PR

Ako som sama cestovala na Kosovo

PR článok 13.01.14 Priblížim vám svoju sólo cestu do Kosovskej republiky, bývalej časti Juhoslávie, čo je najmladší štát Európy. Ako ma do Kosova napadlo ísť osamote, ako som musela rodinu presvedčiť, že je to tam bezpečné aj pre samu ženu, a ako som pochopila, že sa do Kosova musím opäť vrátiť.

Prečo Kosovo

Do Kosova som išla, napriek miernej hystérii rodiny, sama. Čakali ma tam známi, takže som sa nebála. V podstate som ani nevedela, čoho konkrétne by som sa mala báť. Moje okolie, zvyčajne ľudia, ktorí Balkán poznajú len z televízie... a „pamätajú si“ len to najhoršie, mi radili ostať doma.

Deväťdesiate roky vzali so sebou úsmev z tváre Balkánu, a dobré meno balkánskych národov. Ja som však nikdy celkom neverila sprostredkovaným dojmom. V tých rokoch, ktoré sú „vinné za všetko“, som bola ešte dieťa. Deti nemajú predsudky. A tak by to malo ostať.

V západnej Európe som postretala mnoho ľudí, ktorí sa pýtali, či je na Slovensku stále bieda a či žijeme „normálne“. Vôbec ich neudivovalo, že ľudia zo strednej Európy sa nerodia so znalosťou niekoľkých jazykov a že ich univerzitné tituly sa nerozdávajú v rade. Brali za samozrejmosť, že voči nám majú náskok, neštudujúc – nevediac - pretože sa narodili na Západe. Tieto stereotypy sú neskutočne únavné, a sú všade. A tak si i ľudia v našich končinách začali myslieť, že si Kosovčania svoju situáciu zaslúžili. Počula som stokrát, že ak by boli inej mentality, rozdelili by sa „po dobrom“.

Stokrát počuť a raz zažiť. Posledné roky som sa vyskytla kade-tade na Balkáne. Napokon dozrel čas na Kosovo. A išla som sama preto, aby mi do toho nik nezasahoval. Tichý odpor voči stereotypom.

Ako do Kosova

Do Kosova sa dá ísť letecky, alebo autobusom (čiastočne vlakom), existujú aj poznávacie zájazdy. Lety z Prahy a Viedne chodia do Prištiny denne. V rámci rešpektovania teritoriálnej celistvosti Srbska som musela odísť rovnakou cestou, akou som prišla. Letecké spojenie odbúrava problém hraníc, mne sa však k môjmu plánu nehodilo. Šla som z Nitry do Belehradu dopravnou spoločnosťou vojvodinských Slovákov Hricko.eu, chodia aj z Bratislavy) a z Belehradu do Prištiny kosovskou spoločnosťou Adiotours. Na internete som našla mnoho mylných informácií a nechodiacich spojeniach, ktoré zrejme platili pred rokom 2008. V skutočnosti ide priamy autobus z Belehradu do Prištiny a späť 3x za deň, a cesta trvá 6 hodín. Kontrola na srbsko-kosovskej hranici nebýva, a prechod je bezproblémový. Dokonca sa dá do Kosova vycestovať na občiansky preukaz.

Vlajky

Cesta z Belehradu do Prištiny je v slušnom stave, autobus však zastavuje všelikde a ide pomaly. Keď som prešla hranicu, popri ceste sa začali objavovať kosovské a albánske vlajky. Bez zbytočnej analýzy politiky, dualita kosovskej identity je priamo úmerná deleniu národ/štát. Hoci cieľom bolo samostatné Kosovo, Kosovskí Albánci sa považujú za Albáncov; ich dialekt je odlišný, ale ide o albánsky jazyk. Ich dejiny sú odlišné, ale identita je albánska. Ich kultúra a zvyky sa miešajú s Osmanmi a Južnými Slovanmi; ich architektúra je veľmi podobná tej macedónskej.

Chápanie priestoru je iné, než u nás. Všetko dostáva zmysel v ich sebaurčení a samostatnosti; čo bolo, bolo. Albánci sa bez ohľadu na medzinárodnú mienku považujú za potomkov starých Ilýrov, za vznešené etnikum, od ktorého sa učila celá staroveká civilizácia Európy. Svoju samostatnosť chápu ako predurčenú. Susedov ako rivalov. Svoju existenciu ako večný boj. Inú než samostatnú formu svojej štátnosti si historicky nepripúšťajú; nad samostatnosťou nepolemizujú, ani ju neľutujú. Inak to byť nemohlo.

Albánska vlajka

...má viacero výkladov. Prvý hovorí, že dvojhlavý orol znamená rozdelenosť Albánska medzi sever a juh; tu v prípade odťatia jednej z hláv vyrastie ďalšia; čím sa dá vysvetliť niekoľkonásobný presun albánskeho obyvateľstva v dejinách. Druhý hovorí, že orol je fénixom, ktorý povstane znovuzrodený z popola. Červené pozadie vlajky symbolizuje krv, ktorá sa preliala dejinami pri obrane albánskej veci, čierny orol je čiernym, pretože je odkázaný na neustálu obranu. Orol je v týchto končinách posvätným vtákom, zabíjal sa len omylom, nikdy cielene. Albánci sa sami nazývajú synmi orla (Shqiptarë). Podľa albánskych dejín všetky ostatné národy, ktoré používajú orla vo svojom znaku alebo zástave, ho od nich prebrali. Zdá sa, že orol má podobný osud ako dvojkríž.

Bez rešpektu a individuálneho prístupu by sme už pri tomto bode došli ľahko k hádkam.

Autodiely, holičstvá „na ceste“ a tovar z diaľav

Druhým znakom prítomnosti života (po vlajkách) je výskyt autoopravární, autodielov a cestných holičstiev. Len tak, na ceste. Niekoľko kilometrov od najbližšej dediny, alebo supermarketu. V tomto momente som si spomenula na Macedónsko. Tam som také niečo už videla. V centrách starých miest tiež holičstvá spolu s kováčmi a obuvníkmi. Obchody s tonami tureckého exportu.

Špeciálne obchodíky sú pri mešitách; dostať tam poctivý arabský tovar. Parfémy, vonné esencie, prírodnú kozmetiku, med, olivové mydlá, korán vo všetkých veľkostiach, čierne očné linky. Keď som sa tam zastavila, nevedela som, čo skôr: predajca sa však po chvíli vytratil. Miestni mi povedali, že sa išiel pomodliť. Obchod nechal na štvrť hodinu bez dohľadu. V tom momente som si predstavila, ako by takýto predajca pochodil u nás...

Mercedesy versus traktory

Architektonicky sú mestá (okrem zachovalého historického centra) a dediny na Kosove chaotické a výstavba očividne nepodlieha kontrole. Cesty sú obojsmerné a úzke, autá stoja hocikde, po cestách jazdia zánovné mercedesy, traktory. Niekde ešte aj kone. Kontrast kosovských ciest vyhrocujú obrnené vozidlá Eulex (špeciálna misie EÚ v Kosove) a KFOR. Kým nám sa tento opis môže javiť exoticky, Kosovčania sú zvyknutí. Na kontrasty, na cestné výtlky, na európskych úradníkov s platom, ktorý prevyšuje 20-násobný kosovský priemer. Sú zvyknutí na to najhoršie, čo symbolizuje „Európu“. Na byrokraciu, netransparentnosť a absurditu.

Ak sa u nás v novinách objavujú články, ako veľmi by sa chceli krajiny západného Balkánu začleniť do európskych štruktúr, majú od pravdy tak ďaleko, ako Priština od Bruselu. Kosovčania dosiahli samostatnosťou svoj cieľ. Tým ho však ešte nedosiahla Európska únia, ktorá sa s medzinárodnými silami delí o kontrolu celého regiónu.

Emigrácia a mladí ľudia

Väčšinu ľudí v uliciach Kosova tvoria mladí. Po útrapách a ozbrojených konfliktoch, do ktorých boli zapojení dobrovoľníci, sa populačná krivka Kosova zmenila. Ostali starí, deti a mladí. Už pri prvej prechádzke centrom Prištiny mi do očí udreli dva typy kaviarní, ktoré boli plné. Tradičné Çajtore, teda čajovne, ktoré ponúkajú silný čierny čaj a tureckú kávu, kde neplatí zákaz fajčenia (on v podstate platí všade, ale skoro nikdy sa nerešpektuje). Tu stojí káva/čaj 20-30 centov a začítaných v novinách alebo podružených v debate som našla starších ľudí, ktorí mojím príchodom pookriali. Všetci si pamätali Československo, mnohí z nich u nás boli. Čakala som, že sa ma budú pýtať, prečo Slovensko neuznalo ich samostatnosť; ale nik sa ma na to nepýtal. Popriali mi šťastlivý pobyt na Kosove, najlepšie aby som sa tam vydala, lebo – ako hovorili – slovanské dievčiny mali a majú dvere vždy otvorené. Táto rada je úsmevná. Som rada, že tam máme dobré meno.

Druhý typ kaviarne je sťaby klasický európsky, s rôznymi typmi káv, zákuskov, niekedy aj jedál, a s neeurópskymi cenami. Káva stojí 0,50 – 0,60 centov, zákusok rovnako, na mnohých miestach sa servírujú šťavnaté turecké špeciality (čevapi, burek, donerako menu s ajranom – slaným jogurtovým nápojom) za 1 – 1,5 €. S 5 € denne sa človek dosýta naje a niekoľkokrát sa zastaví v kaviarni.

A to je už také kosovské, predvádzať najnovšiu módu v kaviarni. Ľudia, čo dlhodobo žijú za hranicami, strávia sviatky pozývaním starých známych do kaviarní. Takých ľudí je veľa. Azda priveľa na jeden národ. Z Kosova emigrovali ako vojnoví utečenci, alebo boli politicky prenasledovaní. Alebo boli len unavení a neistí. Môžu sa vracať a vracajú sa. Aspoň na sviatky.

Úcta, rešpekt a pokora

Kosovo sa jednou návštevou nepochopí. Ani neopíše. Otvorí sa ako zaprášená kniha, o ktorej ste počuli, ale málokto ju čítal. A hoci je to krajina neveľká, aby sa k nej človek priblížil, musí zabudnúť na to, čo počul. A tak prináša cesta na Kosovo jedno skryté riziko, ktorým nie je ani hraničná kontrola, ani kriminalita, ani bezpečnosť; ale túžba vrátiť sa späť.

Prechádzali sme autobusom niekoľkými srbskými dedinami. Hroby boli v lese, na kopci, medzi domami... tam, kde ľudia zomreli. Ortodoxné hroby sa od moslimských líšia. A tiež majú často nad hrobom srbskú zástavu.

Ľudia sa v Kosove neusmievajú. Hovorí sa to o nás Európanoch, že sme mrzutí. Chladní. Komplikovaní. Na Balkáne sú ľudia stále nedôverčiví, a hoci sú veľmi pohostinní, nie je v ich náture bezdôvodne sa usmievať. Nemajú radi, keď im niekto príde prednášať vlastnú históriu. Nemajú radi, keď sa niekto príliš vypytuje. A nie sú ani naivní, hoci sa tak zvyknú opisovať.

Postavili síce sochu Billa Clintona, a ich premiér sa objíma s Hillary Clintonovou, ale myslieť si, že Kosovčania majú proamerické a proeurópske ilúzie, je mylné. Robia len, čo je nevyhnutné pre vytúženú samostatnosť, hoci samostatnosť relatívnu.

Od zahraničia sú celkom závislí

„Južné Srbsko“, „Americká bábka“, „Pseudo republika“. Režimy a garnitúry si svoje názory zvyknú vyjadrovať cez iných. Kosovo ostáva mýtickým miestom pre pan-slavistov, pan-rusistov, pan-ortodoxných presvedčencov, ako aj miestom amerických liberálnych štúdií, post-konfliktných analýz a stretom národných mýtov. Kosovo je ideálnym miestom na rúcanie Balkánskych právd a predsudkov. Je to miesto, ktoré má vnútorný a vonkajší život. Nestačí mi ho navštíviť raz.

Autor: Andrea Rusnáková, píše pre cestovnú kanceláriu Mundo, ktorá organizuje zájazd Macedónsko a Kosovo

--
Pozn. redakcie: Tento text je PR článok zadávateľa. Neprešiel jazykovým ani redakčným spracovaním a nemusí vyjadrovať názor redakcie HIKING.SK.
Zdieľaj:  
Najnovšie články na titulke
 
Predstavenie Termotričko X-Bionic Trekking Summerlight Minulé leto bolo aj na horách mimoriadne horúce a už teraz sa ukazuje, že tohtoročné bude asi na tom podobne. Prvá vrstva je v suchom a teplom počasí zároveň jedinou, preto musí spĺňať viacero funkcií. V rámci možností by v tričku nemalo byť teplo. Malo by odvádzať pot tak, aby nás občasný poryv vetra príliš neprefúkol na citlivých partiách. Zároveň by malo byť dostatočne odolné, aby ho nepoškodilo časté nosenie ťažkého batoha, či predieranie sa kosodrevinou. O toto všetko sa snaží termotričko X-Bionic Trekking Summerlite a zároveň pridáva snahu predchádzať prehriatiu organizmu. dnes Ľubomír Mäkký Oblečenie
Pozvánka 14. narodeniny Hiking.sk na ľubietovskej Vysokej Milí čitatelia a priatelia nášho webu, mnohí z vás už plánujú letné akcie, výšľapy, dovolenky, a tak budeme radi, ak sa s vami budeme môcť opäť stretnúť na oslave našich narodenín. Hiking.sk na prelome júla a augusta bude mať za sebou už 14 rokov svojej existencie. Oslávime ich 6. augusta na vrchole Vysoká pri Ľubietovej (994 m). 16/05/16 Soňa Mäkká Hiking akcie
Túra Zasnežený výstup na Triglav "Poďme niekam!" "Dobre." Takto jednoducho som sa ocitla v konverzácii, kde sa riešil výstup na zasnežený Triglav koncom októbra 2015. Začali mesačné prípravy pred plánovaným odchodom. Pravidelné sledovanie počasia, snehových správ, webkamery, načítavanie článkov, plánovanie výstupovej a zostupovej trasy. Až to konečne prišlo a my sme sa vydali do výšky 2864 m, aby sme otestovali seba a možno trochu aj naše kamarátstvo. včera Zuzana Jana Škápíková Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Fakty
  • Pohoria
    • Kosovo
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 643 ľudí
0.37 (0.2)