Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra Trojhraničie Maďarsko-Ukrajina-Slovensko

Sérii mojich cykločlánkov spojených s prechádzaním cez slovensko-maďarskú hranicu stále chýba spojovací bod. Niečo, kde by sa všetko "objavné" putovanie nížinami stretlo na jedinom mieste. A zároveň lokalita, ktorá je cieľom a nie iba motaním sa medzi železničnými stanicami. Nakoniec som ho našiel - trojhraničný bod Maďarska, Ukrajiny a Slovenska.

Vzdialenosť
33 km
Prevýšenie
+50 m stúpanie, -50 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 05.08.2013
Pohoria
Zemplín: Východoslovenská (Potiská) nížina - Východoslovenská rovina
Trasa
Doprava
Trebišov (vlak, bus) - Biel (vlak, bus), horský alebo trekingový bicykel, Pribeník (vlak, bus) - Trebišov (vlak, bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke
» č.235 Dolný Zemplín (1:100.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: trojhranicie.gpx

Trasa

Biel – Kolónia – Veľké Trakany – Malé Trakany – Lužná húštia – trojhraničný bod HU/UA/SK – Tisa pláž – Lužná húštia – hrádza Starej Tisy – Veľké Trakany – štátna hranica SK/HU – Zemplénagárd – Dámoc – štátna hranica HU/SK – Pribeník

Popoludňajší vlak nás vypľuje do letnej horúčavy na železničnej stanici v Bieli. Sprievodca sa z dverí klimatizovaného vagóna ešte šibalsky opýta, či si to nechceme rozmyslieť a nastúpiť opäť dnu. Zaváhali sme, a tak ma po pár sekundách spaľuje augustové slnko. V tieni kulisy apokalyptického filmu (pracovný názov Staničná budova) nabaľujem batoh a svoju dnešnú spoločníčku navigujem do bočnej uličky. Samozrejme zlým smerom, takže to okamžite otočíme a smerujeme cez dedinu Biel. Fotím si kostol a skôr než sa spamätám, dvojička mi znova uteká, míňajúc odbočku. Kričím, ženiem sa, no trvá to chvíľu, než sa naladíme na spoločnú smerovú vlnu a konečne ideme správne. Kaštieľ na hornom konci (kde je na rovine dole?) si matne pamätám ako totálnu zrúcaninu v poslednom štádiu rozpadu, no dnes ma prekvapí jedno zrekonštruované krídlo. Nádej zomiera posledná.

Prehupneme sa cez malý pahorok a mierime do poľnohospodárskej usadlosti Kolónia. Celkom trefné pomenovanie pre pár domov a ruinu samoobsluhy uprostred polí. Na námesti vo Veľkých Trakanoch absolvujeme socializáciu v miestnej samoške. Altánok so stoličkami pred vchodom prezrádza, že tu majú rôzne chmeľové pochutiny. Ako vodič nemotorového vozidla preferujem bublinkovú vodu, no camelbag v batohu je proti. Ostávam pri kohútikovej z firemnej kuchynky, kde som čapoval pred odchodom z práce. Ako tak postávam na križovatke, vidím novotou voňajúcu smerovú tabuľu. V hlave kujem plány, ale o tom neskôr.

Smerujeme do Malých Trakán, prechod medzi dedinami som si ani nevšimol. Bočné uličky lemujú hlinené domy a na východnom konci dediny vychádzame na hrádzu hraničnej rieky. Na korune tróni malý billboard s nápisom "Tisapláž". Pri domácej mapovej príprave som predpokladal, že na tomto mieste vstúpime na územie nikoho, no čo vidím z hrádze, mi spôsobuje mierny šok. Nová asfaltka, po ktorej sa špacíruje kvantum mladých ľudí a mieria kamsi do lužného lesa v záplavovom území. Pridávame sa k davu, no s bicyklami sme rýchlejší. Medzi miestnymi ale zjavne spôsobujeme rozruch svojou prítomnosťou. Neprekáža, najdôležitejší bod programu je pred nami - hliadka pohraničnej stráže na terénnom Mercedese. Som rád, že ich vidím, lebo zo skúsenosti viem, že je lepšie sa vopred nahlásiť, ako potom riešiť svoju prítomnosť kdesi na čiare s hliadkou, ktorá kvôli poplachu možno nedojedla večeru. Posunkami teda zastavujem auto a uniforme sa zverujem s plánom ísť na trojhraničný bod. Po formálnej výmene dokladov nás nahlásia do vysielačky, vysvetlia cestu a nezabudnú na upozornenie, že máme ísť len tam, spraviť si foto a pekne hneď nazad bez flákania pri hranici. Obrazne zrazím päty k sebe a hodlám rozkaz vykonať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Stále nechápem, kam smeruje množstvo pešiakov, bicyklov, skútrov a aj áut, ktoré premávajú okolo oboma smermi. Riešenie je v billboarde a cieľ zbadáme po chvíli. Improvizované parkovisko zaplnené autami a množstvo ľudí na piesočnatej planine. Medzi ľudí sa zatiaľ nemiešame, zbierame slivky rastúce popri ceste. Sú v najlepšom štádiu zrelosti a sme jediní, kto má o ne záujem. Zvyšku domácich rastú určite v záhrade na vedrá a o nejaké plánky na okraji poľa nemá dôvod sa zaujímať. Po nadžganí brucha pokračujeme konečne k dnešnému cieľu. Pri poľovníckej chatke (ako chlapec vyrastajúci v rudohorských lesoch to nazvem skôr plechovým hangárom) mierne kufrujeme, no nakoniec si v hlave vybavím pokyny policajta a mierime rozbitou poľňačkou neomylne za cieľom. Zaujali ma očíslované poľovnícke posedy, alias strážne vežičky a musíme brzdiť. V malej zníženine pred sebou vidím trojhranný ihlan, symbolický trojhraničný bod. O pár metrov ďalej je reálny hraničný kameň medzi Slovenskom a Ukrajinou. Maďarská hranica sa pripája v koryte rieky Tisy. Hrdzavé torzo vlajkových stožiarov a jeden moderný stĺp, osadený hniezdom kamerového systému. Zakývem na pozdrav operátorovi na druhom konci a nahlas premýšľam, či má k dispozícii zvukový prenos. Odpovede sa nedočkám, takže robíme pár povinných samospúšťových fotiek a s pocitom dozoru veľkého brata odchádzame z miesta. Návrat po rovnakej trase a tentokrát zamierime na pláž. Znie to neuveriteľne, ale naozaj to je pláž. Vrstva jemného žltkastého piesku siaha až do Tisy, mládež polihuje na dekách, popíja pivko z improvizovaného bufetu alebo domácich zásob, niektorí sa kúpu alebo hrajú loptové hry. Jednoducho letná celodedinská pohodička pri vode. Sme evidentne cudzí element, a keďže nemám plavky, tak nie je ani dôvod zdržiavať sa.

Vraciame sa k hrádzi a odbočujeme doľava na jej korunu. Malé Trakany takto obchádzame po vyvýšenom okraji. Míňame cintorín, ktorý okupuje najvyššie miesto na okolí a vchádzame do Veľkých Trakán. Domček hrádzneho je zaujímavo vsadený do zemného valu. Obchádzame budovy patriace k starému kaštieľu a dokumentujem život na mŕtvom ramene Tisy. Na rohu areálu prichádza na rad smerová tabuľa, ktorú som obdivoval na námestí. Domáca porada so strýkom Googlom hovorila, že pokračovaním po hrádzi by sme došli relatívne pohodlne do Maďarska. No mňa láka vyskúšať novú cestu, ktorú zjavne postavili. Odbočujeme teda do dediny a okolo starej budovy pohraničnej posádky mierime k poslednému domu. Víta nás provizórna drevená zábrana so zákazovou značkou, za ktorou sa korčuľuje druhá polovica dediny, ktorá nie je na pláži. Bodaj by nie, asfaltka je nová ako šaty po dvadsiatich vypraniach v nemenovanom tekutom pracom prostriedku, a tak sa pridávame ku korčuliarom a spanilou jazdou mierime ku štátnej hranici po naozaj prvotriednom povrchu.

Presne na hranici nás čaká dvojmetrový pás nikoho, kde povrch chýba. Hneď za čiarou pracuje skupina robotníkov na finišovaní obrubníkov a odvodnenia cesty. Kývneme si na pozdrav a pomedzi odstavené stavebné stroje a kopy nachystaných rigolov si to mierime vyslovene panenskou cestou do maďarského vnútrozemia. Nekonečné tiene ťahajúce sa ďaleko do polí ale signalizujú, že deň sa blíži do svojho záveru. Vchádzame do pohraničnej dedinky Zemplénagárd. Partička chlapov opravujúca chodník nás z tohto smeru víta ako zjavenie, no na pozdrav reagujú aspoň posunkom. Mapa v mobile ukazuje na konečnú bývalej poľnej železnice. A skutočne, na predpokladanom mieste vidieť obratisko aj zvyšky násypu, smerujúce kamsi do šírych polí. Nevidím ale žiadne viditeľné znaky používania zvršku a na nejaké túlačky neostáva čas. Ukladám si miesto do pomyselnej mapky, kde sa chcem ešte niekedy pozrieť a vyrážame po drobných pahorkoch smerom za západ.

Prichádzame do obce Dámoc. Nepíše sa to ľahko, ale je to miesto, kde je chudoba a úpadok naozaj vidieť. Pustnúce, no stále obývané hlinené domčeky s okennými parapetami vo výške kolien, zatvorený obchod aj zarastené pozemky. Pár dôchodcov to ešte udržiava, no drobizg pobehujúci po dvore z udupanej hliny nedáva veľa nádeje. V ostrej zákrute sa znova musíme rozhodnúť, kam ďalej. Do polí odbočuje starým kameňom vykladaná vozová cesta. Síce opatrená zákazovou značkou, slepou ulicou a zároveň aj nejakým nápisom. Gugel ale znova poradil, že ešte pred Schengenom tu otvorili prechod pre malý pohraničný styk, a tak cesta bude mať určite pokračovanie na Slovensko. Parťáčky na trekingovom bicykli sa ale preventívne pýtam, či si na hrkotavý relikt vôbec trúfa. S miernym úškľabkom prikývne, a tak si s radosťou predškoláka otváram pomyselný darček v podobe prejazdu historickej spojnice. Po chvíli sme na štátnej hranici. Tabuľa dnes nepotrebného hraničného priechodu a vedľa nej zákazová značka v opačnom smere, ako sme prišli. Hotové kocúrkovo doplnené dvojicou maďarských turistických značiek, samozrejme aj cyklistických. Podľa popisu by sa malo pokračovať do Dobrej, no proti sú dva faktory - cesta vyzerá katastrofálne (ak je to vôbec správna odbočka) a navyše chcem ísť do Pribeníka, ktorý je čoby kameňom dohodil.

Aj tu je starý hraničný priechod, no má jednu historickú raritu - strážnu budovu opatrenú bunkrom so strieľňami. Prvou zastávkou je ale miestny kaštieľ. Na moje počudovanie je brána dokorán a v strážnici ani nohy. Ideme samozrejme suverénne do areálu až na vnútorné nádvorie. Tu nás "načape" SBS-kár. No po chvíli vzájomného oťukávania sa z neho vykľuje zároveň miestny sprievodca, pre ktorého sme vítaným spestrením pracovnej nudy. Je síce viditeľne telesne postihnutý, no hlava zjavne slúži nadpriemerne, a tak to máme all inclusive s perličkami zo života. Stajňa s koníkmi, exteriér plus niečo málo z vnútra. Ostali by sme rozhodne dlhšie, no čas do odchodu posledného vlaku sa neúprosne kráti. Rýchla rozlúčka, vyhodenie plánov s pohraničnou budovou a len bleskový cvak zrekonštruovanej synagógy pred definitívnym odjazdom na železničnú stanicu. Vlak našťastie kúsok mešká, takže pohodlne kupujem dva batožinové lístky do Košíc a nachystávam bicykle k dverám služobného oddielu. Nasledujúca scénka je klasický prejav poskytovania služieb na Slovensku a jej opisom je škoda kaziť dojem z príjemne stráveného popoludnia.

Fotogaléria k článku

Najnovšie