Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Rozhľadňa Rozhľadňa Luby (na Luboch)

Kóta Luby (910 m n. m.) je najvyššie položené miesto v chotári obce Veľké Rovné a predstavuje mohutný chrbát na hrebeni Javorníkov. Keď som sa na jar túlal po osadách, ktoré sú roztrúsené pod Lubmi zo severnej strany, všimol som si pás vyrúbaných stromov až na samotný hrebeň Javorníkov. O pár mesiacov neskôr som v galérii zbadal fotku z vrcholu s informáciou, že tu vyrástla nová rozhľadňa.

Vzdialenosť
10 km
Prevýšenie
+425 m stúpanie, -425 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 30.12.2013
Pohoria
Javorníky (CHKO Kysuce)
Trasa
Voda
prameň v osade Žilinčárovci, koliba na Vrchrieke, studnička na Luboch
Doprava
Čadca (vlak, bus) - Vysoká nad Kysucou (vlak, bus Furmanec), parkovanie na začiatku cesty na Furmanci
SHOCart mapy
» č.1077 Kysucké Beskydy, Kysuc (1:50.000)

Medzi miesta, na ktoré by som sa chcel ísť pozrieť počas sviatkov, si značím výhľadovú vežu. V hlave mám snežnicovú túru v čerstvom prašane, prípadne bežkovačku, keďže traverzom popod Luby vedie „Beskydsko-javornícka lyžiarska bežecká magistrála“. Posledný predvianočný víkend to vyzerá nádejne. Dokonca aj v Malých Karpatoch absolvujem túru v zimných podmienkach, aj keď biela všade okolo je iba inovať, za ktorú vďačíme inverznej oblačnosti, ktorá sa držala asi dva týždne. Prichádza oteplenie a správy z domu, že na sneh môžem zabudnúť. Snežnice putujú z auta do pivnice a ostávajú v Modre.

Je tu predposledný deň roku 2013, podľa Aladina posledný slnečný. Volanie divočiny je silnejšie ako rady lekárky. Balím foťák, termosku s čajom, niečo malé pod zub a doma oznamujem, že sa idem prejsť na Vrchy. Tak u nás v doline familiárne voláme osady nad dedinou. Potiť sa môžem aj v lone prírody.

Trasa

Vysoká nad Kysucou, U Arnolda – Furmanec – osada Žilinčárovci – osada Vrchrieka – Luby – osada Záblatie – osada Jedľovník – Vysoká nad Kysucou, U Arnolda (trasa na mape)

Žilinčárovci a Vrchrieka

Ako vždy, hore sa vyberám po Furmanci - ceste spájajúcej osadu Vrchrieka s dedinou Vysoká nad Kysucou. Ak prídete autobusom, treba vystúpiť na zastávke Vysoká – Furmanec, príp. U Arnolda, čo zaručene bude poznať každý, pretože Arnold je miestna krčma. V lete určite padne vhod pivko z banskobystrického pivovaru. Tejto značke sú bez prestávky verní, odkedy mi pamäť slúži. Od krčmy po cca 50 metroch zahnete doľava na vedľajšiu cestu označenú cyklistickým „C“ a hneď za železničným priecestím začína prvé stúpanie. Po pár sto metroch sa otvoria výhľady na dedinu a lesy, ktoré pomaly padajú pod zubami motorových píl. Vďaka holorubom vidieť vežu nového kostola na pútnickom mieste na Živčákovej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cesta na Vrchrieku je v zime upravovaná obecným traktorom, bez posypu, a keď ju traktorista nevyhrnie až na asfalt, premení sa na takmer 4 km dlhú sánkarsku dráhu. Ak sú vhodné podmienky, dole sa veziete takmer bez prestávky. Tento rok sa o slovo hlásia na jednej vŕbe bahniatka, ktoré zrejme neodolali decembrovému slniečku a pomýlili si Vianoce a Veľkú noc. Určite boli aj v nedávnej minulosti podobné sviatky bez snehu, no teploty až tak vysoko nevyliezali. Keď si spomeniem na apríl 2013, kedy som sa pár kilometrov odtiaľto brodil po kolená v snehu, neostáva mi nič iné iba parafrázovať klasika: „Tenhle způsob zimy zdá se mi poněkud nešťastným“.

Po krátkej rovinke cesta opäť mierne stúpa, pasienky a výhľady na dedinu strieda les a za dvojitou zákrutou sa cesta rozdvojuje. Cyklotrasa do Kotešovej je vedená po lesnej ceste vľavo, ktorá prudšie klesá a pokračuje ponad dedinu, kde sa neskôr pripojí na hlavnú cestu z Turzovky na Semeteš. Na Vrchrieku treba ísť stále do kopca a pokračujem vpravo. Odporúčam aj cyklistom pokračovať týmto smerom, lebo aj tak prídete na Semeteš, ale budete ochudobnení o prejazd cez miestne osady. Značená cyklotrasa vedie viac-menej v lese a navyše by ste nakoniec museli 2 km krútiť pedálmi do kopca po hlavnej ceste s 12-percentným sklonom.

Po asi polhodinke chôdze prichádzam do osady Žilinčárovci. Je pravé poludnie, no slnko v tomto ročnom období veľmi nezasvieti, keďže je celý deň nízko a neprelezie cez chrbát Lubov. Zimu pripomína aspoň ľad na ceste a trošku sa šmýka. V hlave si premietam spomienky na detstvo, kedy som v nejednej chalúpke strávil príjemné chvíle pri pukotajúcom ohníku v kachliach, hrnčeku bylinkového čaju a pri rozprávaní miestnych vrchárov. Teta tu mala chalupu a často sme sem zdola z dediny chodievali.

Zo zamyslenia ma preberie otázka: „Kde se tady čepuje voda?“ To z jednej chalúpky vybieha chalan s vedrom, ktorého poslali po vodu, no nepovedali mu, ktorá ruka je pravá a ktorá ľavá. Dovediem ho teda k rúre, z ktorej tečie vynikajúca voda a je zdrojom pre celú osadu. Ani v najtuhších zimách som ju nevidel zamrznutú. Uzliny-neuzliny, dávam si zopár dúškov.

Na Vrchrieku, kde asfaltka končí, je len 500 metrov. V polovici stúpania sa dá doprava odbočiť na lesnú cestu, ktorá je súčasťou bežkárskej magistrály. Pamätám si na časy, kedy sme stopu z Vrchrieky k Melocíkovi šlapali vo vajcovom snehu vrchom po červenej, kadiaľ budem pokračovať dnes. Od januára 2012 je konečne bežkovanie zážitkom a nie drinou. Len tento rok zatiaľ chýba to najdôležitejšie - sneh.

Na Vrchrieke si urobím pár záberov, do ktorých sa mi vojde chátrajúca stará škola, rodný dom drotárskeho kráľa Štefana Hunčíka, ako aj zvonica, ktorú dal postaviť. Rád sem chodievam, je tu zvláštny genius loci. Aj odtiaľto sa kysuckí drotári za starých čias vyberali do sveta, aby uživili svoje rodiny. Dnes je tu len zopár stálych obyvateľov, väčšinou drevenice slúžia ako víkendové chalupy. Myslím si, že Štefan Hunčík by mohol byť veľkým magnetom a mohol by aj v súčasnosti, dávno po svojej smrti, zviditeľniť osadu. Donedávna nebolo o ňom ani zmienky. Dnes je tu aspoň informačná tabuľa, kde je fotka jeho rodného domu. Pokračovať budem na juhozápad po červenej značke, prejdem okolo starého kamenného kríža, ktorý strážia dve statné lipy – pamätníci. Tie keby vedeli rozprávať, tak by to boli určite zaujímavé príbehy.

K rozhľadni na Luboch

K rozhľadni treba prejsť ešte asi 1,5 km a prekonať 160 výškových metrov, chodník od kríža stúpa a „vďaka“ ťažbe dreva a štvorkolkárom je len súvislou vrstvou blata a aj napriek mrazu, ktorý bol v noci, je neschodný a radšej ho obchádzam lesom. Kedysi sa dalo stúpanie zvládnuť na bicykli, no myslím, že dnes by mal problém dať ho v stojke aj Peter Miler, ba dokonca aj o Vladovi Lukačovičovi by som vážne zapochyboval (prepáčte, chlapi :-)).

Stúpanie končí a smerom na severozápad sa cez pás vyrúbaných stromov ponúka pohľad na rozhľadňu Súkenická na česko-slovenskej hranici a kopec Vysoká. Smerom na východ je výhľad vďaka stromom obmedzený, ale vidieť vykrývač na Galkove, medzi stromami kolibu, ktorá síce stojí na mieste so silným potenciálom, no majiteľ ho zatiaľ veľmi nevyužíva a v diaľke sa z nízkej oblačnosti vynárajú ďalšie kopčeky Javorníkov.

Chodník stúpa len pozvoľne, neskôr kráčam po rovine, ale po chvíli ho opúšťam a idem sa pozrieť, či sa ponúkajú z východného - vyššieho vrcholu Lubov, ktorý je čerstvo odlesnený, nejaké výhľady. Stromy sú vyrúbané len na vrchole, výhľad žiadny, pokračujem preto hrebeňom na druhý, o 2 metre nižší (908 m n. m.) vrchol s rozhľadňou. Viditeľná je od chodníka, preto ju v smere od Vrchrieky nie je možné minúť. Z informačnej tabule sa dozviem, že v minulosti tu stál salaš a okrem tejto informácie sú vystavené obrázky detí zo ZŠ Veľké Rovné. Len škoda, že zatečené od vody.

Schádzam zo značeného chodníka a hrebeňom prichádzam k rozhľadni. Akurát odtiaľto odchádza partia ľudí so psom a vyberajú sa dole rúbaniskom smerom do Jedľovníka. Môj prvý dojem z rozhľadne je trochu rozpačitý. Hovorím si, že ďalšia zbytočná stavba z peňazí EÚ, pretože výhľad na sever, ktorý sa otvoril „vďaka“ vyrúbanému pásu stromov, je dostatočný. Keď sa vyštverám po troch rebríkoch na tretie poschodie 19-metrovej rozhľadne, mením názor. Výhľad nie je kruhový, no pohľad hlavne severným smerom na najvyššie vrcholy Moravsko-sliezskych Beskýd stojí za to. Kněhyně, Smrk, Lysá hora, Travný sú ako na dlani. Ďalej na severovýchode vidieť hraničný beskydský hrebeň s Veľkým Polomom a samozrejme smutný pohľad na rozrastajúce sa holoruby. Pohľadom na východný a južný smer zatiaľ bráni les a dúfam, že to tak ešte dlho ostane.

O rozhľadni, žiaľ, nie sú žiadne informácie. Z dvoch tabuliek sa dozviete iba toľko, že bola postavená z peňazí Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka v rámci „Programu rozvoja vidieka 2007-2013 – ozdravenie a ochrana poškodených lesov“ a zhotoviteľom je „Prvá agrárna majiteľov, s. r. o.“. Na druhej tabuľke je preškrtnutý panák a nápis: „Zákaz vstupu nepovolaným osobám“. Neskôr doma pri prehrabovaní fotoarchívu nachádzam fotku informačnej tabule z vlaňajška z osady Záblatie a dozvedám sa, že ide o protipožiarnu rozhľadňu a v minulosti na jej mieste stál triangulačný bod, známy ako „víza“ a bol súčasťou triangulačnej siete Rakúsko-Uhorskej monarchie.

Zopár faktov a treba sa mi poberať ďalej. Viem, že z jedného miesta na červenej značke je výhľad na Krivánsku časť Malej Fatry, no zvedavosť je väčšia a pokračujem mimo značky hrebeňom po vyjazdenej ceste. Po chvíli sa mi v diaľke ukazuje časť Lúčanskej Fatry a aj napriek silnému oparu rozoznávam Kľak a Martinské hole. O kúsok ďalej prichádzam k ďalšiemu rúbanisku a poteším zraky pohľadom na druhú časť Malej Fatry. Aj napriek 40 km vzdialenosti vidno, že sneh aj tam absentuje. Všimnem si zaujímavý kopec s vežou. Podľa mapy by to mala byť Zarúbaná Kýčera a ako mi neskôr www.velkerovne.sk prezradí, práve 1. 1. 2014 na nej slávnostne otvorili vyhliadkovú vežu, preto zaraďujem miesto do mojich najbližších turistických plánov.

Záblatie a Jadľovník

Krátkym, ale o to strmším klesaním prichádzam na turistický chodník a po pár metroch na koniec osady Záblatie (prístrešok). Z informačnej tabule sa dozvedám niečo o minulosti osád pod Lubmi, okrem iného, že väčšina z nich patrí k mojej rodnej dedine, iba od roku 1900 a predtým patrili Veľkému Rovnému. Zo Záblatia sa dá pokračovať viacerými smermi, no potrebujem sa dostať späť do Vysokej nad Kysucou, preto pokračujem cestou, po ktorej by som v prípade dostatočnej snehovej pokrývky mohol prebehnúť na bežkách. Dnes sa oneskorene prihlásilo k slovu babie leto, preto aspoň skontrolujem, či je po nedávnych veterných dňoch magistrála pripravená na zimu.

Až ku križovatke dvoch lesných ciest idem z kopca. Predstavujem si, ako by som si v bielej stope zazjazdoval, no to hádam príde o pár týždňov neskôr. Pokračujem vľavo a po krátkom prudkom klesaní prichádzam na cestu z osady Jedľovník, pokračujúcu na Zadnú Šatinu. Keď panuje typická kysucká zima, autá končia na parkovisku pri kaplnke v Jedľovníku, no dnes sa chalupári, ktorí sa prišli rozlúčiť so starým rokom, dostanú bez problémov aj do najodľahlejších častí osady.

Pri kaplnke je rušno. Z plechových krabíc (rozumej áut) s prevažne českými a bratislavskými (nič proti ním nemám) ŠPZ-kami chatári vynášajú megatašky a smerujú k chatám, ku ktorým sa nedá dostať autami. Zaujímavé, že s plnými taškami sa dokážu naťahovať, no prázdne fľaše a konzervy je problém späť do auta naložiť a končia o pár metrov nižšie pri potoku. V osade žije len zopár pôvodných obyvateľov, prevažne dôchodcovia a pochybujem, že by boli vyznávači kolového nápoja s červenou etiketou a bielym nápisom. Prázdne fľaše od nápojov tejto spoločnosti majú prevahu a sú rozoznateľné aj z diaľky. Ale čo sa čudujem, veď sme na Slovensku.

Asfaltová cesta miestami s lepším povrchom ako na hlavnom ťahu cez dedinu ma dovedie k bývalému JRD, dnes Eko-farme, patriacej spoločnosti so zaujímavým názvom. Je to krstné meno postavy, ktorú stvárnil Anthony Hopkins vo filme Mlčanie jahniat. Infotabuľa na bráne hovorí, že sa venujú chovu hovädzieho dobytka, oviec a koní. No okrem kráv som na pasienkoch nad dedinou iné zvieratá z farmy jakživ nevidel. Keby som pokračoval po asfaltke, dostal by som sa k hlavnej ceste k zastávke autobusu Vysoká nad Kysucou – Široký most. Strihnem si to doprava cez potok a krížom cez pasienky sa dostanem na Furmanec. Musím prekročiť niekoľko elektrických ohradníkov, ale mám viac šťastia ako farár Otík v známej českej komédii, keďže sú momentálne bez prúdu. O chvíľu som doma.

Záver

Pri vypĺňaní kolónky s ročným obdobím, v ktorom bola túra absolvovaná, na moment zaváham. Rozhodujúci je dátum a podľa kalendára je zima, tak zaškrtávam zimu. Aspoň aj ďalšie generácie, ktoré budú frfľať nad tým, že čo sú to za Vianoce a Silvester bez snehu, zistia pri čítaní článku, že pred pár rokmi bola situácia podobná a príroda nám len vracia požičané. A na Veľkú noc sa budeme brodiť po kolená v snehu a budeme nadávať, kedy zima, ktorej sme sa nevedeli dočkať, konečne odíde.

Fotogaléria k článku

Najnovšie