Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

MTB Okruh okolo Kőkapu

Dni okolo letného slnovratu ponúkajú veľa možností aj pre popracovné cyklotúlačky. Klasický pohľad do mapy cez obedňajšiu prestávku mi dáva niekoľko tipov, no dnes to bude trocha "exotiky" za hranicou (všedných dní). Vyberieme sa do maďarského pohraničia na okruh v blízkosti rekreačnej oblasti mestečka Pálháza v Slanských vrchoch.

Vzdialenosť
31 km
Prevýšenie
+850 m stúpanie, -850 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 18.06.2013
Pohoria
Maďarsko: Slanské vrchy (v maďarčine ako Szalánci-hegység), ale v Maďarsku ako Zempléni-hegység (v preklade Zemplínske vrchy) alebo tiež Tokaji-hegység/Tokaj-Zempléni-hegység (v slovenčine ako Tokajské vrchy alebo Tokajsko-zemplínske vrchy)
Trasa
Doprava
Kőkapu (parkovisko) alebo na rázcestí v doline Kemence
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke
Doplňujúce súbory
GPX súbor: madarsko.gpx

Trasa

Dolina Kemence – Gerendás-rét – Nagy Péter-mennykő – Rostálló – Kőkapu

Je takmer 16.30, keď na košickom sídlisku vyzdvihnem svojho dnešného parťáka Peťa. Samotná cesta za hranicou je zážitkom. Koncové dedinky, kľukaté "horské" cesty a všadeprítomné znaky EÚ fondov a rozvoja turizmu. Jednou z mnohých čerešničiek na pomyselnej torte je nepochybne dolina nad Pálházou, kam smeruje historická lesná železnička. Tá dnes nie je naším hlavným cieľom, a tak len so spustenými oknami a otvorenými očami využívame uzučkú asfaltku, okolo ktorej sa vlnia koľaje a maličké staničky. Z cesty našťastie odfrézovali astronomické množstvo vysokých retardérov, a tak sa nemusím každých dvadsať sekúnd rozbiehať a predbežne tŕpnuť nad stavom výfuku a olejovej vane.

Hotovo, podarilo sa. Stojíme na rázcestí dolín niekde nad stanicou Kemencepatak, konečne prídu na rad aj bicykle. Osedlávam Hatatitlu a po zdolaní rampy aj priecestia smerujeme kvalitnou cestou do hôr. Pôvodne som predpokladal, že je to jedna z bývalých odbočiek železničnej trate, no stúpanie je príliš prudké. Horúčava s pribúdajúcou hodinou poľavuje, no najviac velebím chládok lesa a hlbokej doliny, ktorá sa pod nami rysuje. Naberáme metre a zhadzujem nejaké polkilo na tekutinách. Námaha sa ale vyplatila, prvý oddych dávame na krížnych cestách v nevýraznom sedielku s prístreškom.

Rázcestník a aj pohľad do navigácie ma ale trochu zamrzia. Posiela ma to na najrozbitejšiu cestu s množstvom polosuchých jám. No nič, nedá sa svietiť, poslúchnem a opatrne ešte kúsok stúpame. Cesta sa zázračne zlepší a užívame si takmer luxusné podmienky. Dve vyjazdené stopy pokryté drobným štrkom uprostred zeleného tunela. Kilometer hltáme ako malinu a na veľkej lúke podvedome hľadám odbočku. Mapa ukazuje dvojicu lesných ciest ku skalnej vyhliadke, no nachádzame len osamelé stopy po offroade v tráve vyše kolien. Tie sa končia po pár metroch pri senníku, a tak môžeme pokračovať len chodníčkom. No vysoký porast je plný zradných neviditeľných jám a takáto jazda je masochizmom v čistej podobe. Keď sa dotrasiem na koniec lúky a jediné schodné pokračovanie je v srnčej stope, v podrepe a cez spleť krovia a starých stromov, tak je rozhodnuté. Vyhliadka je síce blízko, no tade rozhodne turisti nechodia. Potupne sa vraciame na cestu a po chvíli dávame nesmelý druhý pokus po blatistej cestičke na okraji rúbaniska. No aj tá sa konči kdesi v kope napílených konárov a pokračovanie nikde. Vzdávame to nadobro a parádnym zjazdom dobiehame zameškaný čas.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na veľkom rázcestí uprostred lúky vyhadzujeme smerovku doprava. No aj ostatné cestičky vyzerajú veľmi lákavo a rozhodne stoja za preskúmanie. No na to dnes nie je čas a ani podmienky, auto máme na druhej strane hrebeňa. Kvalita povrchu sa za odbočkou zhoršuje, no nie je to žiadna tragédia, ktorá by sa s vytrasenými zubami nedala prekonať aj trekingovým bicyklom. Po chvíli stojíme. Značka ukazuje doľava, cesta ide doprava. Mapa ukazuje prameň a horáreň, Peťo má zásoby skoro na nule, takže je rozhodnuté.

Skratka, čo nebola skratkou

Schádzame k romanticky ladenej drevenej poľovníckej chatke uprostred brezového hája. Peťo hľadá vodu, ja vhodný uhol na odfotenie budovy. Pramenisko je skôr žabacím jazierkom a mňa najviac zaujali okenné mreže umelecky pozvárané do tvaru jelenej hlavy. Znova vyrážame, chodník sa prehupne cez malý násyp a mení sa na prívalovou vodou rozbagrovanú zmes kamenia, konárov a výmoľov, do ktorých mi vletí koleso až po brzdové kotúče. Pešiaci vychodili núdzovú alternatívu lesom, no tu narážam na korene na zemi a konáre v očiach. Čistý Sajgon. Vychádzame pri druhej chatke. Vyzerá veľmi spustnuto, no na blízkom strome je pribitá krabička s turistickou pečiatkou. No neviem, neviem, či mám toto miesto považovať za cieľ. Pečiatka má byť asi len motiváciou na absolvovanie skratky a odradiť od dobrej cesty, ktorá chaty obchádza zo severu. Najhoršie máme za sebou, nasleduje len prudké stúpanie cez množstvo drobného napadaného dreva. V opačnom smere by to bola zjazdová lahôdka pre tých, čo nosia so sebou náhradné pätky do rámu. Musím kúsok potlačiť a s úľavou sa napájam znova na cestu, ktorú som pred smiešnym polkilometrom opustil.

Odmenou je mi po chvíli akýsi pohyb na lesnej ceste. Na prvý pohľad vyzerá ako svorka psov, na druhý ako divé svinky, no až zastavenie mi rozlepí oči a pred sebou mám štvoricu mláďat niečoho, čo neviem v priebehu sekundy identifikovať. Až pohyb na neďalekej lúke a typicky zakrútené rohy mi prezrádzajú, že sme natrafili na stádo muflónov. Mladé odbehnú a nás čaká kamenisté stúpanie, na ktorom hrkotajúc plašíme ďalšie dve čriedy pre mňa nezvyčajného lesného tvora.

Druhý pokus o výhľad

Peťo na mňa neveriacky zíza, keď navrhujem odbočku na ďalšiu vyhliadku. Znova offroadom prerazená cestička značky "samajama", po ktorej sa mu naozaj nechce. No som naštartovaný, a tak ho nechávam oddychovať a vyrážam k vrcholu Nagy Péter-mennykő. Na konci lúky ma našťastie čaká nevýrazný chodník, no pre kopu skál a napadané drevo je prakticky nezjazdný. Bicykel opieram o strom a posledných dvesto metrov idem pešo. Drobná objaviteľská vložka sa vyplatila, stojím na kamennom brale s panoramatickým výhľadom. Posledné lúče slnka kúzlia v dolinách podo mnou plazivé tiene a ďaleké výhľady kazí len podvečerný opar. Nezvyknem po kopcoch rozhadzovať krabice pre geocaching, no toto miesto by si rozhodne jednu zaslúžilo. No pri sebe žiadnu nemám, takže na "objavenie" vyhliadky si bude komunita ešte musieť počkať.

Vraciam sa nazad k bicyklu, no v lese sa akosi zotmelo a navyše som zaručene netrafil správny chodníček. Asi minútu sa obzerám v snahe zbadať neónovo zelený bicykel opretý o strom. Nakoniec ma zachráni blesk vo fotoaparáte, ktorý na zábere odleskom prezradí správnu polohu. Peťo sa trochu nudí, keď sa s fanfárami vraciam. Rozkrúcame pedále a pri lesnej škôlke si dávame asi siedme kolo hry na objaviteľa. Kúsok od križovatky mapa ukazuje chatu, takže prekonávam obrovské mláky plné blata. Moja dvojička sa do toho rozhodne nehrnie, takže ostávam znova sám. No chaty na súradniciach nikde nevidím.

Z lesa sa ozývajú zvuky stáda akejsi divej zveri a po stromoch je pribitá kopa euroobalov obsahujúca papiere s nápismi v maďarčine. Tri výkričníky na konci každého oznamu hovoria jasne. Nejdem sa motať mladinou a radšej velím na ústup. Okolo plota začíname klesať do doliny potoka Csenkö. Svetla povážlivo ubúda, no nás čaká len cesta dole kopcom. Sledujeme značky, no keď míňame šípku kamsi do lesa, hlava mi káže pokračovať cestou. Z omylu ma vyvedie až pohľad do mapy, ktorá prezrádza, že síce nejdeme zle, ale obrovskou okľukou. Rozhliadame sa a naozaj, pod nami je vidieť aj druhú cestu. Bicykel na plece, zniesť stovku metrov dole a môžeme pokračovať v zjazde. Zapínam svetlo a v jeho doprovode dorazíme do výrazného sedla. Spleť ciest dáva viac možností na návrat k autu, no s ohľadom na okolnosti si z výkladu vyberám najširšiu, najkvalitnejšiu a zároveň najkratšiu. Win-win-win.

Podklad tvorí jemný štrk a prekvapivé množstvo piesku. Zákruty sú parádne a nechávam plášte raziť si svoju vlastnú stopu. Vyšantenie na záver. V prudkej serpentíne začína asfaltka dolinou okolo potoka. Prefrčíme okolo konečnej staničky lesnej železnice a po chvíli aj cez "centrum" diania pri hoteli v Kőkapu. Mimo sezóny a takto neskoro tu nie je žiadny návštevník, jediné svetielko v hornej izbe je ako maják do ticha hôr. Obhliadku jazierka aj železničného tunela priamo pod skalným bralom s poľovníckym zámočkom si pre dnešok odpustíme a mierime dolinou priamo k autu. Nakládka a ideme domov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie