1. deň

Horní Lideč – U Kříže – Pulčín – Hradisko – Radošov sedlo – sedlo pod Filkou – Filka – Stříbrnice – Hovězí – U Slivků – Ochmelov – U Kroženků – Nad Červenkou – Pod Vsáckym Cábem – hotel Vsácky Cáb

Vystúpili sme na železničnej stanici Horní Lideč a bolo nám jasné, že deň bude veľmi horúci. Aby nám to nebolo málo, prvý kilometer stúpania k altánku nad obcou práve asfaltovali. Boli sme s Ctiborom radi, keď sme to mali za sebou. Altánok je informačné miesto o mikroregióne a oproti je domček s jednou miestnosťou, kde je v šuplíkoch podľa rokov uložený zoznam umretých z obce. Ak to niekomu nepríde priveľmi morbídne, dá sa výborne na koberci prenocovať.

Úsek Horní Lideč – Hradisko som prešiel v roku 2011 s Milanom a opísal som ho v článku. Na rozdiel od minula bola Trampská krčma v Pulčíne otvorená a samozrejme sme do nej zavítali. Za krčmou na lúke sa práve prebúdzali k životu asi účastníci trampskej svadby. Aspoň tak usudzujem podľa obrúčok na obrovskom tereňáku na parkovisku. Okrem fotografií prezidentov ČSSR, Stalina, Lenina, rôznych súdobých plagátov, štandárd, ma zaujala mapa ČSR po Mníchovskej dohode. Schladení kofolou, vybrali sme sa stúpať na Hradisko. Popri penzióne s kovovým "klobásovníkom obecným" nad vchodom sme klesli na lúku s prístreškami na prenocovanie. Nešli sme hore po Pulčínskych skalách, lebo Ctiborove zdravotné problémy to nedovoľovali, ale sme po modrej cik-cakovite stúpali hore. Obzreli sme si studničku Dobrodějku, upravenú v roku 2009 občianskym združením Vesničko má milovaná. NPR Pulčín – Hradisko je najväčší pieskovcový skalný útvar v celej moravskej časti Karpát.

Aj toto stúpanie robilo Ctiborovi problémy, tak som sa pri smerovníku Hradisko najedol, kým on vcelku mierne stúpanie zdolal. Uvedomil som si, že budem musieť mať veľkú trpezlivosť, aby kamarát mal z túry zážitok a nie traumu. Ešte že naši futbalisti nečakane vyhrali v Bosne a Hercegovine, tak som si po rokoch kúpil Šport. Takto som na akomkoľvek kopci zastal, vybral noviny a čítal, kým Ctibor nedoputoval ku mne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cestička do sedla Radošov mierne klesala, a tak sa nám išlo dobre. V sedle pod smerovníkom bola veľká skupina postarších turistiek, ktoré hromžili na jediného chlapa, že čo to za dlhú túru naplánoval. Tak sme ich miernili a vysvetľovali, že k menšinám sa musia správať veľmi chápavo a neubližovať im. Z lesa sme vyšli na lúku s elektrickým ohradníkom a za ním sa popásali kravičky. Prešli sme chvalabohu bez ich záujmu a klesli sme do sedla pod Filkou. Slnko z modrej, bezobláčikovej oblohy pálilo a biely kríž priam svietil na zelenej lúke. V stúpaní na Filku som opäť Ctiborovi ušiel, keď sa na mňa z chaty vyrútili dve krpaté čivavy. Rozložil som sa na lúke pod retlansačným stožiarom, dal som sušiť tričko a vybral noviny. Keď sme opäť boli pár, vykročili sme dolu kopcom. Za sedlom Stříbrnice sme sa odklonili od značky, ktorá išla do kopca a po asfaltke sme prešli do obce Hovězí, časť Hořansko. Na peknom námestíčku majú pamätník na víťaznú bitku miestnych s kurucmi, ktorá sa odohrala 7. 5. 1708. Prešli sme železnicu i hlavný ťah a zabočili do krčmy. Páľava bola nevydržateľná, a tak sme si dali hodinovú kofolo-pauzu pod slnečníkom.

Čakalo nás len stúpanie a veľké Ctiborovo trápenie. Vyšli sme nad dedinu, na lúkach kvitli jesienky. V lese sa značka občas strácala a keď som vyšiel na veľkú lúku s nádherným listnatým solitérom, zistil som, že Ctibora ani len nepočujem kráčať za sebou lesom. Ľahol som si pod strom, no čas ubiehal a kamaráta nikde. Nepomohol ani mobil, lebo tam nebol signál. Napokon som začal kričať, vracať sa späť a našli sme sa. Ctibor skúšal ísť pomocou mapy a GPS v telefóne, no nejako to nefungovalo. Začínalo byť dosť hodín, tak sme sa dohodli, že ho dovediem na červenú a vyrazím dopredu na chatu.

U Sivků sa práve vracali kravy z paše. Koníky nás zvedavo okukovali, no nemali sme čas sa im venovať. Došli sme na červenú a vyrazil som vpred. Za sedlom Ochmelov som vyšiel na lúky a zistil som, že nie som na červenej, ale na žltej. Nuž som po nej išiel doprava a na samote U Krošenků som bol opäť na červenej. Okrem uzamknutej chaty je tu voľne prístupná stodola, kde sa dá prespať. Trošku som klesol do sedla pod Červenkou. Začína tu Baťova naučná stezka. Riešil som miernu dilemu, kadiaľ ísť. Značenie tu veľmi jasné nie je, ale napokon som nešiel po asfaltke doľava, ale doprava dosť strmo hore lesom. Pomaly sa stmievalo a na asfaltku som vyšiel za tmy. Bleskom som si posvietil na smerovník a s radosťou som zistil, že som na žltej a horský hotel Vsacký Cáb je 1 km doprava. Privítal ma veľmi ochotný personál. Ubytoval som sa, osprchoval, navečeral a Ctibor nikde, ba nebral ani mobil. Keď som začínal byť nervózny, zavolal mi a zistil som, že zle odbočil. Podľa mojich rád sa o 22.45 h dostal na chatu. Zamestnanci boli tak perfektní, že mu ešte urobili večeru.

2. deň

Hotel Vsacký Cáb – Ptáčnice – Pod Luškovou – Lušovka – Pod Vsáckym Beskydem – Pod Vsáckou Tanečnicí – Pod Popradným – Brodská – Nový Hrozenkov – Vranča – Kohútka – Čertov – Rieka – Krivé – Lazy pod Makytou, ZŠ

Vyspali sme sa do ružova a posilnení výdatnými raňajkami sme trošku neskoro, o 8.45 h, vykročili pod blankytne modrú oblohu. Ctibor po včerajších skúsenostiach usúdil, že nemá význam sa trápiť a vybral sa po zelenej najkratšou trasou do údolia, s úmyslom prejsť cez Papajské sedlo na Slovensko a z Čertova autobusom ísť domov.

Tak som osamel a mohol som kráčať svojím tempom po plánovanej trase. Po vcelku širokej lesnej ceste som za 10 minút prišiel k prístrešku na Ptáčnici. Strechu má kvalitnú, ale len dve steny a nerovnú zem. Je to skôr na odpočinok, ako na prespanie. Mierne som začal klesať a otvorili sa mi pekné výhľady, okrem iného aj na kostolík na Radhošti. Po troch kilometroch som prišiel na Lušovku a našiel totálne zdevastovanú útulňu. Dvere vysadené, poschodová posteľ rozobratá, piecka zvalená na zemi a dnu kopu odpadkov. Rozum mi zostal stáť nad ľudskou tuposťou.

Znechutený som sa vybral ďalej. Radosť mi spravili krásne bedle na lúčkach okolo chodníka. Len som si ich vyfotil, lebo domov bolo ešte ďaleko. Cesta bola ako húsenková dráha. Plánoval som na Šerhovni odbočiť a po žltej zbehnúť dolu, ale nejako som prehliadol odbočku, a tak som sa zbadal až pod Vsáckou Tanečnicí a po modrej začal klesať do údolia Malá Brodská. Skoro celú cestu ma sprevádzalo značenie DP Valašská 50. Za 25 minút som bol na lesnej asfaltke a oproti smerovníku pod Popradným je vo svahu malá chatka. Na jej krytej terase by sa dalo dvom ľuďom pekne prespať. Cesta sústavne klesala a doviedla ma k studničke Chladná (U Chladné vody). Je úplne stratená v húštine a navyše aj mostík k nej je zhnitý. Ale dá sa posedieť na lavičke so strieškou. Dostal som sa do penziónovej oblasti na konci obce Brodská. Po asfaltke sa mi v horúčave nevykračovalo najlepšie, ale inokade sa nedalo dostať do Javorníkov. Pohľad na niektoré drevenice s rozkvitnutými muškátmi stál za to. Prišiel som na hlavný ťah a Novým Hrozenkovom som kráčal doprava. Okrem kostola, z ktorého práve vychádzali veriaci, ma zaujalo viacero bonsajov, ktoré mal niekto po celom dvore.

Na križovatke som zahol doľava a po ceste idúcej na Portáš som začal stúpať modrou. Pri minibufetíku Tramp vo Vranči som zahol doprava. V tento deň mi žltá nebola súdená, lebo na konci Vranče som zistil, že som ju opäť stratil. Nechcelo sa mi ju hľadať, a tak som podľa mapy pokračoval lesnou cestou doľava. Na konci obce stojí v záhrade posledného domu veľký skleník z uhorkových fliaš. Ľudová tvorivosť nepozná hranice. Na lúke sa pásli krásne, tmavohnedé, asi ťažné kone. Statočne bojovali s dobiedzajúcimi muchami.

Cesta sa rozdvojila a vybral som sa doľava po skalkami vysypanej zvážnici. Dvadsať minút od posledného domu Vranče som našiel krásny senník s povalou. Na zadnej strane je rebrík, ktorým sa dá bez problémov dostať na povalu. V podlahe má otvor, ktorým sa asi zhadzuje seno do krmelca. Keďže vedľa tečie potok, je to ideálne miesto na prenocovanie. Cesta celkom slušne strmo stúpala a zrazu sa spojila s inou, po ktorej išla moja stratená žltá značka. Po chvíľke sme opustili cestu a strmo svahom vystúpili na vrchol Kohútky s veľkým krížom. Zhodil som batoh, napil sa, zjedol perník a sušil prepotené tričko. Bolo mi jasné, že autobus z Čertova nechytím, tak kam sa budem hnať?

Chvíľu som dokonca uvažoval, že pôjdem ešte na Papajské sedlo, no napokon som sa vybral pomedzi chaty dolu na cestu od prvého slovensko-českého infocentra Kohútka. Žltá opäť niekam zmizla za zvodidlá cesty, no ja som si spokojne vykračoval po zrekonštruovanej ceste dolu do Čertova. Autobus mi ušiel o 50 minút a keďže tu nebol signál, nemohol som sa presvedčiť, či ho Ctibor stihol, Trošku som bol nervózny, či sa mu cestou nič nestalo a dovolal som sa mu až z Púchova. To už bol dávno v Bratislave. Od nášho posledného putovania s Milanom sa na ceste do Lazov pod Makytou nič nezmenilo. Privítal ma šialený bengál, vychádzajúci z reproduktorov "kolotočiarov".

Záver

O existencii Vsackých Beskýd som, priznám sa, nemal ani potuchy. Teda jedine, že sa tak volá pohorie súbežné s Javorníkmi na moravskej strane. Veľmi sa mi tu zapáčilo a určite sa vyberiem po ich hrebeňovke možno až do Makova na Kysuciach. Turistických chát je tu podľa mapy neúrekom.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek