Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Strieborná hora – Oľšavica – Zimná hôrka

Zobúdzanie sa na Striebornej hore sa paradoxne nesie v zlatistých farbách. Ranné slniečko opäť do zlatista vyfarbuje beztak zlaté „červené smreky“, ktoré teraz majú najkrajší odtieň žltej. Dnes večer by som sa chcel k spánku uložiť niekam nad Uložu, nech je sranda. Na Zimnej hôrke mám od februára vytipované miestečko s krásnymi výhľadmi, od ktorého ma delí smiešnych 22 km. Dnes ma čaká pre mňa najkrajší úsek celej 75 km dlhej túlačky, nakoľko pôjdem krajinou, kde rastú výlučne zlatisté smrekovce opadavé a lúky, po ktorých pôjdem, mi poskytnú veľmi lukratívne výhľady.

Vzdialenosť
22 km
Prevýšenie
+693 m stúpanie, -709 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 22.10.2013
Pohoria
Spiš: Levočské vrchy
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 981 m n. m.
  • Najnižší bod: 776 m n. m.
Voda
prameň pod Zimnou hôrkou
Nocľah
Zimná hôrka (bivak)
Doprava
Levoča (bus) - Nižný Slavkov (bus)
Uloža (bus) - Levoča (bus)
SHOCart mapy
» č.1109 Spiš, Levočské vrchy (1:50.000)

Trasa

Strieborná hora – Zverník – Bišar – Pod Uhliskom – Krivuľa – Oľšavica – Za Hôrkami – Nad Brúsmi – Pri Kamennej studni – Do pňakov – Pri húšti/PD Pavľany – Na hore – Hradisko – Prostredný vrch – Pod Krúžkom – Uloža – Zimná hôrka

Odľahlými lúkami na Bišar a slnečnými lúkami do Oľšavice

Pri raňajkách sa dívam na masív Braniska, ktorého východná časť je v protisvetle, a tak nič nefotím a o chvíľu sa lúčim s miestom, kde sa tak fantasticky spalo. Je 22. 10. a ktovie, či sa mi ešte tohto roku podarí spať pod širákom, tak si to teraz treba poriadne vychutnať, aj keď isté plány ešte mám.

Po tej istej ceste, ako som sem včera prišiel, vraciam sa po lúkach na sedlo. Čergov odtiaľto nie je vidieť, ako ani kúsok Šariša. Všetko je zahalené do oceánu inverzie, ktorý končí niekde ďaleko za severným a východným obzorom. Keď si predstavím, ako tam dolu ľudí klepe od dotieravej a vlhkej rannej zimy, až ma striaslo, hoci mi je teplo aj v tričku. Ranné kráčanie po ceste, ktorá vedie po úzkom hrebeni, je balzamom na dušu. Prekrásne sfarbené stromy, modrá obloha a pokoj svätý. Pri predstave preplnených chodníkov tatranských, fatranských či iných komerčných lokalít ma striasa opäť.

Udržiavané lúky lemujú lesy hýriace najkrajšími farbami, akurát že výhľady odtiaľto sú veľmi obmedzené, ba takmer žiadne, ale mne je to úplne fuk. Som šťastný, že som tu. Pomalá rovinatá chôdza z nohy na nohu sa končí až na sedle pod kopcom Bišar. Začína poriadne strmé stúpanie zarastajúcim chodníčkom, no našťastie netrvá dlho. Prevýšenie je len 80 výškových metrov a som hore. Bišar je kopec s nulovým výhľadom. Jediné, čo možno vidieť, je hustá džungľa, no rázcestie, ktoré je na každej mape zakreslené priamo na vrchole, nevidím nikde, ani keď pátram v širšom okolí. Napokon to ignorujem a tradične sa rozhodujem ísť intuitívne tam, kam ma inštinkt povedie. A ako inak, dobre robím. Rázcestie žltej značky s červenou, ktorá ďalej pokračuje dolu do Tichého Potoka, nachádzam až po nejakom pol kilometri západne od vrcholu. Tu sa musím smiať, keď vidím, kam smeruje červená. Ostatne, na fotke to môžete vidieť sami. Hustejšou džungľou sa asi brodil len Rambo vo Vietname. Absolútne žiadny náznak chodníčka, len húština. Ale aby som nikoho neodrádzal – ako som neskôr pri jednej debate zistil – do Tichého Potoka sa dá ísť aj po lesnej ceste z neďalekých lúk len pár metrov poniže a takto zarastené je to iba tu. Kráčajúci po tichej žltej značke v žltom lese zrazu ostávam zarazený stáť pred znenazdajky sa zjaveným kontajnerom na separovaný zber papiera a nikde nič... Zaujímavé.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Les pozvoľna redne a pribúda čoraz viac lúčok, na ktorých sa skvejú solitérne „zlaté smreky“. Vo vzduchu cítiť živicu a slniečko nádherne hreje. V takýchto situáciách som skutočne šťastný. Po obídení malého vrcholu (aspoň na mape) bezmenného kopca vychádzam na krásne lúky samozrejme aj s krásnymi solitérmi. Odtiaľto budem o niečo prudšie klesať do Oľšavice. Všímam si, že povyše musí byť niekde salaš a teda aj voda, ktorou výrazne šetrím od rána. Podľa mapy mám ísť cez niekoľko jarkov, tak to nechávam na neskôr. Dívam sa na Branisko, ktoré sa medzičasom poriadne zakalilo a aj celý Spiš je zahalený do silného kalu, takže fotky do galérie z toho nebudú.

Z jarkov napokon nie je nič. Čo už. Smädný som ako kurič v parnom rušni v Egypte. Vidina piva a vody v Oľšavici mi vlieva nádej. Kráčajúci po krásnej lesnej či poľnej ceste sa teším, ako tadiaľto na budúci rok prefrčím na bicykli. Pod cestou fotím dlhý, vari 100-metrový neuzamknutý hangár, ktorý určite padne vhod každému, koho zastihne búrka. Tu sa v núdzi vyspí celá armáda. Po tom, ako sa príjemná cesta dokľukatila popod zlatistým lesom, vychádzam na lúky, z ktorých fotím v kopci situované Brutovce. Otvára sa mi lepší výhľad na okolitú krajinu, no kal ho výrazne deklasuje. Ale spätné pohľady na pohoria Bachureň, Branisko a do hlbokých dolín sú oku lahodiace. Po ceste si okolo mňa pufká traktor s vlečkou, a tak smädný a dosýta nakŕmený prachom schádzam pomedzi polia rovno do Oľšavice.

Zápletka s obchodom a jej zvláštny výsledok

Hneď pri prvých domoch sa pýtam milého dedka, kde je obchod. Ten je vraj už zatvorený. Pýtam sa, ako je to s Vyšnými Repašmi, kde by mi bolo neskôr ľahšie zbehnúť z hrebeňa. Tam mávajú v utorok zatvorené a dnes je, ako na potvoru, utorok. A či je otvorené v Nižných, to nevie. Rozmýšľam, čo teraz, lebo dozvedám sa, že ani v Uloži, kde budem večer, vraj nie je obchod. Prvý raz na trojdňovej túlačke nemám jedlo na tri dni, nakoľko som si povedal, že keď prechádzam okolo toľkých dedín, nebude nutné nosiť záťaž. V žalúdku mi poriadne škŕka. Ochotne mi naberá do fliaš vodu a chlapi, čo na stĺpe opodiaľ opravujú elektriku, hovoria, že ma môžu odviezť do Nižných Repáš, keď dokončia robotu. Lenže to vraj budeme musieť risknúť a že ma môžu napchať jedine do klietky vysokozdvižnej plošiny. S úsmevom ďakujem všetkým za ochotu a poberám sa k obchodu, aby som sa na vlastné oči presvedčil, či je naozaj zatvorený. Našťastie nebol.

Piva a „paľenky“ tu majú do bludu, ale s jedlom bude problém. Chlieb sa do dedín vozí len pre miestnych a aj to na písomnú objednávku. Zeleninu vôbec nepredávajú. Každý si dopestuje a navyše, ako to na severe Slovenska chodí, aj sem chodia Poliaci s dodávkami a miestnych zásobujú poľským ovocím a zeleninou... Jediné, čo sa dá kúpiť na jedenie, sú nevábne, polosurové, nedomáce chemické klobásy, aké možno dostať vo všetkých našich cudzích hypermarketoch a sladké turecké sucháre. Milá pani je z toho, zdá sa, nešťastnejšia ako ja. Mne pohľad na pivo vyvoláva skvelú náladu, a tak o chvíľu obedujem na malej drevenej lavičke pred obchodom, ktorý pani akurát zamyká a pozerá sa, ako do seba vyprahnutý lejem pivo na ex a surové „chemoklobásy“ odkiaľsi z ďaleka zajedám sladkými tureckými suchármi. Ešteže cesnak mám svoj, slovenský a domáci. Uvidíme, čo na atypickú kombináciu povie žalúdok. Takmer rok som bol svojho času vegetarián. Lenže, ak chce človek cestovať alebo sa túlať po svete, tak vegetariánom byť jednoducho nemôže, nakoľko by niekedy skapal od hladu. Preto ním nie som hlavne vďaka podobným situáciám, aj keď mäso jem len na túrach.

Keď značka svätí prostriedky

Po dlhočiznej sieste lejem pivo do termosky, aby malo správnu teplotu aj večer a vychádzam z malej a peknej dedinky okolo cintorína. Tu mi udrie do očí niečo naozaj hnusné. Množstvá umelých kvetov z hrobov sú nahádzané hneď za plotom na okraji cesty. Toto naozaj nepochopím, takúto neúctu voči svojmu okoliu. To je primitivizmus najhrubšieho zrna. Neustále odgrgujúc „chemoklobásu“ sa povyše dediny musím pousmiať. Červená značka je rovno na kamennom krucifixe. Ako je napísané v popise k staršej fotke tejto kuriozity v galérii – „značka svätí prostriedky“. Ako zástanca pôvodného slovanského prírodného duchovna nemám dôvod fotiť náboženské symboly, ale toto som si musel odfotiť.

Branisko je čoraz ďalej a neustále stúpam. Otvárajú sa mi výhľady aj do útrob Levočských vrchov, ale aj na siluety Hnileckých a Volovských vrchov zahalených do hustého kalu. Z krajinárskeho hľadiska ide o nanajvyš malebný kraj, ideálny pre milovníkov bežeckého lyžovania, či cyklistiky.

Po chôdzi po rozľahlých lúkach sa po dlhej dobe vnáram do lesa, kde ma víta nádherná vysoká žltá tráva zaliata popoludňajším slnkom. Krása ma obklopuje aj po opustení lesa, kde na zvlnených hrebeňových lúkach opäť obdivujem „zlaté smreky“. Na začiatku klesania by som mal ísť podľa mapy rovno, no v skutočnosti značka obrovským oblúkom obchádza pasienky nad družstvom. Idem po značke, veď mám čas a okolie je príťažlivo malebné. Pod družstvom prechádzam asfaltku a stúpam nad Pavľany, aby som ich zdokumentoval. Je to veľmi zaujímavá maličká dedinka s natlačenými domčekmi a stodolami na malom kopci. Pôsobí ako z rozprávky. Poberám sa ďalej hore strmou lúkou až na hrebeňovú červenú značku, po ktorej idem z Oľšavice (kde začína) a opustím ju zajtra pod Ostrou horou. Zhora sa mi ponúkajú krásne výhľady na hlavný (a zároveň najvyšší) hrebeň Levočských vrchov, kadiaľ som sa motal presne pred rokom, ale na bicykli. A samozrejme na doliny, lúky a pozlátené smrekovcové lesy.

Uloženie sa k spánku nad Uložou – dnešná misia je splnená

Neustále sa pohybujem vo výške okolo 900 m. Na Hradisku prichádzam na lúku, kde je na rohu lesa posed a keďže tu to dobre poznám, viem, že nemám ísť po značke, ktorá vedie lesom, ale zabočiť doprava, po lúke obísť les a kochať sa výhľadmi. Po napojení sa na červenú na malom sedle stúpam hore lúkou na hlavnú, ktorá spája Spiš so Šarišom. Cesta je ideálna aj na autovýlet, keď nie je iná možnosť. Práve od cesty je krásny výhľad na Spišský hrad, ale aj ďaleko do krajiny a smerom na Branisko. Vždy sa tu zastavujú autá a ľudia sa kochajú prekrásnym výhľadom. Tu sa jednoducho nedá nezastať.

Od rázcestia pod Krúžkom hneď vedľa hlavnej pokračujem po lesnej ceste, ktorá mierne klesá do Ulože. Slnko sa chýli k obzoru, a tak pridávam do kroku. Po opustení lesa ma vítajú ovečky, pastierske psy a krásne farby večernej krajinky. Dovolím si tvrdiť, že Uloža leží na jednom z najkrajších miest na Slovensku. Pred dedinou fotím siluety vzdialenej Kráľovej hole a pokračujem ďalej. Za kostolom a zároveň aj za dedinou odbáčam doprava a spod krčmy fotím nádherné nažltlé večerné scenérie. Vidieť odtiaľto Branisko, Hnilecké vrchy, Volovské vrchy, Slovenský raj, Nízke Tatry, Kozie chrbty, Mariánsku horu nad Levočou, Vysoké Tatry a samozrejme Levočské vrchy. Ak je ostrá viditeľnosť, tak aj časť Stolických vrchov. Myslím si, že práve tu sa nachádza krčma s najkrajšími výhľadmi na Slovensku. Keďže chemická klobása mi vôbec nesadla, tak si tam rekordne rýchlo dávam pivo. Akejsi zvedavej žene vo vnútri opakovane nedochádza, že, žiaľ, nedokážem exovať pivo, hľadať peňaženku, ponáhľať sa a rozprávať naraz. Jedno si ešte hádžem do ruksaku a okamžite utekám v ústrety poslednému svitu po západe slnka.

Ako–tak sa mi to darí, ale vidím to na reparát. Márne hľadám prameň, ktorý mi spomínala. Asi sme si nerozumeli, tak to vzdávam a po zbytočnej okľuke sa ponáhľam kolmo na vrstevnice priamo na Zimnú hôrku, ktorá leží západne nad Uložou. Deriem sa cez pichľavé kríky všemožných druhov, aby som si ešte za šera našiel miesto na spanie. Hore na vrchole sa na okraji lesa ukladám pod smrekom na mäkkej tráve. Pred sebou mám rozľahlé lúky a černejúce Vysoké Tatry. Oheň dnes robiť nebudem. A pri pohľade na klobásu som sa rozhodol, že pre istotu nebudem ani večerať. Uľavilo sa mi, a tak si radšej otváram pivo a opretý o smrek, z ktorého sa šíri vôňa živice, spokojne hľadím na čierne siluety mohutných jedlí, za ktorými sa z tmavooranžovej oblohy vynárajú temné siluety Vysokých Tatier. Neskôr ku mne chvíľu z diaľky dolieha húkanie sovy a dúfam, že zajtra alebo v noci nebude pršať. Do ružova sfarbené východné zore naznačovali zmenu počasia a aj vietor sa čoraz väčšmi dvíha. Ani tieto úvahy mi po dlhšom rozjímaní nebránia oddať sa plnohodnotnému voňavému spánku, aký možno zažiť len v prírode. Dobrú noc.

Sumárizmus

Celá dnešná trasa je priam ideálna na cyklistiku a v zime na bežky. Táto časť Levočských vrchov je na tieto aktivity ako stvorená a práve nízka návštevnosť (včera ani dnes som nestretol jediného turistu a teda nikoho) je devízou územia, ideálneho pre ľudí, ktorí v horách hľadajú predovšetkým pokoj. Dúfam, že ho v tomto kraji nájdem aj o 20 a viac rokov a že tu nikoho nenapadne stavať mamutie zjazdovky a „Disneylandy“ s ryčiacou hudbou ako v Tatrách. Howgh.

Prvá časť putovania
Tretia časť putovania

Fotogaléria k článku

Najnovšie