miestami tečie voda. Nič hrozné, ale prekvapilo ma to. Prvé kilometre sú po rovine, stúpanie mierne, pozerať nie je na čo. Teplota je vhodná, nie je mi ani teplo ani zima. Vzhľad lokality mi silno pripomína domáce malokarpatské lesy, v okolí dobrovodskej Suchánky alebo Širokej. Cesta začína stúpať, ja s ňou, zatáča sa a rozmýšľam, že by stačilo. A naozaj, cesta počúvne a je koniec stúpania. Sedlo Štyri chotáre (711 m). Až doma, podľa mapy som sa dozvedel, že sa nachádzam v pohorí Žiar. Nie že by som ignoroval geomorfologické členenie Slovenska, ale vôbec mi to v tej chvíli nenapadlol. Sedlo je významná križovatka cyklistických a turistických trás. Prechádza ním aj najznámejšia červená značka - Cesta hrdinov SNP. Na tú mám celkom šťastie, keďže na mnohých tohoročných výjazdoch mimo svojho bydliska som na ňu narazil. Či už išlo o Kráľovu hoľu, Chopok, Krížnu alebo Veľkú Javorinu. Že by to bolo znamenie? V sedle sa nachádza chata. Krátka prestávka v podobe rožka a vody a môžem pokračovať ďalej.

Zelená cykloznačka a zároveň zelená turistická značka sú mojou nasledujúcou trasou. Lesná cesta, ktorou klesám, je na môj vkus celkom zaujímavá. Zákruty, jesenný les, plno popadaného lístia, slnečné lúče, príjemný úsek. Výhľady nie sú. Posledná zákruta lesnej cesty, rázcestník Kostolná dolina (485 m) a začiatok asfaltky. Jej kvalitný povrch umožňuje rýchlu jazdu. Nižšie pri jednej asi horárni je závora, kde stretávam oprotiidúceho cyklistu. Prvého na dnešnom výjazde. Podľa naplánovanej trasy by som mal onedlho odbočiť doľava. Rázcestie Kanie pysky (325 m), smerujem podľa plánu doľava žltou značkou. Ide opäť o asfaltku, ktorá pozvoľne stúpa lesom prievidzského lesoparku. Na vrchole stúpania je prvý náznak civilizácie, amfiteáter, lavičky, budovy... Nezastavujem a prichádzam bočnou cestou k sídlisku Kopanice. Prievidzu, môj cieľ, mám na dosah. Stále rovno, hlavnými cestami a som v centre. Presne hodinu pred odchodom vlaku domov.

Bojnice a záver

Čas sa mi hodí, a tak ako aj pri mojich predchádzajúcich návštevách Prievidze, aj dnes pokračujem do susedných Bojníc. Tento rok som tu síce bol, ale končiny sú mi vzácne. Rovnako vzácny je pre mňa pohľad na Bojnický zámok, pri ktorom zastavujem a samozrejme ho fotím. Značne fotogenický. Čas pomaly pokročil, lúčim sa so zámkom a kľudným tempom sa presúvam na prievidzskú železničnú stanicu, kde končím dnešný výjazd. Do odchodu vlaku je necelá polhodina. Kúpa lístka, minerálky a nástup do pristaveného vlaku. Vozne hornonitrianskych rýchlikov sú vhodné na prepravu bicyklov, rád ich využívam.

Nastáva fáza bilancovania. Dnes som toho videl dosť, všetko nové, zaujímavé a neokukané. Dĺžka výjazdu síce ledva prekročila 100 km hranicu, ale myslím, že navštívené lokality sa mi odmenili niečím výraznejším ako nič nehovoriacim sumárnym číslom. Spokojnosť, spoznal som miesta, ktoré ma zaujali a ktoré určite ešte navštívim. Prejdenú trasu môžem odporúčať, ale z jej opisu je jasné, že pár úsekov je nutné ísť vedľa bicykla. Z hľadiska náročnosti je to individuálne, trasu beriem ako príjemný jesenný výjazd. Počasie bolo na jednotku, bezoblačný deň si dlhšie nepamätám, trochu vody som si naberal len na začiatku, stačili zásoby z domu. Spojenie Žiliny a Prievidze na dnešnom výjazde bolo celkom vďačné a zaujímavé.

Fotogaléria k článku

Najnovšie