Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra Michalovce – Veľké Kapušany – Pribeník

Letné prázdniny sa práve prehupli do svojej druhej polovice. No moje školské časy dávno skončili, a tak môžem robiť výjazd len podvečer. Vzhľadom na plánovaný cyklovýlet do ukrajinského Mukačeva si ale musím zatrénovať aj trochu vyššiu porciu rovinatých kilometrov a nie iba túlačky po miestnych kopčekoch. Ako inak, cez obedňajšiu prestávku sedíme nad mapou a cestovným poriadkom vlakov. Po chvíli je rozhodnuté, ideme vyjedať hrozienka na vedľajšie asfaltové cesty Zemplína.

Vzdialenosť
62 km
Prevýšenie
+90 m stúpanie, -90 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 01.08.2013
Pohoria
Zemplín: Východoslovenská (Potiská) nížina - Východoslovenská rovina
Trasa
Doprava
Michalovce (vlak, bus)
bicykel, Pribeník (vlak, bus) - Trebišov (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.235 Dolný Zemplín (1:100.000)
» mapa momentálne nie je v ponuke
Doplňujúce súbory
GPX súbor: michalovce_pribenik.gpx

Trasa

Michalovce – most cez Laborec – Vrbovec – Troganov – Zemplínska Široká – Palín – Stretava – most cez Uh – Pavlovce nad Uhom – Ortov – Veškovce – Kapušianske Vojkovce, Maťovské Vojkovce – Maťovce, štátna hranica Ukrajiny – Veľké Kapušany – most cez Latoricu – Borzva – Leles – Kráľovský Chlmec – Pribeník

Po hodinke jazdy vystupujeme na železničnej stanici v Michalovciach. Priznávam sa dobrovoľne, že mám rad gýčové modely zámočkov v predzáhradkách, no čo ma čaká na peróne, ma dostáva do kolien. Gotická kaplnka aj s hororovým cintorínom v mierke 1 : 20 je u mňa v Top 5. No neprišli sme vysedávať na mieste, ale na bicykli. Potrebujeme sa dostať za hranice okresného mesta, no hlavný ťah nie je pre dve kolesá najvhodnejším spôsobom. Ustupujeme teda do "vnútrozemia" a ideme súbežnou cestou cez sídlisko. Neviem, či sediac na zelenom bicykli, v zelenom tričku a so zeleným batohom vyzerám ako semafor, no autá mi zásadne nedávajú prednosť. Adrenalínovú súťaž "kto z koho" odmietam hrať dlhodobo, a tak je pre mňa koniec mesta vykúpením.

Kormidlo otáčame smerom na juh. Cesta je miestami rovná ako pravítko a výškové rozdiely nechce zobrazovať ani GPS-ko. Je slnečné popoludnie a pred nami je približne päťdesiatka kilometrov v mierne zrýchlenom tempe. No dobre, to len mne sa zdá rýchlosť presahujúca 30-ku ako pohľad z expresu. Štupľami ozdobené kolesá v rozmere 2,25" totiž zvyčajne deriem na iných miestach a toto je "terén" na polovičný rozmer bez vzoru. Hltáme kilometre a upieram oči na každý objekt, ktorý míňame. Či sú to prícestné kríže alebo striedanie plodín na poliach. No najviac je toho aj tak v dedinách. Pátram po zaujímavých domčekoch aj netradičnej architektúre kostolov. Drobnosti, čo potešia aj na miestach, kde to človek neočakáva. Pred nasledujúcou tabuľou obce musím povinne zastaviť. Pali v Palíne sa musí zvečniť objektívom. Z okien okoloidúcich áut sme obdarovaní pohľadmi, po ktorých očakávam príjazd pánov s bielou zaväzovacou košieľkou. Nasleduje krátke občerstvenie v autobusovej zastávke a zmena smeru jazdy. Slniečko sa mi opiera zboku a chytám bronz iba na jednu stranu. Alejou vetrolamu sa v sprievode siluety Vihorlatských vrchov prebojujeme na most cez Uh a vchádzame do Pavloviec nad Uhom.

Vpred ma ženie trochu bulvárna zvedavosť. Dedina je známa množstvom Rómov, ktorí si za peniaze dovezené z Anglicka stavajú honosné sídla. Reči nesklamali a sme absolventmi prehliadky bizarného panoptika. Preteky v množstve sadrových levov a zlatých ozdôb na plote vyhráva ten, čo natrie dom fialovou a vyloží celý pozemok zámkovou dlažbou. Nesmie chýbať nejaké dovozové auto s volantom na správnej strane. Inak je to ale skôr príjemné prekvapenie vidieť vynovenú dedinu v šedi okolitého úpadku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po pravej strane míňame obec Ťahyňa, v odbornom svete známu ako miesto prvého "objavu" vírusu, ktorý sa prenáša na človeka komármi aj v prostredí strednej Európy. Štípance na sebe zatiaľ nepozorujem, takže moje hypochondrické druhé ja preventívne pridáva v šliapaní. Prechádzame osadou Ortov a na križovatke vyhadzujem ľavú ruku v snahe signalizovať zmenu smeru jazdy. Manéver sa vydaril, a tak sa pred nami začínajú črtať výhľady na predmestia Užhorodu (Botfalva, Tarnivci a Storožnycja). Premávku na asfaltke do Maťoviec predstavuje iba tetuška na bicykli. Vôbec to neprekáža, zdanlivá opustenosť kraja má svoje zvláštne čaro. Na konci niekoľkokilometrového pravítka nasleduje ostrá zákruta a sme v obci natlačenej na ukrajinskú štátnu hranicu. Tú by sme dnes radi prekonali aspoň symbolicky pri hraničnom kameni. No cesta vedúca popri železnici je zarúbaná. Zákazová značka, drevené zábrany omotané policajnou páskou ako aj zelený terénny Mercedes stojaci v diaľke sú jasným znakom, že toto je pre nás na dnes konečná. Takže aspoň nazoomovaná fotka s pohľadom na druhú stranu.

Pri snahe nasadnúť na bicykel som natoľko nemotorný, že pri šliapnutí do pedálu končím takmer na zemi. Pád zachráni v poslednej chvíli ruka a v tej istej sekunde mnou prebehne výboj bolesti z ramena. Asi o dve sekundy sa kĺb vracia do svojej pôvodnej polohy a krútim sa ako zašliapnutý had. Moja cykloparťáčka sa neveriacky díva na záchvaty slzavého smiechu zmiešané s pocitmi nemohúcnosti. Ruka bolí, vystreľuje od prstov až kamsi do krížov a ja sa takto dokaličím kdesi na ukrajinskej hranici, v najvzdialenejšom bode od akejkoľvek možnosti dopraviť sa domov bez nutnosti volať niekoho na pomoc.

Stepujem kolečká, po prvotnom šoku skúšam pohyby prstov a opatrne aj lakťa. Dávam si desať minút na zotavenie a zhodnotenie, ako ďalej. Z okna budovy pohraničnej stráže ma sleduje dvojica očí, no nemienim to dnes vzdať a vyrábať dramatické scénky. Jednoručne osedlám Hatatitlu a v rekreačnom tempe skúšam napredovať smerom do vnútrozemia. Poloha ruky na riadidlách je, zdá sa, dobrá, takže to pôjde. Na priecestí čakáme na prejazd rušňa prichádzajúceho od východných susedov. To nevydrží hliadka strážnikov a poctí nás svojou uniformovanou návštevou. Po zdvorilostných otázkach sa presviedčajú, že vieme, kde sa nachádzame a kde je hranica. Poprajeme si pekné pokračovanie dňa a ja sa zatínam, že to nejako dotiahnem aspoň do Veľkých Kapušian. Akurát, že osobné vlaky sem nejazdia, a tak to nie je žiadna výhra v snahe dostať sa domov.

Prechádzame okolo gigantickej spleti širokorozchodných koľajníc v stanici Maťovce, ktorú si zo železnej lávky jednoducho musím odfotiť. Tentokrát môj pohyb stráži trojica železničiarov, no zjavne vyzerám ako turista, takže ma nechávajú venovať sa svojej zábavke. Vchádzame do Veľkých Kapušian. Z dvora vychádza auto, šofér mi dáva prednosť, no nakoniec sa v poslednej chvíli rozhodne pohnúť. Očakávam vjazd do kúdolu naftového dymu, no namiesto toho mi do očí svietia brzdové svetlá a takmer končím v kufri Octavie. Nemám veľa nálady na hádky, no testosterónovejšie typy v takýchto situáciách zaručene odbíjajú spätné zrkadlá a vylievajú bidony cez otvorené okno. Radšej sa ale mám na pozore, blízkosť hranice a tým hojnosť lacného paliva aj fajčiva je okamžite viditeľná na počte luxusných Mercedesov, postávajúcich na ulici. Samozrejme s benzínovým päťlitrom a značkami s trojicou "náhodných" čísiel, prípadne s prezývkou majiteľa. Holt, divoký východ.

Na námestí so sochou Ľudovíta Štúra rabujeme miestne potraviny v snahe nabiť sa trochou zmrzlinovej energie. Zhodnocujem, že to s rukou po rovinke pôjde, takže pohľad na hodinky, počet ostávajúcich kilometrov a je rozhodnuté, že ideme krútiť. Hlavný ťah je našťastie takmer prázdny a ja sa paradoxne najviac zadýchavam v stúpaní na most cez Latoricu. Slnko pomaly klesá k obzoru a nasledujúca zastávka je Leles. Veža kláštora svieti z diaľky, no z poslednej návštevy viem, že by sme sa dostali len po zamknutú bránu. Takto sa uspokojíme len s prestávkou pri historickom kamennom moste svätého Gottharda. Že pod ním nie je voda, je znakom, že rieka pred stáročiami tiekla "trochu" inak ako dnes.

Na obzore sa ale zjavuje silueta výrazného kopca. Neklamný symbol Kráľovského Chlmca. Nepochybne bohatá história sa mieša s novotou, no úpadok dávnej slávy je bohužiaľ viditeľný aj takto podvečer. Hrám sa na sprievodcu a odkláňam našu dvojicu k mestskému hradu (Csonkavár). No dobre, jedna stena s dvomi oknami vyzerá skôr ako zrúcanina domu, ale keď hovoria, že hrad, tak hrad. Nafotíme panorámu v poslednom svetle a ešte schádzame dole k staručkej synagóge. Trojica plechových vrát hovorí jasne, že prešla obdobím, kedy slúžila ako sklad stavebného materiálu. Na "výpadovke" to dole jediným dnešným kopcom rozbiehame naplno a okolo torza mliekarne navigujem do finále - na stanicu v Pribeníku. Za mostom cez Krčavský kanál musím znova zastaviť. Za plotom sa pasie stádo danielov, v slepom ramene im sekunduje kŕdeľ labutí. Improvizovaná ZOO kdesi v priemyselnom areáli je rozhodne raritou. Kontrola času a už len rýchly presun ku vlaku, ktorý nás odvezie domov za asistencie rozprávkového západu slnka nad Sátoraljaújhely (Nové Mesto pod Šiatrom), ktorý si vychutnávame z otvoreného okna.

Fotogaléria k článku

Najnovšie